V stredu 16. septembra sa v Budapeštianskom džezovom klube (Budapest Jazz Club) vystúpil slovenský orchester Cigánski Diabli, známy v zahraničí aj ako Gypsy Devils. Koncert zorganizoval Slovenský inštitút v Budapešti pri príležitosti predsedníctva Slovenskej republiky vo Vyšehradskej skupine.

Na pódiu sa predstavili Ernest Šarközi, Silvia Šarközi, Štefan Banyák, Jozef Farkaš, Robert Fehér a Vanessa Šarközi. Kapela zahrala originálne skladby, hudobné fúzie a aranžmány plné temperamentu. Vo svojej tvorbe spája diela klasických skladateľov s jazzom, etnom, flamencom a rómskou hudbou, pričom svoju interpretáciu obohacuje výraznými zmenami rytmu a harmónie.

Publikum odmenilo kapelu búrlivým potleskom, veď Cigánski Diabli nie sú len koncertná atrakcia, ale fenomén, ktorý spája žánre aj generácie. Kapela vznikla v roku 2007 po rozchode s primášom Jánom Berkym-Mrenicom a nadviazali na odkaz v roku 1991 ním založených legendárnych Diabolských huslí. Odvtedy reprezentujú Slovensko na svetových pódiách.

Po koncerte sme sa s manželmi Ernestom a Silviou Šarköziovcami porozprávali o vášni pre hudbu a vrodenom hudobnom talente v ich rodine.

– Ako si udržiavate vášeň pre hudbu aj po viac ako 30 rokoch na scéne?

– Ťažko sa na to odpovedá, pretože sme pre to neurobili nič zvláštne, a predsa to stále funguje. Sme za to nesmierne vďační. Keby táto radosť a vášeň odišli, neviem si predstaviť, ako by vyzeral náš život. Hudba, kapela, cestovanie po svete, to je to najkrajšie, čo si muzikant môže želať. A bez fanúšikov by to nešlo. Oni nás ženú dopredu, oni sú motiváciou. Keď sa im naša práca páči, sme spokojní a máme ešte väčšiu chuť hrať.

– Vaša dcéra, talentovaná speváčka Vanessa sa narodila do hudobníckej rodiny. Zdedila talent, alebo je za tým aj drina?

– Strašne veľa driny. Nemám rada predstavu, že ľudia sa rodia s talentom a majú predurčený úspech. Nie je to tak. Talent je len malé zrnko, s ktorým sa človek narodí. Všetko ostatné je práca a drina. Je úplne jedno, že sa narodila do našej muzikantskej rodiny. Aj tak si to musela odrieť, hodiny a hodiny cvičenia. Takže je to hlavne o práci.

Koncert bol výnimočný a vynikajúci. Publikum sa s hudobníkmi rozlúčilo ováciami a odchádzalo do príjemnej budapeštianskej noci s úsmevom na tvári a melódiami v srdci.

(ik)

Foto: autorka