Na Dni kultúrneho dedičstva Slovákov v Maďarsku sa tradične predstavili aj jednotlivé regióny krajiny, v ktorých žijú Slováci, respektíve regionálne strediská Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku. Vo svojich modrých stánkoch predstavili tradície typické pre svoje oblasti a zároveň čakali záujemcov so zaujímavými úlohami.

Návštevníci pomocou kvízov a hier mohli hravou formou získať nielen vedomosti, ale aj pečiatky, za ktoré ich potom pri kolese šťastia čakali rôzne darčeky. Poďme však po poriadku.

Prichádzajúcich ako prvý vítal stan hostiteľskej Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, kde si každý mohol uhasiť smäd po základných informáciách týkajúcich sa harmonogramu dňa, ale aj po vode či káve. Následne mohli záujemcovia rovno zabočiť do priestorov miestneho evanjelického cirkevného zboru – Lutherovho dvora plného zábavných programov. Po výstave 195 súťažných diel zaslaných do výtvarnej a literárnej súťaže „Moja rodná zem pre mňa je...“ vedľa vchodu do Lutherovho dvora ako prvý z regiónov vítal prichádzajúcich Pilíš, ktorý tentoraz reprezentovali Santovčania. Pre záujemcov pripravili výstavu historických fotografií s názvom „Obrázky zo života“ (tak sa nazýval aj ich program na javisku). Tradičné oblečenie santovských predkov so zvláštnym dôrazom na svadobné kroje sme si okrem fotografií mohli pozrieť aj v životnej veľkosti na dvoch oblečených bábkach. Nechýbali, samozrejme, ani informačné letáky, ktoré boli prítomné v každom stane.

Z Pilíša sme sa tromi krokmi presunuli na Dolnú zem, do Békešskej Čaby. Stanu metropoly regiónu dominovali charakteristické vyšívané motívy miestnych textílií. Milovníci dnes aj medzi dospelými čoraz populárnejších vymaľovačiek si tu prišli na svoje, veď jednou z aktivít, ktoré stan ponúkal, bolo práve farbenie regionálnych motívov pomocou fixiek. Odmenou bol kúsok šťavnatého melóna – ovocia žírnej dolnozemskej pôdy.

„Zahučaly hory, zahučaly lesy, kde ste sa podely moje mladé časy...“ – takto vítala výšivka návštevníkov nasledujúceho stanu oblasti Vértes – Gerecse, ktorý kládol najväčší dôraz na ženské pokrývky hlavy v obciach regiónu. Nechýbali oroslánske (volajú ich tuti), sílešské (tam im vravia grgole), tardošské, šarišápske ani kestúcke. O to, aby moliam ani nenapadlo okoštovať drahé textílie, sa starali kytičky rozmarínu a levandule, vystavené síce nie nevyhnutne práve na tento účel. Sladké a slané zákusky sa na stôl zmestili popri miestnych publikáciách.

Štvorlístok stanov na tejto strane námestia doplnil bakonský región, ktorý ostrieľaný návštevník nášho najväčšieho sviatku zďaleka spozná podľa tekvíc a makovíc. Do Slovenského Komlóša pricestovali tentoraz reprezentovať svoj región Jáščania. A že to mysleli vážne, o tom svedčili masívne pletené šibáky umiestnené na stole. Priznám sa, neodvážil som sa odísť od stanu bez knihy receptov „Naše tradičné jedlá“ – s pánmi so šibákmi sa nehodno zahrávať.

Odbočiac k ďalšiemu klbku regiónov trochu obďaleč, človek chtiac-nechtiac narazil na stan Združenia pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov, ktoré okrem svojich publikácií ponúkalo záujemcom aj výskum rodokmeňa pomocou rozrastajúcej sa databázy prístupnej na laptopoch výskumníkov zo Slovenska.

Reprezentáciu Sarvaša a okolia mali tohto roku na starosti Slováci z Irminčoku, ktorí so sebou priniesli množstvo vyšívaných nástenných obrázkov a nemenej medovníkov – diela Slovenskej samosprávy v Irminčoku.

Pozorný čitateľ si mohol všimnúť, že pri žiadnom doterajšom stane sme nespomínali bublajúce tekutiny v hrncoch či praskot horúceho oleja v kastróloch – tradičné lákadlá vyhladnutých oslavujúcich našej slovenskosti. Bolo to preto, lebo zástupcovia regiónov mohli z organizačných príčin tohto roku jedlo pripravovať len na vyhradenom mieste, pod strechou vedľa obrovského hlavného stanu, kde prebiehal okrem iného aj kultúrny program. Tu mali k dispozícii elektrinu a ďalšiu infraštruktúru, potrebnú na varenie a pečenie, a tak pre obmedzené podmienky bolo tentoraz pri stanoch menej gastronómie.

Zato sa však našla napríklad hubová špecialita z Novej Huty, ktorú pripravil sám starosta obce Konrád Ferenc Solymosi. Záujemcovia sa v jeho prítomnosti mohli dočítať o histórii Novej Huty na fotografiami bohato ilustrovaných informačných tabuliach. Na stole nechýbalo ani množstvo sklárskych výrobkov okolitých hút, či maketa pece, v ktorej sa tieto tradičné skvosty rodili.

Hneď za rohom Komlóšanky ponúkali vyhladnutým gastrofajnšmekrom perkelt s chlebom, aby sa nasýtení mohli posunúť k bohato naloženému stolu malokerešských Slovákov. Popri miestnom víne či publikáciách Zuzany Gmoserovej tu najviac zaujali skladačky Návštevníckeho centra Jánosa Vitéza, medzi nimi aj rodiny Petőfiovcov – Petrovičovcov. Nestihol som ich poriadne odfotiť a už sa ma pýtali, či ich plánujem poskladať – taký bol o ne záujem. Nemenej zaujímavá bola aj úloha pri veňareckom stole, kde mali súťažiaci za pečiatku pomocou čuchu uhádnuť, akú bylinku ukrývajú jednotlivé vrecúška. Kto mal to šťastie, že pri stole prichytil regionálnu vedúcu Teréziu Nedeliczkú, dostal podrobnú prednášku o veňareckom kroji prezentovanom na krojovanej bábike.

Výšivky a kroje dominovali aj čuvárskemu stolu pod centrálnou spoločnou strechou. Túru okolo neho uzatvárali Čomádčania s obrovským molinom plným fotografií pozoruhodností obce. Výšivky, maľované svadobné taniere, koryto na miesenie chlebového cesta a ďalšie úžitkové predmety zašlých čias akiste každému učarili.

Samozrejme, svoj osobitný stan mali aj domáci – Komlóšania. Venovali sa v ňom šíreniu svojich tradícií prostredníctvom knižných publikácií i hudobného CD „Pri komlóšskom kostolíku...“, ktoré si bolo možné priamo na mieste zakúpiť.

A hoci nejde o regionálne stany, ako bonus by sme chceli vyzdvihnúť dva stánky na jarmoku: jeden komlóšskej rodáčky Alfije Szinovej rod. Zelmanovej, v ktorej si každý bádateľ pravdy mohol zakúpiť víno z jej rodinnej vinárne a druhý komlóšskej výtvarníčky Kataríny Karkušovej, v ktorom ponúkala svoje oku lahodiace záložky do kníh, kapsičky, tašky a iné drobnosti, v ktorých spája folklór s modernými úžitkovými predmetmi. Dôkaz, že naši Slováci nielen mali, ale stále majú čo ponúknuť.

Zlatko Papuček

Foto: autor

Putá identity a živého slova

Pestrofarebnosť nášho folklóru od Répašskej Huty až po Malý Kereš

Keď slovenskosť dostala mladú tvár – Predstavili sa školy Dolnej zeme

Publikácia o používaní slovenského jazyka v Slovenskom Komlóši

Organový koncert plný histórie a hudby

Lutherov dvor plný slovenských úsmevov

Od krojov po skladačky: Slovenské regióny v Maďarsku ukázali svoje poklady