My, ktorí neprotirečíme prírode, zhovievavo vnímame jej prirodzene i figliarsky predpísané kánony. Život v nás vycibril vôľu nerúhať sa blahodarným fenoménom, nuž tak voľky-nevoľky sa jej múdrostiam s pokorou podriaďujeme. S pribúdajúcimi rokmi v kalendári aj na individuálnych účtoch našich životných činov vari aj preto skúmavejšie meriame kroky v nej i v našich dušiach.

Hľa, prečudesné dvojčísla sa v novom roku na nás zračia: 2020. Kým každému sa z rôznych pohnútok pripomína ich podvedomá symbolika, zväčša nastavená v rodinných prežívaniach a partnerských priblíženiach, predsa ešte jestvuje čosi nadčasové, cnostnejšie. Aj bez prikázaní sme si generačne osvojili vôľu i posolstvá predkov. Ak si odmyslíme všakovaké dedičstvá, skrze ktoré sme si s odbíjaním silvestrovsko-novoročnej polnoci tu i tam usrkli z perlivého na ich večnú spomienku, to večité, čo nám po nich v génoch zostalo, je vedomie prináležitosti, identita. Rečou zľudovenou – „naša slovenská krv“.

Hoci sme ju terminologicky preonačili a z pulzujúceho srdcebitia sme z elixíru v žilách na hodnotový piedestál vystrojili „nehmatateľné“ národné povedomie, predsa sa jeho zmaterializovaná duchovná podoba vyjavuje ako každodenná zmyslami precítená potrebnosť. Vyníma sa ako vznešenosť pre nás najprirodzenejšia, najpotrebnejšia a najvzácnejšia: materinský jazyk, naša slovenská reč. Je pre nás pohladením, polahodou, potechou. Najmä však znakovým kódom, vďaka ktorému Slováci z oboch strán Dunaja sa bratáme, emotívne ba i rodinne splývame.

Nič trvácnejšie a neodňateľnejšie, čo hranice i veky prekoná, nie je ani pre našu Slovač v Maďarsku ľúbezne znejúca, čo ako nárečovo sprítomnená slovenčina. Naopak, práve jej archaická a zajedno vzácna patina nech nás pri našich zblíženiach obohacuje po celý rok. Takáto reč totiž utužuje v poznaní, že to, čo z našich spoločných predkov v nás pretrvalo, chceme a vieme fortieľne ochraňovať a zveľaďovať. Je to viac ako iba symbolicky, v duchu a mlčky, prejavená úcta k vzájomne sa prelínajúcim slovenským rodostromom Hornej i Dolnej zeme. Pretože niet nad dar, čo ševelí na konci jazyka, kým sa z hrdla cez vyšpúlené pery nevyderie hlas, až napokon zazvučí v slovenskej reči.

A tak namiesto obligátnych novoročných želaní dovolím si všetkým našim Slovákom v Maďarsku popriať veršom Jána Smreka, môjho obľúbeného básnika, skvostného kniežaťa trblietavej slovenčiny (z básne V úžase zo zbierky Proti noci): „Keď som bol ešte chlapcom, Kristus Pán za ruku vodieval ma záhradami. Prečo by som mal teraz chodiť sám, keď v biblii sú také slastné slová: Ó, Pane, ostaň s nami!“

Ľudo Pomichal