Predbežne subjektívne. Aj priezvisko autora týchto riadkov by mohlo byť medzi uvedenými menami: Chlebniczki, Cseman, Gazsó, Hrivnák, Szokol, veď spolu s nimi, avšak na inom odbore, prebral aj on svoj diplom v roku 1958.
Spomedzi piatich priezvisk pod jedným: „Cseman”, sa skrýva niekdajšie dievča, Mari Csemanová, poslucháčka slovenčiny a spevu. V tomto období sobotňajšie programy, uvádzajúce vysokoškolské bály sa často začínali s jej sólovým spevom: „Mať moja, mať moja, moja materina...”. Naši učitelia v úlohe garde dame sediaci okolo, spolu so zabávajúcimi sa študentmi spievali: „Mať moja, mať moja...”. Ale sústreďme sa na knihu.
Aj jej titul je dvojjazyčný, ako aj sama kniha: Katedra na Labutej ulici - Tanszék a Hattyas utcán. K menu ulice sa žiada poznámka z historického pohľadu. V rokoch 1955-1963 Katedra slovenského jazyka a literatúry - podobne ako aj ostatné vysokoškolské katedry - fungovala na ulici 4. apríla, ktorá sa pôvodne volala Boldogasszony. V roku 1963 sa katedra presťahovala na ulicu „Kató Hámán”, ktorej predchodcom bola ulica Svätého Františka. Ako dobre, že sa nájdu v Segedíne ešte aj také ulice, ktoré odolali vynúteným ideologickým požiadavkám doby a ostali verné svojím dejinám. Takou je aj Labutia ulica, kde katedra sídli od roku 1994. V tejto skutočnosti je čosi povzbudzujúce, vytvárajúce nádej na pocit istoty a útulnosti. Táto ulica má vyše sto rokov - a my žijeme v nej.
(Druhú, schvaľujúcu pripomienku jazykového charakteru v súvislosti s titulom zborníka by mali len tí, vo vedomí ktorých sa pri jeho čítaní vybavuje jazyková štruktúra názvu svetoznámeho románu z 30. rokov minulého storočia: Medená tabuľa pod bránou / Katedra na Labutej ulici).
Štruktúra zborníka je čistá a dôsledná. Otvára ho na strane tretej odporúčanie dekana. Tento text je jediný, ktorého maďarská a slovenská verzia sa nachádzajú na tej istej strane, tesne za sebou. Ostatné materiály - vzhľadom na ich rozsah - by sa teoreticky mohli umiestniť trojakým spôsobom. Najmenej „bilingválnym spôsobom” by bolo plynulé korešpondovanie slovenského textu (nepárne strany) s maďarským (párne strany). Texty v oboch jazykoch by sa mohli redigovať aj vo forme dvoch samostatných celkov v rámci zborníka. V prípade našej knihy sa uplatnila tretia variácia, v ktorej tesne po slovenskom texte nasleduje maďarský.
Problematiku dejín katedry uvádza rovnomenná štúdia v slovenskom jazyku z pera Kataríny Maružovej Šebovej, ktorá sa začína na strane 4 a končí sa jej maďarským prekladom na strane 39. Po tejto časti nasleduje hádam najpestrejší text zborníka, dvojjazyčná spomienková próza (s.40-48) Michala Hrivnáka („Na výlete s pánom profesorom Sziklaym”). V tomto tematickom celku sú zastúpené spomienky a hodnotenia bývalých lektorov a kolegov, ako aj študentov, z ktorých sa niektorí dnes už stali kolegami. Je ich 18, ale počet textov je vyšší, keďže niektorí autori sú zastúpení dvoma príspevkami.
Iného charakteru je, - ale vzhľadom na to, že ide o dejiny katedry, - o nič je menej dôležitá záverečná časť, v ktorej sú uvedené zoznamy vedúcich katedier, prednášateľov, lektorov, externých spolupracovníkov, hosťujúcich pedagógov, sekretárok, napokon zoznamy absolventov podľa roku získania diplomu od roku 1953 do roku 2009 a mená súčasných poslucháčov.
Niekoľko viet o obsahu. Takmer 3/4 zväzku vypĺňajú zážitky, udalosti a spomienky autorov týkajúce sa študentského života, práce na katedre, jej kultúrnych, priateľských a odborných vzťahov doma i za hranicami. Signifikantným znakom všetkých textov je vzájomná úcta a láska k predchodcom. Na základe vyššie uvedeného možno povedať, že zborník predstavuje z vedeckého aspektu, ale aj z aspektu dejín inštitúcie, cenný materiál, ktorý by bez iniciatívy katedry pravdepodobne ostal roztrúsený. Čitateľ, ktorý sa prehĺbi do textov, iste nepociťuje môj názor ako prehnaný - zrodilo sa také dielo, ktoré zodpovedá dvojitému nároku (veda a pedagogika) -, ktorý na katedre uvádzal ako požiadavku a reprezentoval svojím správaním, vedeckou a pedagogickou činnosťou jej vysoko vážený zakladateľ, Ladislav Sziklay. Jeho črty tváre, myšlienky a snahy pripomína väčšina príspevkov, no dostáva sa v nich priestoru aj ostatným vedúcim katedry: Augustínovi Drahošovi, Aladárovi Králikovi a Pavlovi Bačovi. Súčasná vedúca, Katarína Maružová Šebová, ktorá je v pozícii od roku 1992, sa priraďuje k predchodcom predovšetkým svojou náročnosťou a nenútenou rozhodnutosťou prejavujúcou sa v snahe o odbornú a historickú autentickosť, ako aj v jej osobnej odhodlanosti a vytrvalosti neodmysliteľnej k vytvoreniu takého diela, ktoré si zaumienilo informovať o hodnotách šesťdesiatročnej katedry.
Niekoľko slov o žánri. Vzhľadom na to, že ide o zväzok spracúvajúci dejiny danej inštitúcie, nemožno odhliadnuť od doby, v ktorej toto dielo vzniklo. Píše sa rok 2010 a zdá sa, že sme účastníkmi pohnutých časov. Filozofie, svetové názory sa vymieňajú, inštitúcie sa reorganizujú a hodnoty, o ktorých sme mysleli, že sú dôležité pre nás, zrazu sa stávajú bezvýznamnými. Dnes človek sa snaží niečo vytvoriť, prerobiť, niečo nové vybudovať; peniaze, - ak ich má, - a energiu investuje do svojej budúcnosti. I keď si uvedomuje, že súčasne by sa mal starať aj o hodnoty vytvorené v minulosti, nemá čas na to, aby z mnohých zastaraných, či zdanlivo zastaraných myšlienok zachránil pre budúcnosť -aspoň pre poučenie- tie, ktoré by sa dali zužitkovať aj dnes. Výsledky vedeckých bádaní Ladislava Sziklayho a ostatných pedagógov katedry sa síce zachovajú v ich odborných prácach a lexikónoch, ale spomienka na profesora Sziklayho odprevádzajúceho na výlety svojich poslucháčov len vtedy zostane živá, ak jeho bývalí odchovanci: Michal Hrivnák a ďalší napíšu o tom. To však predpokladá iniciátora, respektíve zodpovedného redaktora, kto ich vyzve, aby písali, takú spoľahlivú spolupracovníčku ako Ildika Kopasová Synčoková, takého tvorivého návrhára knihy ako Dr. Juraj Briškár a napokon vydavateľa, ktorý realizuje ich predstavy. Uznanie samozrejme patrí všetkým autorom, ktorí zapísali svoje spomienky do zborníka, od Anny Divičanovej po Štefena Tótha, od Jána Benčíka po Katarínu Kupčihovú a Katarínu Mikovú a ďalších.
Záverom si dovoľujem poznamenať, že ako lektor maďarských textov, najviac času som venoval rozsiahlej štúdii Kataríny Maružovej Šebovej s nadpisom „Dejiny katedry” a ďalším dvom analýzam, uzatvárajúcim zborník. Jedna z nich je prácou Maružovej („Prečo byť učiteľom slovenčiny?”), druhú napísala Tünde Tušková („Etnické parametre poslucháčov Segedínskej univerzity”). Tieto analýzy sú veľmi dôležité. Spomienky bývalých študentov totiž, vyplývajúc z ich charakteru, môžu byť nepresné, selektívne, zaujaté, ale aj dobré.
Takéto znaky sa môžu objaviť aj vo vedeckej práci, ktoré by však kazili jej hodnovernosť. V súvislosti s tým konštatujem, že Katarína Maružová Šebová a Tünde Tušková sú autorkami, ktoré vo svojej práci sa nespoliehali len na lektora. V oblasti dejín katedry Maružová pracuje už dlhšie; údaje, ako aj svoje konštatácie starostlivo kontroluje; jej vety, výrazy sú výstižné, významy slov jednoznačné. V jej štúdii je obsiahnuté všetko, čo je dôležité z hľadiska snáh, zápasov a dejín Katedry slovenského jazyka a literatúry; nedáva priestor nijakým vonkajším snahám, ktoré stratiac svoju aktualitu, samy sa strácajú, akoby ich nikdy nebolo.
Som presvedčený, že tento dvojjazyčný zväzok bude hodnotným dielom tak z aspektu výskumu dejín pedagogických inštitúcii maďarských, ako aj slovenských. Úprimne gratulujem každému, kto sa podieľal na vytváraní tohto hodnotného diela.
.
.
.
.
.
.
................................................................................................................................................