Z tvorivej úrody poézie a prózy Slovákov z Vojvodiny - z Kovačice osobne priniesli a predniesli v Artotéke Mestskej knižnice v Bratislave autorky, ktoré v mestečku insitných maliarov maľujú slovami. Literatúra, ktorá sa píše vo Vojvodine, patrí do kontextu slovenskej literatúry, povedal Miroslav Demák, keď stručne predstavil tvorbu Slovákov vo Vojvodine, jej históriu, časové a priestorové súvislosti, konkrétnejšie v mestečku Kovačica.
Medzi autorov píšucich po slovensky a pochádzajúcich zo Srbska možno zaradiť aj jeho. Je známy ako novinár, autor beletrie, vydavateľ, zostavovateľ antológií. Už 15 rokov žije na Slovensku a venuje sa aj literatúre slovenskej menšiny za hranicami Slovenska.
Už viac ako dvesto rokov si Kovačičania chránia slovenčinu nielen v piesni a zvykoch, ale aj slovenským slovom z vlastnej dielne. Literárna družina Mateja Ambrózyho je pomenovaná podľa literárne činného kňaza, súputníka Štúrovcov, pôsobiaceho v Kovačici. Sonety uverejňoval v Orle tatranskom, v literárnej prílohe Slovenských národných novín. Družina vznikla v roku 1996 a združuje literátov rôzneho veku, mužov i ženy rôznych povolaní a sociálneho statusu z Kovačice a susednej, tiež slovenskej Padiny. Členovia družiny vydávajú svoje básne a krátke prózy v literárnom časopise Klasy a vyšla im aj spoločná antológia Pozdrav Slovákom z Banátu. Niektorí autori uverejňujú v krajanských i slovenských časopisoch, majú vlastné zbierky básní, alebo sa venujú tvorbe poviedok pre dospelých či deti. Zaoberajú sa aj literárnou vedou či jazykovedou, historiografiou, etnológiou... Literatúra faktu z Kovačice je podľa etnológa profesora Botíka sociograficky veľmi zaujímavá. Ukážky zo svojej tvorby predniesli autorky Zuzana Čížiková, Katarína Stanová, Eva Hajková, Mária Kotvášová - Jonášová. V tvorbe Kovačičanov je potenciál vypracovať sa aj v literatúre tak, ako v maliarskom umení. Počkajme si na ďalšie úrodné roky.
Pedagogika, veda, hry, informácie, prezentácie kníh, autogramiády slovenských i zahraničných autorov, prednášky o knihách, odovzdávanie ocenení za literatúru, preklad... - to sú tradičné podujatia jesennej bratislavskej Bibliotéky v Inchebe. Deti všetkých vekových kategórií si prišli na svoje pri spoločenských hrách, všetci návštevníci si mohli vyberať z pestrej ponuky beletrie aj odbornej literatúry. Pedagógov zaujala prednáška Ing. Štefana Švarca, PhD, autora metódy IAV (interaktívneho vyučovania), ktorou vyučuje na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej v Nových Zámkoch už 20 rokov. Pomocou špeciálnej interaktívnej tabule, jedného počítača a hlasovacieho zariadenia je možné aktívne zapojiť do vyučovania všetkých žiakov v triede. A nielen zapojiť, ale i vyhodnotiť - poskytnúť im na konci hodiny objektívnu spätnú väzbu. Ani jeden žiak sa nikdy nesťažoval na známku. Naopak. Učiteľ svojim tvorivým prístupom a odbornosťou navodí atmosféru hry a žiaci sa spontánne zapájajú, osvojujúc si vedomosti premýšľaním o zadanej otázke a hľadaním riešení. Vďaka modernej metóde IAV môžu byť učenie, tvorivosť a zábava prirodzenou súčasťou vyučovacích hodín. Samozrejme, so šikovným učiteľom a modernou technikou.
Medzi plody jesene na kultúrnom poli môžeme zaradiť aj najnovšiu divadelnú hru Radošinského naivného divadla Mám okno. Názov je viacznačný. Okno sa stáva dôležitou rekvizitou v generačnom konflikte medzi otcom a synom. V konflikte medzi pravidlami a tvorivým prispôsobovaním sa nie vždy ružovej realite. Človek môže komunikovať s ľuďmi, so zrkadlom, s tými, ktorí už dávno odišli kdesi na druhý svet, ale môže komunikovať aj s kameňom. Divák sa smeje. Herci bravúrne stvárňujú jednu rolu za druhou. Všetky postavy sú smiešne. Všetky sú karikatúrami dnešného životného štýlu. A do konca predstavenia nevieme uhádnuť, ktorá z postáv hry je normálnejšia. Kto je múdry a kto blázon. Kto sa nebojí otvorene si priznať omyly a aj sa za ne hanbiť. Kto chce naozaj hovoriť, nie prázdnymi frázami a náhodnými hrdinskými činmi zakrývať svoje zranené zahanbené ja. Kto nie je sám, aj keď je sám. A naopak. Kto je bez viny, nech hodí kameňom! Hoci, črepy vraj prinášajú šťastie... Komu?
Jesenný bratislavský zber úrody - kníh, ilustrácií, podujatí o poézii i próze, divadiel, filmov vypestovaných doma či tých, ktoré vyklíčili a dorástli v zahraničí, má dlhodobo svoje tradičné podujatia. Jedným z nich je aj výstava ilustrácií detskej knihy - BIB, ktorá sa koná každé dva roky v Dome umenia na Námestí SNP. Tento rok boli vystavené diela zo 448 kníh od 344 ilustrátorov z 37 krajín sveta.
Malí i veľkí sa nevedeli vynadívať na 2447 nápaditých ilustrácií, ktorým samozrejme najviac rozumejú deti. Na obrázku bolo možné vidieť bacuľatú dievčinku popíjať malinovku s krokodílom, alebo Červenú Čiapočku vo vlkovom bruchu, i ulicu Podstatných či Prídavných mien... Ocenení autori z rôznych štátov sveta si ako obyčajne odniesli domov typicky jesennú zvláštnu cenu - jablko. Nie obyčajné - zlaté.
Porota hodnotí podľa svojich kritérií, diváci podľa svojich. Jedno je však isté, príbeh z knihy by mal s ilustráciou súznieť. Niekedy dokonca práve ilustrácia čitateľa priláka k čítaniu knihy. Takými ilustráciami boli aj obrázky talianskeho autora Roberta Innocentiho (1940). Ak ste zvedaví, prečo autor nakreslil nákladný vlak a dieťa v ružovej zavinovačke, ktoré niekto z vlaku vyhodil, mali by ste siahnuť po knihe Ruth Vander Zee: Erika´s story. Je skutočným príbehom ženy, ktorá unikla smrti v koncentračnom tábore tak, že ju vyhodili ako bábätko z vlaku. Zachránili ju. Žila, ale celý život nevedela, kto boli jej rodičia, kedy má narodeniny, kde sa narodila a ako sa volá... Realistické ilustrácie knihy sú namaľované v monochromatickom tóne a prechádzajú do plnofarebných obrázkov, zobrazujúcich súčasnosť. Provokujú kontrastom. A my, ktorí vieme kde žijeme, ako sa voláme, kedy oslavujeme pribúdajúce roky, kde máme svoje korene, by sme sa mohli zastaviť nad obrázkom s opýtať seba samých. Chceme príbehy so smutnými hrdinami, alebo chceme udržať pestrú súčasnosť? Súčasnosť, kde každý má svoje miesto bez ohľadu na farby, ktoré sú pre neho typické...
