V znamení jubilea K. Mikszátha

Celoživotné prozaické a publicistické dielo Kálmána Mikszátha (16. 1. 1847 - 28. 5. 1910) poskytuje aj pozoruhodný zemepisný a národopisný obraz o súvekom Uhorsku. Zo slovenského pohľadu je navyše príťažlivý tým, že v ňom zaujíma dominantné postavenie bývalé Horné Uhorsko (Felső-Magyarország). Kálmán Mikszáth pokladá za súčasť tejto severnej, hornej časti niekdajšieho Uhorska aj kraj svojho rodného Novohradu, ktorý spravidla apostrofuje týmito názvami: Plavecká zem (Palócföld), Krajina Plavcov (Palócország) alebo Plavecko (Palócia). Pomenovanie maďarskej etnickej skupiny Plavcov (palóc) sa ujalo za čias Árpádovcov z ruského, resp. poľského slova polovec na označenie Kumánov a Maďari nimi akiste vyznačovali (svetlovlasý) kumánsky živel v pôvodnom staromaďarskom strážnom obyvateľstve na severnom prahu maďarského osídlenia. Je zaujímavé, že jazyková pamiatka po pôvodných Plavcoch sa zachovala na území západného Slovenska vo viacerých miestnych názvoch: Plavecký hrad (Detrekővár), Plavecké Podhradie (Detrekőváralja), Plavecký Mikuláš (Detrekőszentmiklós), Plavecký Peter (Detrekőszentpéter), Plavecký Štvrtok (Detrekőcsütörtök). V slovenčine sa najprv začalo používať pomenovanie „Polovec“ prevzaté z ruštiny. Použil ho aj prvý prekladateľ cyklu drobných próz Dobrí Plavci S. Cz. Danielovič (Kosorkin) v názve slovenského knižného vydania Dobrí Polovci (1911). V súčasnosti slovenská odborná historická literatúra používa morfologicky a etymologicky odôvodnený tvar Plavec (plavecký).

Úvodné zastavenie pri charakteristike Mikszáthovho ponímania a koncepčného používania zemepisného pojmoslovia hodno doplniť aj názvami, ktorými označoval hornovidiecke územie Uhorska s výlučne slovenským obyvateľstvom, alebo keď sa jeho narácia dotýkala iba homogénneho slovenského etnika. Pochopiteľne, základom týchto pomenovaní v súlade s vtedajším ustáleným dobovým úzom je slovný koreň (lexéma) tót, hoci v tých časoch bola už známa aj maďarská transliterácia slova Slovák (szlovák). V Mikszátových textoch sa stretávame s týmito pomenovaniami: Slovenská krajina (Tótország vo význame Slovensko, krajina Slovákov (tótok országa), slovenský kraj/vidiek (tót vidék), Slovenstvo (slovenstvo), slovenskosť (tótság). Vlastné etnonymum „Tót“ u Mikszátha nemá hanlivý podtón, ako sa tomuto pojmu zavše (či skôr nezavše) pripisuje v slovenskom aj maďarskom jazykovom prostredí. Ten nadobúda iba v spojení s prívlastkom a v textových či mimotextových súvislostiach. Tu na margo hodno podotknúť, že mnohé maďarské posmešné príslovia o Tótoch vznikli oveľa skôr, ako sa toto etnonymum začalo používať (začiatkom 19. storočia) výhradne na označenie autochtónneho slovanského obyvateľstva v Uhorsku. Nedotýkali sa teda Slovákov. Napríklad: Preberá ako Slovák medzi hnilými (planými) hruškami, po maďarsky: Válogat mint a tót a húgyos (vad)körtében.

Všedný život fiktívneho „plaveckého“ horniackeho sveta Kálmána Mikszátha sa vynára z hmly „romantickej hornej zeme” (regényes felföld). Autor ju s obľubou pomenúva obrazne: krivolaká krajina/zem (görbeország/föld), kopcovitá, hrboľatá krajina/zem (dimbes-dombos ország/föld). Ale v jeho textoch popri zemepisnom názve Horná zem/Horniaky (Felföld) najväčšiu frekvenciu vykazuje pomenovanie Horný vidiek (Felvidék). V tomto prípade hodno hneď podotknúť, že nie je náležité, ako sa to nateraz bežne stáva, týmto synonymickým pomenovaniam pripisovať ani dobové, ani súčasné politické významy a konotácie. Pre Kálmána Mikszátha to boli predovšetkým terénne názvy (oronymá). Nimi sa usiloval vystihnúť a pomenovať fyzickogeografický charakter zemepisného objektu, ktorý v konečnom dôsledku ovplyvňuje aj mentalitu tamojšieho obyvateľstva. Kálmán Mikszáth nevymedzuje presne územie Horného vidieka, hoci sa po ňom suverénne pohybuje od záhorskej Skalice, cez Považie, Oravu, Liptov, Pohronie, Hont, Spiš, Šariš, ďalej dole cez Gemer až po Novohrad či inými slovami Krajinu Plavcov. Horný vidiek nepokladá za výlučne slovenský región, ale zato jasne znázorňuje, že je to rozhodujúce etnické územie Slovákov, lebo najdôležitejšou charakteristikou Mikszáthovho Horného vidieka je prítomnosť slovenského ľudu.¹ Pojem „Horný vidiek“ v Mikszáthovom ponímaní spolu s konotáciami a prenesenými významami teda vykazuje tesnú súvislosť aj so slovenským obyvateľstvom pomenovaného územia Uhorska.² Novotvar Horný vidiek (Felvidék), ktorý sa v tlačenej podobe po prvý raz zjavil v maďarskom reformnom období roku 1838³, v súvekom maďarskom jazykovom kontexte naplnil politickým obsahom vtedajší zvolenský podžupan Béla Grünwald. Vo svojom politickom pamflete Horný vidiek (A Felvidék)⁴ pod tento pojem zahŕňa výlučne župy v severnom oblúku Horného Uhorska. Napospol ide o župy s väčšinovým slovenským obyvateľstvom. Tieto „slovenské“ župy pokladal za bašty panslavizmu, ktorý sa zasadzoval proti jednote politického uhorského či presnejšie maďarského národa. To ho podnietilo rozpracovať a zdôvodniť potrebu inštitucionálneho pomaďarčovania slovenského etnika (najmä mládeže). Mikszáth principiálne odmietal štátom riadené pomaďarčovanie a inštitucionalizovaný krajný veľkomaďarský šovinizmus, hoci inak vo farbách vládnucej liberálnej strany nemal námietky proti doktríne jednotného politického národa. V publicistických článkoch a prejavoch sa však neraz sám nazval hornovidieckym (felvidéki) človekom. Nezabúdajme, že neoddeliteľnou súčasťou Mikszáthovho zemepisného obrazu Horného vidieka je aj severná časť potrianonského, čiže aj súčasného Maďarska. Tu si na okraj dovoľme malé odbočenie: ak teda súčasní (najmä maďarskí) politici a publicisti s obľubou používajú pojmy Horný vidiek a hornovidiecky (Felföld és felföldi) ako synonymá súčasných pojmov Slovensko a slovenský, nevdojak pričleňujú k Slovensku územie severného Maďarska, a nie naopak celé Slovensko k Maďarsku, ako je zrejme skrytý úmysel za slovami a pojmami. Jáger (Eger) sa predsa nazýval a pokladal za bránu Horného vidieka (Felvidék kapuja). Voľakedy to vedel každý vzdelaný Maďar (Uhor čiže aj Slovák). V tomto zmysle Kálmán Mikszáth a mnohí jeho súčasníci boli vzdelanejší a tolerantnejší než našinci pred a za vyznačenou hranicou medzi Slovenskom a Maďarskom.

Kálmán Mikszáth svojrázne štylizovanými charakteristikami a gnómickými sentenciami prispel k literárnej mýtizácii Horného vidieka ako krajiny Slovákov. V maďarskom kultúrnom povedomí sa po čase jeho mnohé výroky ustálili ako dodnes fungujúce a citované stereotypy. Ba nie je vylúčené ani to, že on je otcom okrídleného výroku o „hlúpom Slovákovi“ (buta tót), ktorému nezámerne dal krídla, keď sa raz vyjadril, že ak je niekto hlúpy medzi jeho rodákmi, tak je to Slovák (poviedka Tvrdé kotrby).⁵ Ale Kálmán Mikszáth sa hrdo hlásil predovšetkým za „veľkého Plavca“, čím zároveň jednoznačne dal bodku za tým, že sa pokladá za etnického Maďara, i keď nepopieral, že medzi jeho predkami sa mohli vyskytnúť aj Nemaďari.

Hoci etnický názov Plavec (palóc) je písomne známy už v 17. storočí, profesionálna maďarská etnografia začiatok odborného záujmu o Plavcov, nimi obývané územie, ich životné prostredie a kultúru kladie do 2. desaťročia 19. storočia (Fábián Szeder, 1817). Je však nesporné, že táto regionálne vyznačená maďarská etnická skupina sa dostala do maďarského literárneho a kultúrneho povedomia až o šesť desaťročí neskôr. Nezaslúžil sa o to nikto iný ako Kálmán Mikszáth, keď v rýchlom slede vydal súbor štyroch noviel (z nich okrem prvej banskoštiavnickej, teda hontianskej Slečny zo zlata ďalšie tri už vlastne predznamenávajú fiktívny, virtuálny svet a spoločenstvo Plavcov so slovenskými prvkami) Slovenskí rodáci (1881) a premyslene zostavený cyklus „pätnástich drobných príbehov“ s emblematickým názvom Dobrí Plavci (1882). Bol to doslova nevídaný „vpád“ do literatúry, ktorý prekvapujúco priniesol Kálmánovi Mikszáthovi aj medzinárodný úspech (preklady do jazykov veľkých európskych národných literatúr). Ale oveľa dôležitejšia bola empatická, až nadšená domáca recepcia týchto diel a následné kultúrotvorné procesy, ktoré vyvolala. Na jednej strane sa regionálna téma Plavcov kanonizovala nielen v literatúre, ale aj vo vedomí spoločnosti ako neoddeliteľná zložka maďarskej kultúry, ktorá prežila, lebo sa dedila z pokolenia na pokolenie. Na druhej strane Kálmán Mikszáth jej tematizovaním zavše skomplikoval, až relativizoval výlučne odborné národopisné pozorovania a postrehy, lebo tému posunul až do mýtickej roviny vrátane slovenských elementov a momentov, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou jeho fiktívnej hornovidieckej krajiny Plavcov.

Podľa popisu etnografov Plavci obývali hornovidiecke územie na sever od Matry a Bukových hôr v historickej Hontianskej, Novohradskej, Boršodskej, Hevešskej a Gemerskej stolici/župe. Dostredivé centrum krajiny Plavcov je v Novohrade a Podkarančí a ohraničujú ho povodia riek Ipeľ, Rimava, Slaná a potokov Bán a Jáger. Administratívnym strediskom sú Balážske Ďarmoty. Na rozdiel od toho srdcom Mikszáthovho fiktívneho Plavecka (Palócie) s vágnymi hranicami sú Obdokovce (Bodok), dedinská osadlosť s mnohými reáliami a znakmi rodnej obce Kálmána Mikszátha Sklabinej, a najdôležitejším vodným tokom fiktívnej krajiny Plavcov je potok Báď čiže Krtíš. Mikszáthovská onomastika vykazuje svojráznu, ale v umeleckej tvorbe napospol legitímnu tendenciu: čím je osídlie bližšie k rodnej Sklabinej, resp. Obdokovciam, o to častejšie sú fikčné názvy prenesené z iných oblastí a končín súvekého Uhorska. Tento postup najvýstižnejšie dokumentuje reálne a fiktívne pomenovanie autorovej rodnej obce. V prvej verzii poviedky o bosorke Galandovej, ktorá vyšla časopisecky pod názvom Lucia, Kálmán Mikszáth uvádza skutočný názov obce Sklabiná (Szklabonya), kým v preštylizovanej druhej verzii tzv. poslednej ruky (zhodou okolností obidve sú z roku 1879) s názvom Galandová použil už fiktívny názov Obdokovce (Bodok) a vypožičal si ho z Nitrianskej župy, kde sa nachádzajú pôvodné Horné a Dolné Obdokovce (Felső Bodok, Alsó Bodok).⁶ Kálmán Mikszáth poväčšine uvážene a pomenej ad hoc preberá (čiže fikčne tvorí) miestne názvy z celého vtedajšieho onomastického arzenálu (vrátane slovenských pomenovaní v maďarskej transliterácii) zo všetkých územných a národopisných oblastí súvekého Uhorska: Horniakov, Dolniakov, Zadunajska, Zátisia a Sedmohradska. Hodno si povšimnúť, že pri výbere názvov veľmi dbal na zvukovú symboliku pomenovania, ktorú akiste uprednostňoval pred etymologickým a sémantickým významom. Navyše tento postup nezanedbával ani pri krstných a rodných či rodových menách. Tie prvé zväčša naznačovali zemepisnú, ba zriedkavo aj národnostnú príslušnosť postavy, priezviská zasa prezrádzali náboženskú, ako aj stavovskú príslušnosť. Autor svoje postavy krstil spravidla v súlade s dobovými spoločenskými (konfesionálnymi) zvyklosťami a úzmi. (Aj v spoločenstve Plavcov mali väčšinu katolíci pred evanjelickou menšinou tak ako v celom Uhorsku. Evanjelická rodina Mikszáthovcov patrila v Sklabinej k menšine a do kostola chodila v susednom Obeckove.) Pri výbere rodových mien a priezvísk sa autor riadil zrejmým zámerom podložiť hodnovernosť príbehu, a preto strieda autentické aj fiktívne mená, ktoré boli typické pre plavecký región. Platí to osobitne o slovenských menách transliterovaných po maďarsky, lebo v súvislosti s podaným príbehom spravidla majú aj bezprostrednú výpovednú hodnotu. Stručne možno konštatovať, že Mikszáthova práca s menami v texte je tvorivou ambivalenciou fikcie a skutočnosti, otvára priestor pre zábavnú aj poučnú literárnu skrývačku, a tak sa stáva jedným z mýtizačných textotvorných prvkov Mikszáthovej prózy.

Kálmán Mikszáth svojimi „plaveckými“ textami a najmä svojou osobnou záštitou dal výrazný a významný podnet pre zachovanie a občiansky, ba aj inštitucionálny rozvoj a skúmanie kultúrnych tradícií a zvyklostí Plavcov. Nepriamo to potvrdzuje aj osud susednej maďarskej etnickej skupiny Barkov. Boli to vlastne súkmeňovci Plavcov, keďže takisto ide o potomkov maďarského (kumánskeho) strážneho obyvateľstva na severnom slovensko-maďarskom jazykovom rozhraní Uhorska. Lenže Barkovia vypadli zo širšieho kultúrneho povedomia a nateraz sa nimi zapodieva už iba odborná (predovšetkým maďarská) etnografická literatúra.⁷

Barkovia pôvodne osídlili južnú časť Gemerskej stolice a severné pohraničie Boršodskej, Novohradskej a Hevešskej stolice v strednom povodí Slanej, pri prameni rieky Zaďva a pozdĺž tokov Rimavy a Hagoňa, ako aj v údolí Hodoša. Hospodárstva si zakladali na čistinách po vyklčovaných lesoch a živili sa obrábaním menej úrodnej pôdy a chovom domácich zvierat. Prvá etnografická zmienka o nich sa datuje rokom 1833. Etymologický výklad etnického mena, ktorému nechýba ani posmešný podtón, nie je jednoznačný a najčastejšie sa odvádza od mena husárskeho veliteľa talianskeho pôvodu V. Barca, ktorý verboval vojakov na území obývanom Barkmi. Sotva ide o hodnoverný a vyčerpávajúci etymologický výklad. Zhodné mentálne vlastnosti a zvykové obyčaje Barkov etnografiu priviedli k náhľadu, že boli (sú) etnickou odnožou Plavcov. Tento názor vychádza jednak z predpokladaných spoločných koreňov a poslania, bezprostredného susedstva a napokon z menšieho početného zastúpenia etnickej skupiny Barkov. Hoci národopisná narácia spätne stavia aj túto maďarskú etnickú tradíciu do fiktívnej polohy ako všetky ostatné, ktoré sa vývinovo uzavreli, táto rovina predsa len nemá takú oporu vo fikcii, ako je to v prípade Plavcov. V súvislosti s nimi možno nesporne konštatovať, že regionálny etnický jav nadobudol rozmery kultúrneho fenoménu a živej kultúrnej tradície. A k tomu podstatne prispela práve literárna fikcia Kálmána Mikszátha. V nej sú obsiahnuté aj mýtizujúce prvky a momenty, ktoré vždy nevie (pravda, ani nemusí vedieť) vysvetliť racionálna vedecká národopisná argumentácia. Mikszáthova etnická charakteristika Plavcov totiž nespočíva na tradičnom realistickom opise, keďže životné prejavy a túžby, „erotika, sexualita, milostný akt sa naozaj nerealizuje na úrovni textu, ale je zabudovaný do folklórnych symbolov textu cyklu.“⁸ V živote spoločnosti neradno preceňovať úlohu a funkciu literatúry (fikcie), ale v maďarskom jazykovom prostredí sa dnes vďaka Kálmánovi Mikszáthovi neodškriepiteľne vie, že „Krajina Plavcov neleží na konci sveta“ a „Plavci sú pyšní, samoľúbi ľudia.“⁹ V tejto pominuteľnej, z dnešného pohľadu takmer rozprávkovo mýtickej krajine Plavcov prebývali rázovité postavy Plavcov s nepominuteľnými, zavše až nezvyčajne puritánskymi morálnymi zásadami. A práve literárna fikcia im pomohla prestúpiť z reality minulosti do súčasného, až príliš reálneho sveta. A možno nebude márne, ak bez roka presne po sto rokoch slovenský čitateľ môže opäť vziať do ruky a nahliadnuť do „plaveckých“ textov Kálmána Mikszátha.

Karol Wlachovský