Aj keď sa nad nami už zradne zmráka,
nemeľte, Mlynky, naše pekné piesne!
To nie je zimný jačmeň, to je spev,
ostal by po ňom iba vlčí rev.
Nemeľte, Mlynky...
Nemeľte, Mlynky, našu drahú reč!
To nie je žito, nebude z nej múka.
Ak siahne na ňu mlyn, či tmavá ruka,
ostane nám len žiaľ a trápna muka.
Aj keď sa nad nami už zradne zmráka,
nemeľte, Mlynky, naše pekné piesne!
To nie je zimný jačmeň, to je spev,
ostal by po ňom iba vlčí rev.
Aj keď by do nás blesky bili hneď,
nevzdávajme sa reči, piesní, veď
bol tu už kríž, bol aj vrch Golgota.
Diabol zmĺkol, hromy prestali biť,
mali sme sa od koho naučiť,
že pravda zvíťazí, zlo stroskotá.
Na letnú žiaru je
dobrá len spomienka,
čo za ňou dvermi trepla.
A jeseň je ako
hrachová polievka:
dobrá je, kým je teplá.
Horúce slniečko,
plynový sporáčik,
pod várou poť sa a hrej.
Dotiaľ si z nej berme,
kým sa naše verné
pocity nesklamú v nej.
Modrejú trnky,
vonia plánky.
Nad zemou krúžia
čierne vranky.
Hory sa farbia,
to je krása!
Trávička ešte
zelená sa.
Slniečko láka
lienku Linku,
pavúčik šúľa
pavučinku.
Z nebeskej piecky
jemno sála
tá troška tepla
z toho mála.