A opäť sú tu Vianoce.
Z vôle Božej, zo svetla, z pokoja, z lásky...
Na slame narodí sa dieťa, aby ho
nenávisť, zloba , hriech, chamtivosť
priklincovali na dosky.
Po týždňoch besnenia v hypermarketoch
zastavíme sa v dome Božom.
Telami naplníme katedrály, kostoly, chrámy,
v zimníkoch schováme studené srdcia
a dochrámané duše.
Keď zaznie chór,
hlasito vyrevujeme vianočné koledy.
Po liturgii sa zamyslíme...
Ako blížnemu svojmu zatĺcť klinec do dlane.
Ako kolegom v práci
ostrým lakťom prepichnúť bok.
A komu odzadu nasadiť tŕňovú korunu?
Velebíme ťa, Otče, na oltár premietame
zoznam úspechov a svojej slávy.
Po kázni naoko klopíme zrak.
Baránok boží
na jazyk nalepí nám bielu hostiu,
nech aspoň na chvíľku
vybieli našu ufúľanú dušu.
Radujeme sa z Ježiška a tešíme na:
Iďte v mene Božom!
Vyzliekať dobro, zodrať iných z kože.
Ošmeknúť, okradnúť, kynožiť, hubiť...
Vysmiať sa slabým, ktorí sa nevedia brániť.
Hľa, človek! Sme iba ľudia!
Skončili sa Vianoce!