Marián Palko ● Vianoce

A opäť sú tu Vianoce.

Z vôle Božej, zo svetla, z pokoja, z lásky...

Na slame narodí sa dieťa, aby ho

nenávisť, zloba , hriech, chamtivosť

priklincovali na dosky.

Po týždňoch besnenia v hypermarketoch

zastavíme sa v dome Božom.

Telami naplníme katedrály, kostoly, chrámy,

v zimníkoch schováme studené srdcia

a dochrámané duše.

Keď zaznie chór,

hlasito vyrevujeme vianočné koledy.

Po liturgii sa zamyslíme...

Ako blížnemu svojmu zatĺcť klinec do dlane.

Ako kolegom v práci

ostrým lakťom prepichnúť bok.

A komu odzadu nasadiť tŕňovú korunu?

Velebíme ťa, Otče, na oltár premietame

zoznam úspechov a svojej slávy.

Po kázni naoko klopíme zrak.

Baránok boží

na jazyk nalepí nám bielu hostiu,

nech aspoň na chvíľku

vybieli našu ufúľanú dušu.

Radujeme sa z Ježiška a tešíme na:

Iďte v mene Božom!

Vyzliekať dobro, zodrať iných z kože.

Ošmeknúť, okradnúť, kynožiť, hubiť...

Vysmiať sa slabým, ktorí sa nevedia brániť.

Hľa, človek! Sme iba ľudia!

Skončili sa Vianoce!