Foto: Imrich Fuhl

Nad debutom Evy Fábiánovej Na margo slov sa zamýšľal redaktor tejto publikácie Oldřich Kníchal. Ocenil autorkinu schopnosť objavovať a umocňovať skutočnosť básnickými prostriedkami, jej naliehavú výzvu pokiaľ ide o autentickosť osobnosti a medziľudských vzťahov a dôverný vzťah k domovu, rodisku a najbližším. To je prameň, z ktorého sa napája Fábiánovej básnická obraznosť a kreativita.

O dvojjazyčnej knižke A. Kormoša Rozdúchať stlmený plameň - Szítsuk a lefojtott lángot s podtitulom Sonety hovoril Milan Resutík. Ak najviazanejšia forma lyriky sonet poskytuje príležitosť na striktné a úderné vyjadrenie myšlienky. Sonet, ako povedal Goethe, je nádoba, ktorú možno naplniť hocakým obsahom. Rečník poukázal na tematickú mnohotvárnosť Kormošovej zbierky a vyzdvihol autorovu príchylnosť k materinčine, napríklad v básni Jazyk. Ukážky z oboch zbierok predniesli študenti slovenského gymnázia v Budapešti Andrea Kopervászová a Dušan Hubač.

V neformálnej debate, ktorá nasledovala po prezentácii publikácií, odznelo viacero príhovorov, týkajúcich sa priamo či nepriamo tvorby obidvoch poetov a literatúry vôbec. Hovorilo sa o nevyhovujúcej úrovni výučby a znalosti slovenčiny, bez ktorej niet čitateľov, a tiež o potrebe symetrickej dvojjazyčnosti, veď materinský jazyk Slovákov v Maďarsku napospol pretrváva na úrovni nárečí. Materinský jazyk je hodnota, ktorá zaujíma osobitné miesto medzi všetkými jazykmi. Zároveň všetky jazyky, ako v závere podujatia podčiarkol M. Resutík, sú materinské a ako také majú byť rovnako predmetom vážnosti a úcty.

(kni)

Alexander Kormoš

Pozdrav novej lastovičke

1. Genius loci

Vkradla sa mi do srdca na prvé čítanie. Krehká, ale pekná váza s pestrými, voňavými kvetmi. Postavme ju opatrne na také miesto, aby ju náhodou niekto nerozbil. Avšak ani ju neskrývajme pod dajakou mericou, ale postavme ju vysoko na svietnik, nech žiari každému, kto vstúpi do domu poézie. Nech sa v jej krásnych kvetoch pokochá každý, kto miluje pravdu krásy a krásu pravdy. Lebo na pravom mieste a v pravý čas vyslovená pravda je, ako zlaté jablko na striebornej tácni, ktorú nám skromne ponúka prvá zbierka básní Evy Fábiánovej, rodáčky z Pilíšskeho Santova.

Na oblohe našej slovenskej literatúry sa zjavila nová lastovička. Chráňme si ju, aby nikdy nespadla na zem. Lebo vrabce prežijú všetko, aj búrku, ale lastovičky občas padajú na zem, odkiaľ niet už cesty ďalej. Vítajme ju s láskou a obdivom, aby nám prinášala vždy novšie a novšie leto. Lebo nemáme ich sto, ani päťdesiat, iba niekoľko. Eva Fábiánová a jej rovesníci predstavujú v našej literatúre už piatu generáciu, od ktorej zvedavo čakáme i ďalšie lastovičky.

Prvú generáciu zastupujú ľudoví spisovatelia z obdobia medzi dvoma vojnami, druhú rodáci z Komlóša, Juraj Antal Dolnozemský a nebohý Pavol Samuel. Oni dvaja zároveň predstavujú z hľadiska jazykového, štýlového a tematického určitý prechod od literárnych tvorcov medzivojnového obdobia k niektorým dnešným autorom našej literatúry. Tretiu generáciu zastupujú rovesníci piatich autorov antológie Výhonky, štvrtú rovesníci Imricha Fuhla, a prvú lastovičku piatej generácie oslavujeme teraz v osobe Evy Fábiánovej.

Čo je tomu príčina, že najviac dnešných našich spisovateľov pochádza práve z okolia Pilíša? Na túto otázku pána Milana Resutíka sme dostali zaujímavú odpoveď od V. Gajana, rodáka z Mlynkov. Prírodné krásy pilíšskeho kraja už oddávna skrývajú v sebe určitého „génia loci”, čo sa odzrkadľuje v nesmiernom bohatstve slovenských ľudových piesní a rozprávok tohto kraja. Druhá príčina spočíva v tom, že obyvatelia slovenských pilíšskych obcí na poli kultúry a hospodárstva dlho žili v sebestačnej spoločnosti, pomerne izolovane od väčšinového národa. Preto si dlho zachovali svoju kultúru a slovenský jazyk, ktorý sa vo veľkej miere uplatňoval aj v ich cirkevnom živote. A že je to naozaj tak, o tom svedčí i Papučkova zbierka ľudových piesní z Mlynkov Zahučali hory, Kormošova zbierka F santofském Pilíši, Kálmánfiho zbierka slovenských ľudových piesní z okolia Ostrihomu Rozmarín zelený a Lamiho zbierka pilíšskych ľudových rozprávok Jako som podrotuval slnečko?

Preto nie je náhoda, že aj Eva Fábiánová pochádza z toho kraja. Nižšie citujem verše z jej básne Slovenčina, ktorá mi pripomína santovskú Studienku. Nielen ako známy spevácky zbor, ktorý úspešne funguje od r. 1979, ale aj ten prírodný klenot pilíšskeho kraja, ktorý je ospievaný v krásnej santovskej ľudovej piesni Pri studenke stála, napájala páva.

Slovenčina

Krásna jak čistý sneh Fatry, / kde jánošíkovci nakládli vatry. / (...) Ligotavá, ako matkine oči, / v ktorých sa uvidíš zoči-voči. / Čistá, jak vysokohorská studňa, / ktorej vidíš hoci aj do dna.

Najkrajšie kvety básnickej zbierky Na margo slov voňajú ako matkina a otcova láska, ako zástera starej mamy, ako láska k rodičom a súrodencom a k slovenskej materinskej reči. Ako materina dúška na santovskej pažiti. Ako láska k slovenským učiteľom a spolužiakom.

A čo by som mal povedať na záver tohto pozdravu? Obrátim sa k širšej našej slovenskej pospolitosti:

2. Sme a budeme!

Slováci všetkých krajov, spojme sa! V jednote je sila, akú ani pekelné brány nezdolajú. Avšak nezabudnime s vierou prosiť pomoc od Boha, ktorý má mnohoraké riešenia, keď my už nevidíme ani jedno. Nezabúdajme, že On je hotový pomôcť každému, kto sa usiluje činiť Jeho vôľu. A čo vyjadruje Jeho vôľu? Sväté písmo, Desatoro prikázaní a Jeho prísľuby.

Nezabúdajme ani na heslá nášho zlikvidovaného literárneho a kultúrno-spoločenského časopisu SME, založeného r. 1990: Slováci v Maďarsku existujú, Súlad musí existovať, Stúpenci modernej Európy. Skratka všetkých týchto hesiel je SME. “Sme, a Boh dá, že i strváme.” Ale nestrvali sme, lebo tu žiadny súlad nenastal. Keď sme krstili tento náš časopis, ja som navrhol dať mu názov SÚLAD, ale môj návrh nikto nepodporil. Je to možné, že Slováci nevedia, čo je to súlad? Či sa musia stále hašteriť? Pochybujem.

Nezabudnime ani na zlikvidovanú Slobodnú organizáciu Slovákov, založenú tiež r. 1990, ktorej skratku SOS niektorí naši neprajníci doma i na Slovensku ponímali ako Spolok odpísaných Slovákov. Finančne podporovať SOS a vydávanie časopisu SME kompetentné orgány odmietli už v rokoch 1991 až 1993. Od tej doby bez peňazí SOS nemôže ani fungovať, ani sa rozpustiť. Takýto osud hrozí aj Združeniu slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku.

Na dôvažok uvádzam báseň, ktorú som napísal ešte pred tridsiatimi rokmi.

Som a budem

(Blahoslavený, kto pozná silu slova

a nezúfa pre jeho slabosť.)

Nič nemám už,

iba tieto básne.

Tieto básne

a seba samého.

A to je nič.

A to je všetko.

Píšem, teda som.

Bohatší od bohatých,

chudobnejší od chudobných.

Som.

Ešte vždy.

A ešte budem.

Písať.

Aj potom budem.

Najbohatší

a najchudobnejší.

Dobre by bolo, keby táto báseň bola platná aj v množnom čísle. Aspoň jej titul. Lebo ide tu o sebazáchovu slovenského národa!