Pri skladaní prísahy začiatkom každého volebného cyklu stovky poslancov slovenských národnostných samospráv po celom Maďarsku sa čestne zaväzujú zastupovať záujmy Slovákov a táto formulácia je na hlavnom mieste vo všetkých základných dokumentoch ako našich volených zborov, tak aj občianskych organizácií.

Veľmi ľahko sa to vyslovuje, oveľa ťažšie sa to v praxi presadzuje. Najmä, ak si dostatočne neuvedomíme, že našim najdôležitejším kolektívnym záujmom je, aby sme ako Slováci podľa možnosti čím dlhšie pretrvali aj v neslovenskom jazykovom a kultúrnom prostredí, aby prežila naša slovenskosť, o podobách ktorej si síce môže myslieť každý z nás svoje, ale zato to, čo aj moja maličkosť opakuje už desaťročia, sa až tak ľahko nedá vyvrátiť. Totižto, že „po maďarsky nemôžeme byť Slováci“ a že „nielen národ, aj národnosť žije vo svojom jazyku“. Chceme (to uznať) či nie, JAZYK bol, je a bude hlavným znakom, podstatou každého národa a každej národnosti. Ak teda berieme vážne svoje prísahy a poslanie aktérov nášho národnostného verejného života, v stredobode našich snáh a celej našej činnosti na národnostnom poli má byť jednoznačne slovenský jazyk, všetky ďalšie – inak naozaj prepotrebné – atribúty kultúry majú stáť v rade dôležitosti až za ním.

V našich dodnes, žiaľ, skôr menej ako viac aj Slovákmi obývaných lokalitách slovenčina jednoznačne vymiera a stráca svoje niekdajšie postavenie. Dobre keď v jednej štvrtine z nich sa v základnej škole vyučuje slovenčina ako predmet, o jednojazyčných alebo aspoň skutočne dvojjazyčných školách pomaly už aj snívať prestávame a nie je lepšia situácia ani v iných oblastiach nášho života. Už aj preto je nepochopiteľné, prečo nevyužívame aspoň existujúce možnosti a prečo nepožadujeme to, čo by nám prináležalo aj v zmysle platných právnych predpisov. Očividne sa bojíme ráznejšie vystupovať, nastoľovať problémy, dožadovať sa, nedajbože otvorene politizovať. Pravda, popálili sme sa už neraz, uzemňujú nás upozornenia, aby sme to s tou svojou slovenskosťou nepreháňali, pričom najhoršie je, že bojovať musíme nielen s miestnymi, regionálnymi a celoštátnymi politikmi (s tým by mnohí z nás nemali problém), ale s vlastnými ľuďmi, so svojimi ešte-akotak-ňicelkom Slovákmi.

V prvých slobodných poprevratových komunálnych voľbách, ako čerstvý tridsiatnik vo svojej rodnej obci – Mlynkoch – som bol zvolený za slovenského poslanca obecnej samosprávy (národnostné ešte ani neboli) a svoje 35-ročné pôsobenie v tzv. miestnej politike som zhodou okolností začal tým, čím som nedávno aj končil: presadzovaním sa za slovenské nápisy na tabuliach. Ulice sme dovtedy mali v dedine verejne pomenované výlučne v maďarčine a to napriek tomu, že vtedy sme boli skutočne najslovenskejšou obcou v krajine, s výraznou väčšinou slovenského obyvateľstva, predstavovali sme majoritu aj podľa oficiálnych výsledkov sčítania ľudu. Mojim prvým krokom bolo iniciovať výmenu všetkých tabúľ s názvami ulíc na dvojjazyčné takým spôsobom, aby popri maďarských názvoch boli uvedené nie ich slovenské preklady, ale desaťročia, ba miestami stáročia zaužívané miestne, napríklad Béke utca – Dolná ulička, Petőfi S. utca – Šelpice, atď. Veľmi som sa snažil zastupovať záujmy Slovákov, ale dlho ani za Boha-Ištennek sa mi to nedarilo presadiť. Až raz prišla delegácia maďarských politikov zo Slovenska, ktorej som sa posťažoval a ktorá potom povedala, že dovtedy od nás neodíde, kým sa vedenie dediny na čele s maďarským starostom nezaviaže urýchlene vyhovieť mojej žiadosti s tými tabuľami.

Nemyslel som si, že po troch desaťročiach so samosprávnym systémom sa budem lúčiť s podobným tabuľovým problémom. Predsa sa stalo. Pred viac ako rokom, ešte ako člen Slovenskej samosprávy v Mlynkoch, som viacnásobne žiadal v zápisnici fixovať svoju požiadavku, aby na priečelí nedávno postavenej verejnej budovy nestálo veľkými písmenami iba „Malmocskák Bölcsőde“, ale rovnakým písmom aj „Jasle Mlynky“. Argumentoval som aj národnostným zákonom, v zmysle ktorého takáto žiadosť musí byť rešpektovaná vo všetkých osadách, kde národnostné obyvateľstvo dosahuje desať percent a kde to miestna národnostná samospráva podporuje. Trvalo to, prešli dlhé mesiace a nič. Napočúval som sa rôznych výhovoriek a protiargumentov, dokonca aj z radov našej Slovače. Ako jedného z hlavných „vinníkov“ niekdajšej kauzy Mlynky, a´ la prekazenia snáh vyhostiť Slovákov z miestneho slovenského domu, ma najviac zarazili také mienky, aby sme to vraj nezveličovali, nežiadali, lebo môžeme spôsobiť podobné problémy ako vtedy. Podľa všetkého ale bez boja to akosi nejde a tak opäť som musel použiť svoju osvedčenú „zbraň“: verejnosť internetu. Vyložil som to na Facebook a čuduj sa svete, pohli sa mlyny, aj tie symbolické kamene a po nejakom čase sa nápis „Jasle Mlynky“ predsa len dostal na svoje miesto. Ponaučenie? Pre mňa nikdy nebolo a naďalej nie je otázne, či vôbec a konkrétne ako zastupovať záujmy Slovákov. Samozrejme, nielen, ale zato AJ tabuľami. A ak treba pomocou maďarských politikov zo Slovenska, ak treba pomocou internetu. Nech mi nikto nevraví, komu-kde-čo-ako-prečo sa nedá...

Imrich Fuhl

Foto: autor