Ako zabezpečiť, aby národnosti v Maďarsku mali v parlamente nielen zastúpenie, ale aj skutočný vplyv? Otázka, ktorá sa s blížiacimi sa voľbami v roku 2026 opäť dostáva do centra odbornej aj verejnej diskusie, bola témou rozsiahlej ankety redakcie Regio, periodika Inštitútu pre výskum menšín Spoločenskovedného ústavu univerzity ELTE. Oslovení experti sa zhodujú v tom, že súčasný systém národnostných hovorcov a zvýhodnených mandátov predstavuje krok vpred oproti minulosti, no zároveň poukazujú na jeho vážne legitimačné, demokratické a systémové nedostatky.

Maďarsko zaviedlo osobitnú úpravu parlamentnej účasti národností v roku 2014. Odvtedy majú národnosti možnosť získať buď tzv. zvýhodnený poslanecký mandát, alebo aspoň post národnostného hovorcu bez hlasovacieho práva. V medzinárodnom porovnaní ide o model, ktorý sa pohybuje na pomedzí integračných a vyčleňujúcich systémov. Práve táto hybridnosť je podľa niektorých odborníkov jeho silou, podľa iných zdrojom pretrvávajúcich problémov.

Medzi výhodou a ilúziou voľby

Politológ György Tamás Farkas upozorňuje, že maďarský model má v európskom kontexte osobitné postavenie. Na rozdiel od krajín ako Slovinsko či Chorvátsko, kde existujú vyhradené „virtuálne“ volebné obvody pre národnosti, je maďarský systém napojený na celoštátnu kandidátnu listinu. To znamená, že národnosti nemajú garantovaný poslanecký mandát, ale len zvýhodnený prah na jeho získanie. Garantovaný je iba post hovorcu.

Podľa Gy. T. Farkasa je výhodou systému to, že spája prvky dvoch odlišných prístupov: na jednej strane umožňuje národnostiam vyjadriť vlastnú politickú vôľu bez priameho vplyvu väčšinovej politiky, na druhej strane vyžaduje určitú mieru podpory, aby bol mandát legitímny. Zároveň však upozorňuje na zásadný deficit: volič zapísaný v národnostnom registri nemá v skutočnosti na výber. Môže hlasovať len za jednu, uzavretú kandidátnu listinu, bez možnosti uprednostniť konkrétneho kandidáta. „Chýba reálna voľba v samotnej volebnej miestnosti,“ konštatuje.

Nízke zastúpenie v číslach

Na problém nízkej váhy národnostného zastúpenia poukazuje aj politológ Péter Kállai. Pripomína, že aj v prípade úspechu nemeckej národnosti, ktorá ako jediná pravidelne dosahuje zvýhodnený prah, ide len o zlomok parlamentu – približne pol percenta všetkých mandátov. Ak by sa pridala aj rómska národnosť, zastúpenie by sa zvýšilo len na jedno percento.

V porovnaní s inými krajinami regiónu je to podľa neho mimoriadne nízke číslo. V Chorvátsku predstavuje osem vyhradených mandátov viac než päť percent parlamentných kresiel, v Slovinsku sú to vyše dve percentá. „Možno namietať, že národnosti v Maďarsku sú silne asimilované alebo majú dvojitú identitu, no to neospravedlňuje systém, ktorý im v zásade ponúka len symbolické zastúpenie,“ hovorí P. Kállai.

Za silnú stránku považuje najmä systém hovorcu, ktorý zaručuje parlamentné zastúpenie aj malým národnostiam. Zároveň však upozorňuje, že táto prítomnosť je často obmedzená pravidlami parlamentu a politickou vôľou väčšiny.

Rozsudok zo Štrasburgu ako zrkadlo systému

Zásadným momentom v hodnotení maďarského modelu sa stal rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z roku 2022 v prípade Bakirdzi a E.C. proti Maďarsku. Súd konštatoval, že systém porušuje právo na slobodné voľby a zásadu rovnosti, pretože národnostní voliči sú nútení vzdať sa možnosti hlasovať za stranícke kandidátky výmenou za hlas pre uzavretú národnostnú listinu.

Podľa Gy. T. Farkasa rozsudok jasne pomenoval tri kľúčové problémy: nemožnosť skutočne vyjadriť vôľu, obmedzenie slobodnej voľby a ohrozenie tajnosti hlasovania. Keďže národnostný volič môže hlasovať len za jednu listinu, v malých volebných okrskoch je často zrejmé, komu jeho hlas patril.

Balázs Kiss, ktorý sa systematicky venoval aj rokovaniam parlamentného Výboru pre národnosti, upozorňuje, že kritika zo Štrasburgu nie je v európskom priestore ojedinelá. Podobné problémy sa objavujú aj v Chorvátsku, Rumunsku či Srbsku. V Maďarsku je však podľa neho problém prehlbovaný tým, že v rámci národnostných komunít neexistuje skutočná politická súťaž. Kandidátky zostavujú výlučne národnostné samosprávy, často bez transparentných pravidiel a bez možnosti konkurencie.

Legitimita a lojalita

P. Kállai ide vo svojej kritike ešte ďalej. Poukazuje na to, že systém vytvára vzťah závislosti medzi národnostnými predstaviteľmi a vládnou väčšinou. Zvýšené financovanie národnostných samospráv vníma síce ako pozitívny výsledok, no zároveň upozorňuje, že často pôsobí ako „dar“ zo strany vlády, nie ako uplatnenie zákonných práv. To podľa neho oslabuje autonómiu národnostného zastúpenia a vytvára dojem politickej lojality namiesto nezávislej reprezentácie.

Najvýraznejšie sa to podľa neho prejavilo v prípade rómskej národnosti pred voľbami v roku 2022, keď vnútorné konflikty v Rómskej národnostnej samospráve viedli k tomu, že sa vôbec nepodarilo zostaviť kandidátnu listinu. Výsledkom bolo, že najpočetnejšia národnosť v krajine zostala bez reálneho parlamentného zastúpenia.

Pozitíva, ktoré nemožno prehliadnuť

Napriek ostrej kritike sa odborníci zhodujú v tom, že samotná existencia národnostných hovorcov a poslancov má významný symbolický aj praktický efekt. Ágnes M. Balázsová zdôrazňuje, že už samotná prítomnosť národností v parlamente zvýšila povedomie o ich existencii a potrebách. Výrazne sa podľa nej rozvinul kultúrny a vzdelávací život národností a narástli aj rozpočtové prostriedky, ktoré do týchto oblastí smerujú.

Podľa nej je však systém príliš závislý od konsenzu a dobrej vôle parlamentnej väčšiny. Ak sa politická klíma zmení, môže sa zmeniť aj ochota podporovať národnostné práva. Problémom je aj to, že väčšina národností – s výnimkou Nemcov a Rómov – nemá reálnu šancu dosiahnuť plnohodnotný mandát, čo narúša princíp rovnosti volebného práva.

Hľadanie cesty k reforme

V otázke budúcnosti systému sa názory odborníkov rozchádzajú. György Tamás Farkas navrhuje zachovať základný rámec, ale zaviesť viacero technických úprav. Medzi nimi preferenčné hlasovanie v rámci národnostnej kandidátky, ktoré by umožnilo voličom vybrať konkrétneho kandidáta, a zároveň možnosť odovzdať alternatívny hlas aj pre stranícku listinu. Tým by sa podľa neho zvýšila motivácia národnostných voličov zúčastňovať sa na voľbách a posilnila by sa legitimita zvolených zástupcov.

P. Kállai naopak navrhuje zrušiť možnosť plnohodnotného mandátu a sústrediť sa na posilnenie systému hovorcu. Ten by mal mať rozšírené právomoci, vrátane práva iniciovať legislatívu a vystupovať ku všetkým témam, nielen k tým, ktoré parlament označí ako „národnostné“.

Balázs Kiss zdôrazňuje potrebu skutočnej politickej súťaže v rámci národnostných komunít. Podľa neho by mali existovať buď otvorené kandidátky s preferenčným hlasovaním, alebo možnosť, aby listiny zostavovali aj iné národnostné organizácie, nielen národnostné samosprávy. To by podľa neho posilnilo slobodu voľby aj tajnosť hlasovania.

Otázka politickej vôle a kultúry

Všetci oslovení sa však zhodujú v jednom bode: bez politickej vôle zo strany väčšiny zostane aj najlepšie pripravený reformný návrh len na papieri. Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vytvoril právny tlak na zmenu, no viac než tri roky po jeho vynesení odborníci nevidia výrazný posun v implementácii.

Judit Tóthová preto zdôrazňuje potrebu kvalitnej a férovej prípravy zákonov, zákonodarstva založeného na konsenze, povinných predbežných konzultáciách a reálnych hodnoteniach dopadov regulácií. Len ich spoločné uplatňovanie môže priniesť dlhodobé výsledky v oblasti verejnej politiky a spoločenskej inklúzie. „Súvisí to s politickou kultúrou, v záujme ktorej by v konkurencii zvolení hovorcovia uvedomene, dobre pripravení, získajúci autoritu v lobingu a vo verejných diskusiách mali možnosť pôsobiť tak, aby mohli požadovať konzultácie, súhlas a plánovanie rozpočtu, teda zásadu: nič o nich bez nich. Veď osobitná právna odmena pre národnosti predsa nie je trest, však?“

(Sprac. zp)

https://regio.tk.hu/wp-content/uploads/regio-2025-4-book.pdf