Vzdelávanie a vzdelanosť jednotlivcov boli a aj dnes sú kľúčovou otázkou a nevyhnutnosťou na uplatnenie sa v živote. Týka sa to nielen výchovno-vzdelávacieho procesu nastupujúcich generácií, ale – ako si to ľudia uvedomovali už v minulosti – aj vzdelávania dospelých, napríklad prostredníctvom tzv. večerných škôl, kde bola kedysi výuka orientovaná na praktické využitie získaných vedomostí, teda na ich uplatnenie v každodennom živote. Generácie si tak navzájom pomáhali a podporovali sa bez ohľadu na spoločenské postavenie či rozdielne názory.

v 17. storočí po usadení našich predkov na dolnozemskej rovine, na poľnohospodárskych územiach, patrilo medzi ich prvé činy budovanie tzv. sálašských škôl. Mnohí prisťahovalci žili na sálašoch. Podobné typy osídlenia poznáme aj na Slovensku: v okolí Myjavy kopanice, na Detve lazy, pri Lučenci pusty, v okolí Liptova salaše a na Orave role. Ešte aj na začiatku 20. storočia stálo v chotári Čaby približne 3 000 sálašov. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1941 tam žilo 12 056 obyvateľov, čo predstavovalo štvrtinu populácie chotára. Na sálašoch gazdovali, no za svoj domov považovali domy v osade, kam sa po desaťročiach hospodárenia vracali a sálaše odovzdávali svojim potomkom. (Zdroj: Csabai Etnográfia – Csabai tanyák, 2005, s. 21.)

Sálašské školy fungovali podľa jednotlivých obvodov a vyučovanie prebiehalo v zlúčených triedach. Jedna z takýchto škôl pôsobila aj na území dnešného Čabasabady, kde bol v roku 2009 v spolupráci s Čabanmi postavený pamätný múr sálašských škôl. Ten bol v roku 2016 obnovený a doplnený. Miestni Slováci vytvorili v roku 2022 aj Pamätnú izbu sálašskeho učiteľa Andrása Nováka a pravidelne organizujú stretnutia bývalých učiteľov a žiakov škôl tohto typu.

Tieto stretnutia sú dojímavé a poučné zároveň. Ožívajú na nich spomienky, historky i životné skúsenosti, ktoré v sebe nesú množstvo morálnych hodnôt. Tie prispievali k úspešnému vzdelávaniu mládeže a k posilňovaniu osobnej i slovenskej identity. Že nejde iba o prázdne slová, dokazujú aj dobové štatistiky – zatiaľ čo v roku 1909 dosahovala miera analfabetizmu v Uhorsku 36,8 %, na území Békešskej Čaby a okolia to bolo iba 8,1 %. Silná súdržnosť týchto komunít pretrváva dodnes a stále v sebe nesie významný potenciál.

Dňa 9. mája opäť ožila budova bývalej sálašskej školy v Čabasabady. Pred viac ako 100 členným publikom si na svoje školské roky zaspomínala bývalá žiačka Zuzana Geraová, navodila tak neformálny rozhovor plný spomienok a osobných zážitkov.

Súčasťou podujatia bola aj prezentácia dvojjazyčnej publikácie o bývalej sálašskej škole v Čabasabady, ktorú predstavil vedúci miestnej slovenskej komunity Matej Kešjár. Vydaním publikácie si zároveň pripomenuli 100. výročie vybudovania školy.

Pamätnú izbu obohatili o ďalšie darované predmety a historicky hodnotný výstavný materiál o miestnej škôlke a základnej škole, ktoré boli otvorené po zrušení sálašskej školy v roku 1975. Sprievodným podujatím bolo aj otvorenie stálej výstavy miestneho amatérskeho maliara Pavla Frankóa, ktorý vo svojich dielach zachytáva charakteristické črty okolia i komunitného života obce.

Taktiež sa návštevníci mohli oboznámiť so súťažnými rozprávkovými prácami spracúvajúcimi miestne legendy, ako napríklad Rozprávka slobodného vetra, Sen jedného chlapčeka – Ján Sekerka, Z Gerendáša Sabadi, Imrišova čárda či Rudi.

Podujatie sa uskutočnilo v rámci Programu maďarská dedina. Svojou účasťou ho poctila aj starostka obce Melinda Szeverényiová. Účastníci si zároveň mohli pozrieť film miestneho filmového klubu Štátny obchodný dom v réžii Vilmosa Gertlera.

Dedičstvo pedagogickej inteligencie a jej prínos si prítomní uctili kladením vencov pri pamätníku malých škôl a pri múre sálašských škôl. Na podujatí zazneli autentické skúsenosti a zážitky, ktoré odhaľovali osvedčené princípy dlhodobého úspechu pedagogiky a komunitného života. Mimoriadne dôležité bolo aj prepojenie minulosti so súčasnosťou prostredníctvom zapojenia mládeže, ktorá spracovala miestne legendy.

Podujatie prinieslo množstvo poučení i silných zážitkov. Duch sálašských škôl naďalej žije v potomkoch bývalých učiteľov a žiakov týchto významných výchovno-vzdelávacích inštitúcií.

Hajnalka Krajčovičová
vedúca békeščabianskeho regionálneho strediska ÚKSM

Foto: Matej Kešjár