Slovenská samospráva XVI. obvodu Budapešti (Cinkoty) usporiadala v druhú májovú sobotu dvojjazyčné služby Božie, na ktorých po slovensky kázala farárka Diana Selmeczi-Füzéková.

„Buďte však činiteľmi Slova, a nielen poslucháčmi, ktorí klamú sami seba. Lebo ak je niekto poslucháčom Slova, a nie činiteľom, podobá sa mužovi, ktorý si v zrkadle pozerá svoju prirodzenú tvár; videl sa totiž, ale odišiel a ihneď zabudol, aký je. Ale kto sa zahľadel do dokonalého zákona slobody a vytrval nie ako zábudlivý poslucháč, ale ako činiteľ skutku, ten bude blahoslavený vo svojom konaní. Ak si niekto myslí, že slúži Bohu, a jazyk si nedrží na uzde, ale oklamáva si srdce, u takého je daromné uctievanie Boha. Čisté a nepoškvrnené uctievanie Boha pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a seba zachovávať nepoškvrneného svetom.“ Na toto čítanie z Písma svätého, z prvej kapitoly Jakubovho listu o Pravej pobožnosti stavala svoju kázeň sestra farárka z Dunaeďházu.

„Slovo Božie vštepené do nás dokáže zachrániť našu dušu. Ak teda Slovo zachováva, posilňuje našu dušu, potom z toho vyplýva, že sa môžeme stať činiteľmi Slova. A práve takto sa dostávame k dnešnému prečítanému textu. Nie naša vlastná sila nás robí veľkým, alebo silným, ale je to akýsi princíp, ktorý zachová a udržuje nás. (...) Nie sme silní, lepší, ani schopní konať dobro pretože sme dokázali vzchopiť sa, dať sa dokopy, ale preto, lebo v nás už pôsobí Boží Duch. Sila a ochota vykonať dobro nevychádzajú z nás, ale pôsobia v nás a dejú sa skrz nás. Nie my sami robíme seba dobrými, teda niet dôvodu na chválenie. A predsa my konáme, preto nesieme zodpovednosť voči okolitému svetu, ako aj voči sebe samým. Ako povedal apoštol: aby sme neklamali samým sebe,“ povedala Diana Selmeczi-Füzéková na začiatku svojej kázne.

Vyzdvihla, že na základe Božieho slova vieme: blahoslavený bude ten, kto takto žije a pridržiava sa toho, aby sa v našom živote naplnila táto radosť, spokojnosť. Aby sme mohli prežívať skutočnosť a milosť z toho, že patríme ku Kristovi. Tým chce Boh naplniť náš život obrovskou milostivosťou svojej vôle. Pomyslime len na to, ako dobre sa cítime tam, kde v našom okolí prevláda pokoj, radosť a ticho. Boh nepredkladá, nesľubuje svojim poslucháčom nejaký idealizovaný stav, ale vyhlasuje nebeskú večnosť tým, ktorí sú činiteľmi Slova. (...) Nie dôvera vo vlastnú silu a v schopnosti nás vedie k dokonalému svetu, ale Božia neúmerná láska a milosť, s ktorou k nám prichádza a jeho pravda, ktorá odhaľuje hriech a tým ho aj premáha. Nemáme hlásať seba, ani dávať svedectvo o ľuďoch, ale iba o Kristovi, ktorý svojím životom a prítomnosťou priniesol pravdu, svojou smrťou ukázal lásku, svojím vzkriesením moc a zmieril svet v tom.

„V tomto vedení života nejde o zdanlivosť, ale o duchovný zápas, ktorý každý vedie sám vo svojom srdci, o obrátenie sa k Pánovi, stíšenie a pozornosť, o pozdvihnutie zraku, vzdávanie vďaky a o modlitbu, chválu, ktorá nehovorí o našich zásluhách. Obrátenie sa k Pánovi je zároveň nádejou, ktorá nehľadí na straty, ale na to, čo prichádza, prosí, očakáva a dôveruje. (...) Tu môžeš odkryť najväčšie pochybnosti svojho srdca a prosiť, aby sa pominuli. Obrátenie sa k Pánovi znamená aj to, že dostávame to, čo sme nežiadali, ale je to pre naše dobro a tiež to, že nedostávame to, čo sme si prosili, no predsa objavíme znak milosti a milosrdenstva v tom, čo prišlo,“ pokračovala sestra farárka.

V ďalšej časti svojej kázne uviedla, že ak nechceme klamať seba samých, tak prostredníctvom dokonalého zákona slobody máme možnosť precítiť to, že vo svete nie sme sami. Náš systém hodnôt sa môže zmeniť: láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť a nádej sa stanú pokladmi v našom živote. Tým pádom budeme patriť k jednému spoločenstvu, ktoré nie je stratené, ale je tou jednotou, zachovanou živou vierou, v ktorej každý je rovnako hriešny, no vykúpený obeťou Ježiša Krista zo svätej Božej vôle.

„Dobré skutky nie sú podmienkou viery, ale sú jej dôsledkom. Takéto je aj základné stanovisko učenia Martina Luthera: človek nekoná dobro preto, aby ho Boh prijal, ale preto, že človek už prijal Boha a vďaka jeho sile je schopný konať dobro. Boh nedáva iba silu, ale prebúdza aj úmysel. On nám pomáha byť štedrým, veľkodušným a slúžiť mu tak, ako si to zasluhuje. Dávať bez vypočítavosti, pracovať oddane bez očakávania odmeny. Ale pritom vedieť, že vykonávame jeho svätú vôľu. Tak sa stáva pravdivým východiskom skutkov vychádzajúcich z viery,“ vyzdvihla farárka.

„Keď dnes po bohoslužbe odídeme a uvidíme náš svet (...), spomeňme si na túto správu: človek môže zostať čistý od sveta iba tak, že sa bude pridržiavať Božej starostlivej lásky. Keď budeme počúvať svoje kroky, spomeňme si na tichý Boží príchod, ktorý sa chce čo najbližšie dostať k našej duši,“ týmito myšlienkami ukončila svoju kázeň Diana Selmeczi-Füzéková.

Po kázni zborový farár István Vető poďakoval každému, kto sa v nejakej forme podieľal na organizovaní bohoslužby a informoval o aktuálnych správach a udalostiach. Zároveň pozval účastníkov na agapé v neďalekej zborovej sieni. Na zhromaždení privítala miestnych veriacich a hostí z Čemeru, Veľkej Tarče, z mesta Piliš, ako aj z rôznych obvodov hlavného mesta a menovite predsedníčku Slovenskej samosprávy Budapešti Editu Hortiovú predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Zuzana Szabová.

O evanjelickom kostole, v ktorom sa konali dvojjazyčné služby Božie, treba vedieť, že je jedinečným svojho druhu. Je najstarším evanjelickým kostolom na území Budapešti. Na jeho mieste stál Boží chrám už v ranom stredoveku. Počas stáročí bol viackrát zbúraný, zničený. Slováci evanjelického vierovyznania, ktorých zo svojich majetkov v Mičinej roku 1699 prilákala do Cinkoty šľachtická rodina Beniczkých, si už desať rokov po príchode postavili na zrúcaninách stredovekej stavby svoj kostol. Neskoršie bol rozšírený v barokovom slohu. V 18. storočí kostol zohrával veľmi významnú úlohu, prichádzali sem na bohoslužby veriaci od Fótu až po Pešť, pretože v širšom okolí sa nenachádzal iný evanjelický kostol (v Pešti bol prvý postavený v roku 1787). Pôsobili v ňom viacerí významní slovenskí farári.

(CsL)

Foto: autor