Karol Tomiš ● Lyrický hrdina v zápase s Bohom

Nábožné motívy v poézii Endre Adyho a Ivana Krasku

Ivan Krasko a Endre Ady boli, čo sa týka ich naturelu, životných osudov a čiastočne aj poézie, osobnosti protichodného charakteru. Napriek tomu však ich celoživotné dielo má mnoho spoločných čŕt, ktoré umožňujú vymedziť a porovnať príbuzné typologické vlastnosti diela oboch básnikov.

Krasko aj Ady boli mimoriadne vnímaví voči ideovým, umeleckým a literárnym prúdeniam svojej doby a vo svojej poézii ich tvorivo zužitkovali. Obaja zohrali rovnakú úlohu vo svojej národnej literatúre: odmietali dovtedy panujúce ponímanie charakteru lyrickej tvorby a radikálne sa s ním rozišli. Vytvorili nový lyrický subjekt, s úplne novým citovým univerzom a novým prístupom k realite i k literárnej tvorbe. Rozišli sa s tradičnou ideovou a umeleckou koncepciou predchádzajúcej literárnej generácie, chápajúcej poéziu ako nadosobnú výpoveď, a vytvorili nový lyrický subjekt na vyjadrenie svojho vnútra so širokou škálou individuálnych citov, pocitov, zážitkov a myšlienok. Ich lyrické básne vyjadrovali pocit osamelosti, nenaplneného života, dezilúzie a nešťastia. Svoj vnútorný svet prezentovali novým básnickým jazykom, ktorý niesol na sebe podnety symbolistických básnikov európskeho Západu. Avšak na rozdiel od nich neostali intaktní voči spoločenskej nespravodlivosti svojej doby. Prežívali a vyslovovali aj starosti a bolesti prostého ľudu, vzbudzovali v ňom vzdor proti biede a útlaku, túžbu po lepšom živote a neraz mu naznačovali aj revolučnú perspektívu.

Ich podobné typologické črty mali spoločné korene. Obaja básnici vyrastali v tom istom stredoeurópskom prírodnom a spoločenskom prostredí, v jeho duchovnom ovzduší a kultúrnej klíme. Boli súčasníkmi: Krasko (rodným menom Ján Botto) sa narodil v roku 1876, Ady o rok neskôr, v roku 1877. Obaja pochádzali z roľníckej rodiny, ktorá mala určité kultúrne pozadie a spoločenské i stavovské povedomie.

Medzi Kraskovými predkami, prípadne vzdialenými príbuznými, nachádzame štúrovského básnika Jána Bottu a historika Júliusa Bottu. „Vedomie práve tohto rodinného vzťahu zohralo (aj podľa priznania sa samého Ivana Krasku) určitú rolu pri prebúdzaní sa jeho vlastného literárneho talentu“, napísal Stanislav Šmatlák. (ŠMATLÁK, S.: Vývin a tvar Kraskovej lyriky. Bratislava, Tatran 1976, s. 11.). Krasko vyrastal v bohabojnej a kultúrnej roľníckej rodine. Jeho matka prísne dodržiavala luteránske rodinné obrady, čítavala z Biblie a spoločne spievavali náboženské piesne. Budúci básnik najmä z rozprávania starej slúžky Mary sa od útleho detstva oboznamoval s ľudovou slovesnosťou. Neskôr školy mu otvorili bránu do slovenskej a prostredníctvom českých, maďarských a nemeckých prekladov aj do svetovej literatúry.

Adyho starý otec z matkinej strany bol kalvínskym duchovným, jeho otec pochádzal zo schudobnelej drobnej šľachty a venoval sa roľníčeniu. Čo sa týka náboženstva, obaja básnici boli protestanti: Krasko bol evanjelikom, Ady kalvínom. Avšak počas stredoškolských štúdií sa obaja dostali do kontaktu aj s inými náboženstvami. Krasko počas štúdia na nemeckom gymnáziu v Sibiu a na rumunskom gymnáziu v Brašove s gréckokatolíckym, respektíve s pravoslávnym náboženstvom a v čase vysokoškolských štúdií v Prahe aj s voľnomyšlienkarstvom. Ady zas na piaristickom gymnáziu v Nagykárolyi s katolíckym a ako začínajúci novinár vo Veľkom Varadíne, kde žila rozsiahla izraelitská komunita, aj so židovským vierovyznaním. Rozšírilo to ich nazeranie na náboženskú vieru, bránilo pred náboženskou horlivosťou i bigotnosťou a súčasne bolo aj školou tolerancie. Pravdepodobne aj tomu možno ďakovať, že obaja boli antiklerikálneho zmýšľania a k náboženstvu nemali konvencionálny vzťah. Boli veriaci, ale ich pomer k Bohu bol komplikovaný a neraz protirečivý. Náboženské idey tvoria v jednej časti ich životného diela dôležitú súčasť významovej výstavby básní. Okrem toho stvárňovali v nich aj náboženské motívy a vo svojej básnickej reči využívali jazykové prvky a štylistické prostriedky Biblie, protestantskej duchovnej kultúry a knihy žalmov.

V Adyho rozsiahlej básnickej produkcii tvorí náboženská problematika a básnikov vzťah k Bohu významnú tematickú vrstvu, čo zdôrazňuje aj tým, že básne s náboženskou tematikou vo svojich zbierkach zaraďuje do samostatných cyklov. V Adyho poézii do roku 1908 chýba problémový okruh viery a náboženstva. No básnikova publicistická tvorba, vznikajúca v predchádzajúcich rokoch prezrádza, že dovtedy inklinoval k ateizmu. Avšak od roku 1908 prežíva hlbokú existenciálnu, ideovú a emocionálnu krízu. Nevyliečiteľná choroba, ktorou mladého básnika okrem svojej priazne obdarila herečka istého vidieckeho divadla, ho neustále nútila myslieť na blížiacu sa smrť. Preto sa uchyľuje k Bohu, pokorne sa mu oddáva, u neho hľadá istotu a spasenie. Zavše sa s ním aj stotožňuje, ako v básni K Bohu chimér: „Ty, Boh, ty vieš, my jedno sme: / chiméry keď som ľúbiť začal, / už si tam stál za chrbtom mojím, / nie abych hlúpo vykrvácal.“ (ADY, E.: Básne. Prel.: J. Smrek. Bratislava, Slov. spisovateľ 1950, s.175.) V origináli: „Te, Isten, mi egyek vagyunk: / Mikor kimérákba szerettem, / Már ott voltál hátam mögött, / Nehogy kimuljak hülye sebben.“ (ADY E. Összes versei. Budapest, Szépirodalmi Könyvkiadó 1961, I. zv. s. 347.) Inokedy však s ním urputne bojuje, prie sa s ním, alebo popiera jeho existenciu. Pripomínam napríklad niektoré miesta jeho básne Verím neveriac v Boha (Hiszek hitetlenül Istenben) z ktorých zračí protirečivosť Adyho obraz Boha. „Verím neveriac v Boha, verím, / pretože veriť chcem, / bo živý, mŕtvy nebol takto / naň utisnutý, viem.“ (ADY, E: Básne, s. 173.) V origináli: „Hiszek hitetlenül Istenben, / Mert hinni akarok, / Mert sohase volt úgy rászorulva / Sem élő, sem halott.“ (ADY E. Összes versei. I. zv., s. 343.) Nasledujúci úryvok básne poukazuje na bezprostrednú motiváciu tejto túžby po viere, respektíve po jej zážitku, na Adyho telesnú ubiedenosť, spôsobenú smrteľnou chorobou: „Nepoškvrnenosť, múdra cnostnosť, / óh, kde len boli ste. / V Krista verím a Krista čakám, / chorý som, zaiste.“ (Tamže.) V origináli: “Szűzesség, jóság, bölcs derékség, / Óh, jaj, be kelletek. / Hiszek Krisztusban, Krisztust várok, / Beteg vagyok, beteg.“ (Tamže.)

Takéto poňatie viery, ktorého základ netvorí systém ideí, resp. dogiem, hlásaný určitou cirkvou a neznamená ani absolútnu istotu, ani vyjavenie milosti, ale útek, oporu, pomoc v ťažkej alebo osudovej situácii, zaraďuje Adyho do moderného ľudského typu začiatku minulého storočia.

Z Adyho celoživotného diela však chýba jednosmerný vývinový proces od neviery k viere. Tieto dve presvedčenia sa u neho neustále striedajú, niekedy aj v jednej a tej istej básni. Táto svojrázna, vnútornými protirečeniami zaťažená náboženská poézia sa vyskytuje medzi básnikovými témami až počnúc zbierkou Na voze Eliášovom (Az Illés szekerén) z roku 1908, a pokračuje cez zbierky Rád by, keby ma milovali (Szeretném, ha szeretnének, 1909), Verše všetajomstiev (A Minden-Titkok versei, 1910) až po zbierku Zachraňujúci sa život (A menekülő Élet, 1912). Jednotlivé cykly básní s nábožnou tematikou majú charakteristické názvy: Pod vrchom Sionu (A Sion-hegy alatt), Je to v poriadku, Pane Bože (Rendben van, Úristen), Tajomstvá Boha (Az Isten titkai.), Tieň klesajúci k Bohu (Istenhez hanyatló árnyék). V nasledujúcom zväzku s názvom Láska k sebe samým (A Magunk szerelme, 1913) počet básní nábožného charakteru podstatne klesol. Táto tendencia pokračuje aj v zbierke Kto ma videl (Ki látott engem,1914). Autor v nich už nezaraďuje svoje nábožné básne do samostatného cyklu, ale ich rozmiestňuje do iných cyklov. Až v poslednej zbierke, vydanej ešte za Adyho života, v knihe básní Na čele mŕtvych (A halottak élén, 1918) v ktorej zanechali výraznú stopu hrôzy vojnových udalostí, sa objavuje nový cyklus básní s nábožnou tematikou, ktorému dal názov Na margo Ezaiasovej knihy (Ésaiás könyvének margójára).

Ady sa často začítal do Biblie, ktorú nosil so sebou aj na cesty. Inšpirácie čerpal nielen z jej ideového sveta, ale aj z jej jazyka i štýlu. Táto Biblia bola prekladom kalvínskeho kazateľa, žijúceho v XVI. storočí, Gáspára Károliho. Károliovská biblia zohrala vo vývine maďarského spisovného jazyka a literatúry podobnú úlohu, ako takzvaná Kralická biblia v českej kultúre a v slovenskom písomníctve napísanom v českom jazyku.

Náboženská tematika je so svojimi zložitými konotáciami aj nezanedbateľnou súčasťou Kraskovej poézie. Keď ju však porovnáme s Adyho tvorbou, musíme brať do úvahy dva diferenciačné faktory.

Prvý faktor je charakteru kvantitatívneho. Tak ako v ich básnickej produkcii vôbec, aj v oblasti náboženskej tematiky sa prejavuje Adyho kvantitatívna prevaha. Toto konštatovanie nemá hodnotiaci charakter, zaznamenáva len tú skutočnosť, ktorá je dôsledkom rozdielu medzi dvoma tvorivými osobnosťami. Ady za svojho života vydal vyše desať objemných básnických zbierok, ale tie okrem početných geniálnych básní obsahujú aj také, ktoré nedosahujú maximálnu úroveň, zodpovedajúcu autorovým umeleckým danostiam.

Krasko, na rozdiel od Adyho, do prvej svetovej vojny vydal iba dve útle zbierky so starostlivo vybranými básňami zo svojej dovtedajšej tvorby. Každá z nich je výsledkom vytrvalého tvorivého hľadania a nájdenia nedeliteľnej jednoty významu a výrazu, obsahu a formy.

Druhý diferenciačný faktor je charakteru kvalitatívneho, ale opäť vyplýva z odlišnosti ich tvorivého typu. Ady je vznetlivý typ a ako básnika a novinára ho živo zaujímali všetky javy a procesy života. Bol stálym a aktívnym účastníkom tohto života, intenzívne ho prežíval a vo svojej publicistickej a literárnej tvorbe ho komentoval, analyzoval, hodnotil a stvárňoval. Naproti tomu Krasko bol vo svojich citoch zdržanlivý, okrem toho mal sklony k melancholickosti. Svoje verše tvoril v ústraní, kde iba zďaleka doliehal hluk spoločenského diania. Použijem obrazné prirovnanie. Zatiaľ, čo Adyho poézia sa podobá búrlivo znejúcej, bohato inštrumentovanej a farebnými tónmi hýriacej symfónii, Kraskova poézia pripomína komornú skladbu s tichou, smutnou melódiou.

Kým Ady prežíval nábožnú problematiku na širokej škále odtienených citov a pocitov a obraz Boha modeloval v najrozmanitejších, často ostro protirečivých podobách, Kraskov predstavový a citový svet je aj v tomto tematickom okruhu menej diferencovaný, jeho Boh nemá toľko podôb a ani jeho vzťah k nemu nie je tak mnohostranný a dramatický.

Napriek tomu by bolo nesprávne hovoriť v súvislosti s Kraskovými nábožnými básňami o nejakej myšlienkovej, citovej a umeleckej simplicite. Jeho viera siaha od hlbokej pokory a vedomia viny cez pochybnosti a spory s Bohom až po úplnú oddanosť a odovzdanosť k nemu. “Ó, Bože úbohých a ponížených,/ modlitbu moju milosrdne prijmi! / Ty veľký, pretože Si Bohom malých, / u nôh, ó, uzri Svojho najmenšieho,/ jak bez nádejne predkladá Ti / jak beznádejne vykladá Ti / nezmernú veľkosť úbohosti svojej…“, píše v jednej z titulných básní svojej prvej zbierky v Solitudo. (Súborné dielo Ivana Krasku 1. Bratislava, VSAV 1966, s. 49.) Boj viery a pochybnosti zúri v básni Noc: „Blíži sa a začne trhať ducha, mozog i srdce zde-/ denými vinami mnohých storočí. Duch žízni po / svetle, chce mať istoty - aspoň istoty stredovekého / ľudstva: vieru (och, vieru, akúkoľvek vieru), / a mozog láme mu krídla večnými pochybovačnými / invektívami. A srdce bude plakať, bude…“ (Tamže, s. 90.)

Teda Krasku, práve tak ako Adyho, nemožno jednoznačne zaradiť medzi neotrasiteľných nábožných veriacich. Ich viera nie je pevná ako skala, neochráni ich pred pochybnosťami a ani jedného z nich neobráni pred nevierou.

Náboženská viera sa stáva pre oboch zmysluplnou len spolu so svojou kultúrnou dimenziou, ktorá tvorí jej nadstavbu. Preto sú otvorení aj voči nekresťanským historickým náboženstvám a voči ich kultúre. Podnety čerpajú zo starozákonného židovského, antického grécko-rímskeho náboženstva, z orientálnych vierovyznaní a z ich kultúry, Ady aj z pohanského maďarského, Krasko z pohanského slovanského náboženstva, a obaja i z náboženskej kultúry primitívnych národov. (V iných súvislostiach píše o tom V. Marčok v štúdii Poézia Ivana Krasku v perspektíve európskej moderny. Zborník Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach. Bratislava, Ústav svetovej literatúry SAV 1999. s. 117. ) Ich prvky nachádzame v poézii oboch básnikov. Nie azda preto, že by sa plne stotožňovali s ich ideovými a morálnymi hodnotami, ale preto, že ich považujú jednak za súčasť všeľudskej kultúry a jednak ako estetické a umelecké prostriedky zužitkovateľné pri realizácii svojho umeleckého zámeru.

Ale prvotne - v rodine, v kostole a v škole - ich ideové a morálne presvedčenie, estetické cítenie a umelecký vkus formovalo kresťanské náboženstvo a jeho kultúra. Preto najintenzívnejšie pôsobili na ich diela a sú v nich prítomné najväčšou mierou. V súlade so svojou náboženskou toleranciou okrem symbolov protestantskej viery využívajú aj symboly a obradové prvky katolíckej a pravoslávnej viery. Náboženské predstavy a motívy, jazyk, slovná zásoba, štýl a umelecké obrazy i symboly tu zriedkavejšie, tam častejšie sa objavujú v ich dielach a tvoria dôležité stavebné prvky obsahovej a formálnej výstavby niektorých básní.

Napríklad z dvadsiatich ôsmych básní Kraskovej zbierky vydanej v roku 1909 Nox et solitudo polovica obsahuje také motívy, obrazy, slová, ktoré sa viažu k tomuto ideovému okruhu. V zbierke Verše, ktorá vyšla v roku 1912, podiel týchto umeleckých prvkov je takmer rovnaký. Ale Krasko na rozdiel od Adyho nevytvára zo svojich nábožensky motivovaných básní samostatné cykly. Náboženské motívy obsahujú aj mnohé básne, ktoré nezaradil do spomenutých dvoch zbierok.

U Krasku a u Adyho náboženské symboly ako kaplnka, hlas zvonu, kríž stojací pri ceste, alebo v lese a iné obrazy obdaria krajinu duchovnou dimenziou kresťanského prírodno-spoločenského prostredia a lyrického hrdinu charakterom kresťanskej bytosti. Vo svojich básňach obaja autori funkčne využívajú aj citáty, prvky náboženských obradov a zvykov a ďalšie momenty z Biblie, z kníh žalmov a spevníkov.

Krasko i Ady používajú slová a obrazy viažuce sa k významovej sfére náboženskej viery aj v iných, profánnych tematických okruhoch. Tak je to napríklad v ich ľúbostnej poézii. Od lásky očakávali, že ich vyslobodí zo samoty a urobí ich šťastnými. Nakoniec im priniesla len dezilúziu a sklamanie. Avšak bytostné, charakterové a morálne odlišnosti medzi dvoma autormi, ako aj rozdielny spôsob života má dosah na ich poéziu aj v tejto tematickej oblasti. Lásku a sklamanie prežívali svojským spôsobom a svojsky ich vyjadrili i vo svojej poézii.

Krasko je vo svojich citoch cudný, zdržanlivý a distingvovaný. Vo sfére lásky sa pridržiava tradičných noriem kresťanskej morálky. Je básnikom nesplnenej lásky, ktorú ovenčuje smútok a melanchólia. Tieto city sálajú aj zo sonetu Len tebe, ktorá je husto pretkaná slovami, vzťahujúcimi sa na predmety a činnosť spojené s rituálom ohňovej obete. „Len tebe, ktorá v temných tuchách bývala si / v hmlách snov sa časom blýskala jako meteor / vždy duše mojej smutný, mlčanlivý chór / oltáre čierne staval pre obetné vázy. // Však v trúchlej vážnej noci nikdy neplála si, / jak luna striebrom bielym, tmavý na oltár / obetí mojich nesklonila bledú tvár / a chorá duša moja lkala, zúfala si. // A predsa mojich úrod najzlatejšie klasy / a srdca môjho najrudejší nach / pre teba zreli v obeť zápalnú, // z nej vône tymianu k tvojim vlasom ľnú // a modravý dym u nôh sa ti plazí: / v hlbokých svietiš mojich temnotách!“ ( C. d., s. 96. )

Ady bol v láske vášnivý a neskrotiteľný. Vo svojich básňach zvečnil všetky podoby lásky medzi mužom a ženou, aj jej najtemnejšie stránky. Ady je predovšetkým básnikom ľúbostných sklamaní a dezilúzií. V jeho básni S krížom ťa nechám tu (Kereszttel hagylak itt) kríž symbolizuje kalváriu lásky. „Ja zomrem, pusť ma teda: / s rozžatým krížom nechám tu teba, / odídem ako Kristus. // Pobozkám čelo tvoje / a hruď a svätých, mäkkých pliec dvoje, / a kríž ti horeť bude.“ (In: ADY, O.: Verše. Prel.: V. Marko. B. Bystrica, vlastným nákladom 1934.) V origináli: „Én meghalok, eressz el: / Itt hagylak egy kigyúlt kereszttel, / Mint Krisztus távozom, // Megcsókolom az állad, / Melled és két szent, puha vállad, / S rajtad ég a kereszt.“ (ADY E.: C. d., I. zv., s. 127.) Prirovnanie sa básnika ku Kristovi symbolizuje utrpenie z lásky. Katolícke obradné gesto prekríženia tu v bozkoch hrdinu dostáva silnú erotickú náplň. Predstava horiaceho kríža na tele ženy umocňuje predstavu milostného utrpenia oboch lúčiacich sa milencov.

Ady neraz aj svoju nádej a vieru v šťastnú lásku vyjadruje prostredníctvom náboženských symbolov. Tak je to napríklad v básni Kánaánové zrnká mojej duše (A lelkem Kánaán-magvai): Doslovný preklad: „Raz pominú tieto triašky, / Život bude mať cukrové víno, / Raz bude znieť v kostolíku spev, / Zasnežené Vianoce a Večera Pána, / A prídu koledníci. //…// Raz budú holubmi ťarbavé vrany. / Jemné ženské telá, trasúce sa. / Čakajú s túžbou, aby od ich rúšok / som ich oslobodil / A veľmi veľa z nich ma opäť ľúbi / A ja veľa ich budem veľmi ľúbiť.“ V origináli: „Majd elmúlnak ezek a remegések, / Lessz az életnek cukos bora, / Majd zúgni fog kis templomban az ének, / Havas Karácsony s Úr-vacsora, / És rigmusos gyermekek jönnek. // …// Majd galambok lesznek a lomha varjak. / Finom nő-testek, remegősek / Várják vágyón, hogy lepleiktől / szabadítsam meg őket / És nagyon sokan szeretnek ismét / S én sokakat fogok nagyon szeretni.“ (C. d. I. zv., s. 469.)

U oboch básnikov možno nájsť spájanie nábožných a sociálnych motívov. Tak je to napríklad v básňach, kde žiadajú Boha, aby potrestal pôvodcov spoločenského zla, ale aj vlastné plemeno za jeho ľahostajnosť k svojmu otrockému osudu. Ady uzatvára svoju báseň Preklínam Ťa aj s tvojím plemenom (Fajtáddal együtt átkozlak) nasledovnou strofou: Doslovný preklad. „Joj, ako sa hneváš a všetko márne, / Krv ubúda v tvojich írečitých cievach, / Niet dosť zlosti na tvoju maďarskú zlosť / Nech ťa boh potresce aj s tvojím plemenom.“ V origináli: „Jaj, hogy haragszol s hiába minden, / Vér fogyatkozik szítt ereidben, / Magyar dühödre elég düh nincsen: / Fajtáddal együtt verjen az Isten.“ (C. d., I. zv. s. 492.) A záverečné riadky Kraskovej básne Jehovah znejú nasledovne: „Ó, hrozný Jehovach! Ty bez milosrdenstva, / ja pravicu Ti trestajúcu vzývam, / na vlastné plemä Tvoju prosím pomstu!!“ (C. d., s. 76.)

Krasko vplieta nábožné motívy aj do niektorých svojich básní s historickou tematikou. Napríklad v básni Fantázia, ktorú napísal v roku 1933 pri príležitosti tisíc stého výročia posvätenia prvého kresťanského chrámu v Nitre, postaveného kniežaťom Pribinom, vyzdvihuje úlohu slovienskeho vládcu v udomácnení kresťanskej viery v dunajskej kotline ešte pred príchodom maďarských kmeňov, ktoré si potom na tisíc rokov podrobili tunajších Slovanov: „…Po víchroch hrmení, knieža náš Pribina, / po noci tisíc liet za tisícročný deň, / pri prvom kostole tvojom v modlitbe padáme na svoju slobodnú zem: / pros s nami za seba, pros za nás, pros za nás, / za svoje vzkriesené plemä!!!“ (C. d., s. 140-141.)

Skúmaný tematický okruh v básnickom diele Ivana Krasku a Endre Adyho potvrdzuje inšpirujúci a plodný vplyv kresťanskej viery a náboženskej viery vôbec ako kultúrneho faktora na ich vedomie a literárnu tvorbu. Naše zistenia svedčia aj o tom, že kresťanstvo a náboženská viera vôbec sú jedným z hlavných zdrojov pozitívnych ideí a morálnych hodnôt človeka i umenia. A navyše, vo svojich písomných prejavoch, - ako sú Biblia, knihy žalmov a cirkevné spevníky - poskytuje pre literárne spracovanie bohatý zdroj príbehov, postáv, motívov a výrazových prostriedkov, umožňujúcich umelecky vykresliť zložitý a rozporuplný vnútorný svet moderného človeka.