Sándor Petőfi ● Súd

Skúmal som príbeh človečenstva, a čo som to zistil?

Podstata ľudských dejín je veľká krvavá rieka,

Z hmlistých skál dávnych veľhôr ďalekých prameniaca,

Stále tečúca z čias starodávnych až k našej ére.

Nech si nemyslí nikto, že na dnes prestala tiecť už.

Nezná odpočinok, len v rušnej šírave morskej.

Tam končí tok jej, v strašnom krvavom oceáne.

V hĺbke mojej duše cítim krízu približovať sa,

Hrôzu takú strašnú nevidel svet nikde a nikdy.

Dnešný mier je však napäté hrobové ticho veľké,

Za bleskom mĺkvym hrmenie tu spôsobujúce,

Zem našu dobrú, vernú k otrasu vystavujúce.

Vídam temný závoj blížiacich sa tajomstiev.

Zažnem tajný ohník predtuchy, cez jeho závoj

Všetko vidím už: Ach, čo je pod ním, od toho odpor,

Strach cítim, však zároveň už sa v radosti kúpem:

Už si odel brnenie Boh vojny, a šabľa mu žiari

V pevnej hrsti a po svete šírom na koni cvála.

Vzýva v rozhodujúcu zrážku tu zástupy vinných.

Ach, potom už len dve strany začnú zápasiť o svet:

Tí dobrí, spasení, so zlými v bitke sa nájdu.

Víťaz má byť dobro, čo večne prehralo vojnu.

Od krvi padlých hladina morská odrazu stúpne.

Spravodlivý súd! Ten čo hlásal prorokmi pán Boh.

Po ňom sa začne život šťastný, ten, naskrze dobrý,

Láskyplný, večný, nekonečný. Kvôli nemu však

Ku hviezdam jasným, ďalekým vzlietnuť nemusíme,

Veď jasavé nebo sem priletí k nám z výšavy navždy.

Preložil Alexander Kormoš

Santov 30. septembra 2004