Bov jeden poďivní pupák, Jano Chucha. / Raz okolo ucha brnčala mu mucha.
Pohútav si razom: ja ju zňičím veru, /
V niekdajšom hlavnom meste Slovákov v Maďarsku Békešskej Čabe, kde ešte medzi dvoma vojnami existovala samostatná slovenská kultúra, vydávali viac slovenských časopisov ako dnes v celom Maďarsku, boli tam slovenské bohoslužby a sem-tam aj nejaké školy, fungovalo slovenské kníhkupectvo a - čuduj sa svete - ľudia si kupovali slovenské noviny a knihy, vydávali tu chýrny Čabiansky kalendár… V tejto Békešskej Čabe podnes žijú a činia sa tvorcovia ľudovej poézie. Držia v ruke pero - a píšu. Vo svojich veršoch zachytávajú rôzne javy okolitého sveta, dokumentujú životné príbehy, vážne, ale aj prekypujúce zdravým ľudovým humorom. Jeden z týchto tvorcov je aj pán Juraj Šóťi. Predstavujeme vám jeho báseň, v ktorej opisuje obrovské trampoty Jana Chuchu s bezohľadne dotieravou muchou.
Bov jeden poďivní pupák, Jano Chucha.
Raz okolo ucha brnčala mu mucha.
Pohútav si razom: ja ju zňičím veru,
a hňeď pravou dlaňou tresov na sekeru.
A na pomoc ešťe volav si aj ženu:
- Poď, ňech zabijeme túto veľkú fenu!
Rjekla žena: - Pokoj, ja toť odichujem,
o čas sama ja tú škratu zamordujem.
Ale Jana mucha naďalej hňevala,
a sadla si na pec, po ňej rajtovala.
Skočiv Jano k peci, sekerou jej šuchov,
zrúťiv pec. Lež mucha ostala len muchou.
A hľa, na hoďinách seďí už tá mucha!
Počkaj, veď sa dozvješ, kto je Jano Chucha!
Trepov po hoďinách, a tje treple o zem,
a takje rozbitje ukazujú osem.
Ňenahala Jana mucha na pokoji,
hľadav ju po izbe, že ju razom skolí.
Behav zo sekerou a vihrážav sa jej,
rozbiv šecko, iba mucha tašla ďalej.
Na ten hurt veľikí pribehla aj žena,
na svojho starého hrozne naježená.
Zala mu sekeru, vidurila muchu,
naveľa-zaveľa schlácholila Chuchu.
Ľahni si starkí, už ňi je tu tá pľuha,
odichuj si aspoň kím ňepríďe druhá.
Kto to vídav, s hurtom ísť na muchu, Chucha?
Kde máš rozum, veď tá mucha nie je hluchá!