V živote Györgya Faludyho sa prelínali vyhnanstvo, pracovný tábor a poézia. Počas Kádárovho režimu nebolo možné jeho meno ani len vysloviť. Jeho diela začali v Maďarsku vydávať legálne až po zmene režimu.
Maďarský básnik, prekladateľ a spisovateľ György Faludy zomrel v piatok večer vo veku 95 rokov. O smrti nestora maďarskej literatúry informovala 2. septembra tlačovú agentúru MTI jeho manželka Fanny Faludy-Kovácsová. Nositeľ Kossuthovej ceny a ďalších významných maďarských ocenení by sa bol 22. septembra dožil 96 rokov. Smrť ho zastihla doma. Pred tromi týždňami sa podrobil operácii po fraktúre stehennej kosti a v piatok upadol do kómy. V živote Faludyho, ktorý pochádzal zo židovskej rodiny a študoval na univerzitách v Budapešti, vo Viedni, v Berlíne a Grazi, sa prelínali vyhnanstvo, pracovný tábor a poézia. Po prvý raz opustil Maďarsko v roku 1938 kvôli šíriacemu sa fašizmu a svojim politickým názorom. Vrátil sa domov po druhej svetovej vojne, postavili ho však pred súd, ktorý ho poslal do pracovného tábora, odkiaľ sa dostal na slobodu v roku 1953. Znova utiekol v roku 1956, v exile žil dovedna 45 rokov, medzi inými krajinami aj v Taliansku, Anglicku, na Malte, v USA a v Kanade.
Do rodnej krajiny sa vrátil definitívne v roku 1988. Jeho diela začali v Maďarsku vydávať legálne až po zmene režimu. Dovtedy publikoval básnické zbierky a v zahraničí redigoval periodikum Irodalmi Újság (Literárny denník). Počas Kádárovho režimu nebolo možné jeho meno ani len vysloviť. Kossuthovu cenu získal v roku 1994. V zbierke básní, ktoré vydal o štyri roky neskôr s názvom Pod plachtami do Kekovy vyjadril názor, že ľudstvo zničí seba samo. „Nadchádzajúce storočie bude konečné,” napísal básnik v tomto diele. Faludyho pochovajú 9. septembra v Budapešti.
Neľutuj, že nám mizne pitná voda,
Že z polí nám miznú chleboviny.
Prišla aj k nám technokratická doba,
Zem zomrie, a s ňou aj domoviny.
Vidíš jej tvár? Púšť vyhorenú, sivú?
V kozmos, a na ich mieste diery vyjú.
Jednako, nech ťa už nič nemorí.
Námaha tvoja na tom nič nezmení.
Skaza úplná je. Ani páni
Koncernov, ktorí k nej najviac prispeli,
Zem by darmo chceli dnes už chrániť.
Svet je už stratený, avšak budúcnosť,
Samá nádej: hmota veľmi žiť chce.
O sto miliónov rokov bude môcť
Vyklíčiť prvá burina, iste.
