Zomrel nestor maďarskej literatúry György Faludy

V živote Györgya Faludyho sa prelínali vyhnanstvo, pracovný tábor a poézia. Počas Kádárovho režimu nebolo možné jeho meno ani len vysloviť. Jeho diela začali v Maďarsku vydávať legálne až po zmene režimu.

Maďarský básnik, prekladateľ a spisovateľ György Faludy zomrel v piatok večer vo veku 95 rokov. O smrti nestora maďarskej literatúry informovala 2. septembra tlačovú agentúru MTI jeho manželka Fanny Faludy-Kovácsová. Nositeľ Kossuthovej ceny a ďalších významných maďarských ocenení by sa bol 22. septembra dožil 96 rokov. Smrť ho zastihla doma. Pred tromi týždňami sa podrobil operácii po fraktúre stehennej kosti a v piatok upadol do kómy. V živote Faludyho, ktorý pochádzal zo židovskej rodiny a študoval na univerzitách v Budapešti, vo Viedni, v Berlíne a Grazi, sa prelínali vyhnanstvo, pracovný tábor a poézia. Po prvý raz opustil Maďarsko v roku 1938 kvôli šíriacemu sa fašizmu a svojim politickým názorom. Vrátil sa domov po druhej svetovej vojne, postavili ho však pred súd, ktorý ho poslal do pracovného tábora, odkiaľ sa dostal na slobodu v roku 1953. Znova utiekol v roku 1956, v exile žil dovedna 45 rokov, medzi inými krajinami aj v Taliansku, Anglicku, na Malte, v USA a v Kanade.

Do rodnej krajiny sa vrátil definitívne v roku 1988. Jeho diela začali v Maďarsku vydávať legálne až po zmene režimu. Dovtedy publikoval básnické zbierky a v zahraničí redigoval periodikum Irodalmi Újság (Literárny denník). Počas Kádárovho režimu nebolo možné jeho meno ani len vysloviť. Kossuthovu cenu získal v roku 1994. V zbierke básní, ktoré vydal o štyri roky neskôr s názvom Pod plachtami do Kekovy vyjadril názor, že ľudstvo zničí seba samo. „Nadchádzajúce storočie bude konečné,” napísal básnik v tomto diele. Faludyho pochovajú 9. septembra v Budapešti.

György Faludy

1997

Neľutuj, že nám mizne pitná voda,

Že z polí nám miznú chleboviny.

Prišla aj k nám technokratická doba,

Zem zomrie, a s ňou aj domoviny.

Vidíš jej tvár? Púšť vyhorenú, sivú?

Vetry vyfúkali vodu morí

V kozmos, a na ich mieste diery vyjú.

Jednako, nech ťa už nič nemorí.

Námaha tvoja na tom nič nezmení.

Skaza úplná je. Ani páni

Koncernov, ktorí k nej najviac prispeli,

Zem by darmo chceli dnes už chrániť.

Svet je už stratený, avšak budúcnosť,

Samá nádej: hmota veľmi žiť chce.

O sto miliónov rokov bude môcť

Vyklíčiť prvá burina, iste.

(Viharos évszázad, 2002)

Preložil Alexander Kormoš