Anna Molnárová sa narodila v Slovenskom Komlóši v slovenskej roľníckej rodine. Bola žiačkou prvého končiaceho ročníka komlóšskej Slovenskej školy. V stredoškolských štúdiách pokračovala v Budapešti. Ich ročník pripravili na maturitu za dva roky, potom nasledoval Učiteľský ústav v Budapešti, kde pripravovali národnostných pedagógov.

Po roku ich skupinu rozdelili, slovenčinárov poslali na novozaloženú Katedru slovenského jazyka a literatúry pri Vysokej škole pedagogickej v Segedíne, ktorú absolvovala aj Anna Molnárová. V tej dobe si absolventi pedagogických odborov nemohli vybrať pracovisko, zadelili ich do slovenských dedín, kde potrebovali slovenského pedagóga. Ona chcela byť blízko rodnej obce, lebo už bola zasnúbená, jej snúbenec býval v Slovenskom Komlóši. Od roku 1957 do roku 1963 vyučovala slovenčinu v Alberte (Csanádalberti), potom až do odchodu do dôchodku pôsobila ako učiteľka slovenčiny v Pitvaroši. Od začiatku sa zapojila do verejnej činnosti, bola aktívnou organizátorkou slovenských kultúrnych podujatí a ochotníckeho divadla. Bola členkou pitvarošského speváckeho zboru a dlhé roky pracovala ako vedúca Slovenského klubu v Pitvaroši.

Aj na dôchodku pokračovala vo vyučovaní slovenčiny a zapojila sa do činnosti komlóšskych Slovákov. Jej zásluhou sa stala Organizácia komlóšskych Slovákov, ktorú viedla, hlavnou silou svornosti a bázou Slovenskej samosprávy v Slovenskom Komlóši.

Od roku 1996 aktívne spolupracuje s rodákmi. Najprv začala chodiť do Slovenského klubu, potom sa stala členkou Klubu dôchodcov a pobočky Zväzu Slovákov v Maďarsku. O dva roky neskôr sa jej vtedajší predseda Juraj Antal (Dolnozemský) vzdal funkcie. Na členskej schôdzi, kde sa rozhodovalo o osobe nového predsedu, navrhol Annu Molnárovú do tejto funkcie vtedajší predseda miestnej slovenskej samosprávy Michal Antal. Bola zvolená za vedúcu pobočky Zväzu Slovákov v Maďarsku, ktorá od roku 2002 pôsobí ako Organizácia komlóšskych Slovákov (OKS).

Pod jej vedením činnosť organizácie nadobudla pestrejšiu podobu. Preskúmali minulosť a vydali knihu o histórii Slovákov v Slovenskom Komlóši. Na túto tému si vypočuli množstvo prednášok, stretli sa s historikmi, a dbali o to, aby sa ľudia zoznámili s históriou. Publikačná činnosť organizácie sa však vydaním miestnej histórie neskončila. Pripravili aj dvojjazyčnú knihu, v ktorej uverejnili zozbierané recepty starých mám. Anna Molnárová je redaktorkou všetkých vydaní chýrneho receptára Komlóšske pochúťky, ktorý už má štyri, stále sa rozširujúce vydania.

Anna Molnárová dodnes aktívne pracuje na národnostnom poli a nadšene zastupuje záujmy Slovákov. Svojou mnohostrannou obetavou činnosťou sa stala významnou osobnosťou na slovenskom národnostnom poli. V roku 2011 na Dni Slovákov v Maďarsku vo Veľkom Bánhedeši bola ocenená vyznamenaním Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Za našu národnosť.

Laudácia na Annu Molnárovú

Byť učiteľom, nositeľom výchovných ideálov a vzdelanosti, znamená byť v prvom rade osobnosťou. Veď osobnosť učiteľa má vplyv nielen na efektívnosť výučby, ale aj na správanie a myslenie žiakov. Vidieť to najmä v dedinskom prostredí, kde učiteľ bol a niekde až dodnes je nielen vzorom pre deti, ale úprimným pomocníkom i poradcom tu žijúcich ľudí. To je to povolanie v pravom zmysle slova. Usmerňovať, napomáhať, povzbudzovať a pritom nikdy sa nevzdať nádeje, že vytrváme.

„S dedičstvom našich predkov do budúcnosti,“ je napísané na pamätnom kameni pred Slovenskou dvojjazyčnou základnou školu v Slovenskom Komlóši. Tento pamätný kameň bol odhalený v roku 2009 pri príležitosti 60. výročia založenia inštitúcie. V rámci slávnostného aktu bola zasadená aj lipa ako symbol Slovákov. Bývalých žiakov školy reprezentovala jedna z prvých absolventiek školy, Anna Molnárová Chlebniczká, ktorá svoju celoživotnú dráhu prežívala podľa hore uvedeného citátu. Vždy si vysoko vážila dedičstvo svojich predkov a až dodnes vykonáva takú činnosť, aby Slováci na Dolnej zemi mali ešte dlho pred sebou rozkvitajúcu budúcnosť.

Anna Molnárová, rodená Chlebniczká, sa narodila 1. decembra v roku 1935 v Slovenskom Komlóši ako dieťa slovenských roľníkov. Slovenskú základnú školu skončila vo svojej rodnej dedine. Tam ju zasiahli prvé impulzy ovplyvňujúce celý jej život. Stretla sa s takými učiteľmi, ktorí boli pre ňu vzorom a počas svojej neskoršej pedagogickej činnosti sa snažila kráčať v ich šľapajach. V jednom rozhovore na nich takto spomínala: „Naši učitelia boli veľmi trpezliví, múdri a snažili sa nám všetko odovzdať. Ja som dostala také základy, že na strednej a ešte aj na vysokej škole som žila z tých vedomostí, ktoré mi odovzdali učitelia v základnej škole.“

V rodinnom prostredí získaná statočnosť a usilovnosť sa v nej posilňovala počas nadobúdania znalostí v základnej škole a už tam pribudla túžba po získaní a zároveň aj odovzdávaní vedomostí. Po ukončení ôsmeho ročníka dva roky pracovala vo fabrike na spracovanie ľanu a potom, na pokyn svojich učiteľov, pokračovala v štúdiách. Najprv získala odbornú maturitu v Budapešti a v roku 1954 začala štúdium na Univerzite Jánosa Apáczaiho Csereho s aprobáciou slovenský jazyk a literatúra – maďarský jazyk a literatúra. Štúdiá ukončila v roku 1957 na Štátnej vysokej škole pedagogickej v Segedíne a získala diplom učiteľky slovenčiny a maďarčiny na vyššom stupni základnej školy. Od roku 1957 až do dôchodku pracovala ako učiteľka slovenčiny najprv v Čanádalberti a od roku 1963 v Pitvaroši.

Anna Molnárová si nevybrala ľahkú úlohu, keď si zvolila učiteľské povolanie v tom pravom zmysle slova. Vedela, že v takýchto malých dedinkách byť učiteľom je tým najťažším ale i najkrajším poslaním. Udržať iskru vzdelanosti a deň čo deň zápasiť v ťažkých podmienkach. Naša vyznamenaná viac ako 30 rokov vštepovala do detí lásku k materinskému jazyku, oboznamovala ich s hudobnou a tanečnou kultúrou našich predkov. Pripravovala žiakov na rôzne súťaže zo slovenčiny, naučila ich spievať i recitovať v materčine. Od začiatku svojho pôsobenia sa zapojila aj do verejnej činnosti dolnozemských Slovákov. V Čanádalberti bola nápomocná pri doškoľovaní dospelých, usporiadala rôzne kultúrne podujatia a zapojila sa i do práce slovenského ochotníckeho divadla. V Pitvaroši bola členkou slovenského speváckeho zboru a vedúcou slovenského klubu. Organizovala rozmanité slovenské podujatia, zájazdy a návštevy na Slovenko. Aj vďaka jej všestrannej činnosti sa podarilo udržať slovenskú reč a kultúru v tejto oblasti. Bola medzi tými osobnosťami, ktoré položili silné základy slovenského národnostného školstva schopné chrániť ho v týchto obciach aj za nepriaznivých a ťažkých okolností. Ako dôchodkyňa pracovala tiež veľmi aktívne, vyučovala slovenčinu v Čanádalberti a v Pitvaroši. Od roku 1996 sa aktívne zapojila do verejnej činnosti komlóšskych Slovákov. Stala sa členkou Slovenského klubu a členkou pobočky Zväzu Slovákov v Maďarsku. V roku 1998 ju zvolili za vedúcu tejto pobočky, ktorá funguje od roku 2002 ako Organizácia komlóšskych Slovákov. Stala sa jej poprednou osobnosťou a pod jej vedením sa stala táto organizácia hlavnou silou svornosti a pilierom komlóšskych Slovákov.

Anna Molnárová dodnes aktívne pracuje v záujme slovenskej národnosti. Dlhé roky bola členkou speváckej skupiny Rozmarín, teraz je speváčkou mandolínového súboru Tremolo, zapojila sa aj do práce slovenského ochotníckeho divadla. Pozbierala tradičné recepty slovenskej kuchyne v Slovenskom Komlóši a pomáhala aj v zozbieraní komlóšskych ľudových piesní. Poskytla veľkú pomoc pri vydaní kníh a publikácií: Komlóšske pochúťky, Žiaľ, žiaľ, žiaľ mi je..., Minulosť a prítomnosť našej dediny, Ozdobná kultúra komlóšskych Slovákov.

Za svoju činnosť na národnostnom poli získala rôzne vyznamenania. Bola jej udelená cena Za komlóšskych Slovákov, Za národnosť Békešskej župy, Za našu národnosť a Vyznamenanie Zväzu Slovákov v Maďarsku.

Anna Molnárová sa stala vďaka svojej mnohostrannej obetavej činnosti významnou osobnosťou Dolnej zeme. Je pre nás všetkých vzorným príkladom neúnavnej vytrvalosti, statočnosti a usilovnosti. Až dodnes je kľúčovou osobnosťou tu žijúcej slovenskej národnosti, na jej rady a pomoc sa môžeme spoľahnúť. Prajeme jej a nám všetkým, aby ešte dlhé roky napomáhala rozvoju slovenskej národnosti s takýmto elánom!