Juraj Dolnozemský ● Osobnosť slovenskej poézie

Básnika Juraja Antala-Dolnozemského zo Slovenského Komlóša sme síce zvykli označovať za výnimočný, svojrázny, zemitý, írečitý zjav slovenskej poézie v Maďarsku, jednako vždy sme pred neho predsúvali mená iných autorov, publikačne aktívnejších, väčšmi dbajúcich na svoju verejnú prezentáciu i na ohlas svojej tvorby. Po prečítaní Dolnozemského novej knihy veršov V okovách času (Slovenský Komlóš, 2006, zostavila Ľubomíra Rollová) zisťujeme, že možno je všetko ináč.

Tomuto básnikovi - na Slovensku mu vyšiel výber z tvorby „November“ (Arkus, Senica 1995) a na Slovensku (v Novom slove mladých) kedysi dávno uverejnil aj prvú básničku (zásluhou Vojtecha Kondróta) - sa podaril kúsok síce prirodzený, ale nie každodenný: v ústraní svojho domova ďaleko od literárnych centier (slovenských a napokon i maďarských) napísal básne, z ktorých vznikla programovo čistá kniha. Na jednej strane toto dielo možno pokladať za pokračovanie Dolnozemského doterajšej tvorby, na druhej strane sprítomňuje básnika v ucelenom tvare, v ktorom staršie i nové (často príležitostné) básne pôsobia akoby hlbšou presvedčivosťou, nadobúdajú nové vnútorné vlastnosti (hovorieva sa aj rozmery), ktoré akoby sa navzájom podporovali, umocňovali autorove výpovede (konštatácie, apely, výzvy, ale nikdy nie nezaujaté záznamy), takto v (národnostných, etických, vzťahových) kontextoch súčasného života sa zvyšuje ich schopnosť zapôsobiť, prekvapiť aj očariť čitateľa, či už je naklonený takémuto typu (mohli by sme povedať napohľad prvoplánovej, neveľmi metaforickej) poézii alebo nie. Dolnozemský dokonca aj sprofanovaným témam (o žalostiach, ťažkostiach národnostného bytia v Maďarsku) vedel vdýchnuť úprimný a prirodzený rozmer človečenskosti. Ostatne, tento básnik vo svojej tvorbe vždy preferoval ľudský postoj, svoje stanovisko, pocity, myšlienky človeka, národnostného tvorcu, ktorý nemá ambíciu byť tribúnom svojho etnika, a azda práve preto sa ním stáva - na rozdiel od tých, ktorí sa o taký post po dlhé roky permanentne usilovali.

Tematicky je Dolnozemského poézia - príležitostná aj meditatívna - dvojpólová. Najmä v poslednom čase pri príležitosti 260. výročia založenia mesta Slovenský Komlóš, sa venoval najmä svojmu regiónu. Pravda, „kráčajúc po stopách predkov“ sa nielen zamýšľa, či lepšie povedané, zamýšľa sa aj pri písaní o bežných veciach života, píše o komlóšskej klobáse, ktorá „Už pri jedení / - vytvorí / náladu božskú“ (a báseň Závinový festival mu zasa ponúka priestor na poznanie: „A my predsa / v srdciach si / ukrývame /hŕstku minulosti.“). Takéto verše môžu vzísť len z pera básnika zžitého s rodným krajom, preciťujúceho veľmi intenzívne skutočnosti a javy, tvoriace kolorit prostredia, pritom, pravdaže, píše najmä o ľuďoch svojej generácie, ktorí „vykorisťovaní denne / v duši si chránili / veci cenné“, i keď ich deti neraz „ožobračila móda“. Jeho myseľ však zablúdi aj do Tatier, aby mohol vyriecť lyricky čisté (a obsahovo prosté, ale hlboké): „Len les zdolalo / po zem / kruté počasie“.

Vo vari najlepšej básni zbierky „V okovách času“ - V cintoríne hrdinov - dotýka sa najhlbinnejšie ľudských bolestí, spôsobovaných skutočnosťami tohto sveta: „Preťažko si nesú osud / trpiace matky“… „Mlčí jeseň pod vinou / v cintoríne hrdinov“…, hoci „bez ozveny / sa zelenie rieky breh!“ Básnik vie, že „Začiatok / s koncom má vždycky / niečo spoločné“, vie, že noví páni (po vzore svojich predkov) „majú cennejšie / aj sny“ a človekovi zamýšľavému ostáva často iba jediné: „Hľadá koľajnice / pre ten vlak, / ktorý už včera / odhrmotal.“ Lebo vieme: „Človeka občas / aj nádej oklame.“

Dolnozemského človek „deň čo deň“ ide „do tvrdého boja“, napriek tomu patrí k „veselému ľudu“. Popri básňach na prírodné motívy, na akoby nesmelé dotyky s témou matky, lásky, ročných období tvorí aj verše venované L. Novomeskému, veď bol to básnik, ktorý „Ešte aj dnes / zvedavých oslovuje“, spomína si na vrstovníkov (Pavol Lauko, Pavol Samuel, Štefan Hudák a ďalší), že život sa koná v kruhu, že onen neželaný koniec sa snúbi so začiatkom a to, čo premosťujú tieto dve hraničné situácie ľudského bytia, je darom či trestom od osudu.

Juraj Dolnozemský už takmer dvadsať rokov (jeho prvá knižka „Večerný dážď“ vyšla v roku 1988) si ide svojou cestou nekonformného básnika, ba možno až tichého, zamýšľavého rebela, jeho poetika je ustálená a teda nemenná, a jednako každá jeho báseň prekvapuje iným, svojským poznatkom. Môžeme tejto poézii vyčítať, že priveľmi podlieha abstrakciám, rýmy básní nie sú vždy v súlade so zásadami poetiky, používanej v slovenskej poézii, keď si však uvedomíme, že množstvo zážitkov, často protirečivých a zložitých, ktoré sa ukladajú v ľudskej pamäti, odstupom rokov, kondenzuje do jednej, myšlienky, vety, akceptujeme Dolnozemského poéziu ako čestný, ľahostajnosťou nezakalený postoj muža, ktorý bol futbalový rozhodca, plavčík, robotník, ale vždy najmä básnik s cítením a videním sedliaka, človeka nerozlučne spätého s domovom aj so svojimi ľudskými druhmi. Dolnozemský nám navyše pripomína, že zmysel a hodnota poézie nemusí byť vždy v slovách, v zručnosti, umeleckosti ich využívania, ale v tom ako sa oná umeleckosť vyjavuje z najhlbších hlbín básnikovej duše. Filozofia tohto básnika je „filozofiou skrze verša“ (aby som použil termín Dagmar Márie Anocovej) a jeho život životom v básni. Dolnozemského postojom a poézii je vlastná mravnosť a z nej vyplývajúca vážnosť. A z toho prameňa vyviera i ďalší - pre túto úvahu záverečný - poznatok: Dolnozemského poézia, na prvý pohľad čo ako jednoduchá, ponúka úžasný materiál na interpretáciu - aj na obyčajné čítanie v samote svojho súkromia.

Peter Andruška