Tu, kde predkovia naši žili,
kde Maďar bol len učiteľ,
chradli naše slovenské sily,
tu mäkčeň nikto nevidel.
Tu pre nás rástlo iba krovie,
reč naša bola nechcená...
Slovenské slovo ťažko povie
ten, kto sa bojí mäkčeňa.
V rodine mám
samých Slovákov
volám sa Andrej
Záhumenský.
Som podozrivý
našim Slovákom,
lebo hovorím
po slovensky.
Keď Diabol ide
pokúšať nášho ducha,
oblečie sa
do anjelského rúcha.
Tvári sa, že
je naša spása,
aj keď nás dusí,
usmieva sa.
Bol jeden mních,
mal mnoho kníh,
nevedel z nich,
nečítal ich.
Šajnu nemal,
čo sa s knihou
robiť sluší.
A tak časom
vyrástli mu
dlhé uši.
A ten Haasóf sin,
ňespala bi s ňím.
Velké zubi má,
pohrízel bi ma.
Scela muža mat,
prestala sa bát,
a na jeden dich
zbrúsila mu jích.
Na tom našom nátoni
krivdy hody majú,
do slov našich materí
sekerky rúbajú.
Ach, tie naše slovíčka!
Kliatba sadla na ne:
na porisku sekeriek
sú aj naše dlane.
Prišli sme sem, na tento svet,
kde bez pohybu chvíľky niet,
bo zmysel bytia majú v biči
neviditeľní pohoniči.
Chtiac-nechtiac tak musíme žiť,
že čas sa nedá zastaviť,
sme vystavení jeho meču.
A roky tečú,
roky tečú...
● ● ●
Tu leží pilíšsky hrdý Slovák,
vedľa seba má koňa vraného.
Tak rád mal svojich nepriateľov,
že kvôli ním zničil seba samého.
Išli Szlováci Szlovenszkóba,
hej, veru išli hát...
Z okolia Pešti do Liptóba
na busi išli hát.
A tam hore, hej, pod Kriváňom
si zaspievali hát
tú ťahavú, presmutnú hymnu,
tú „našu“… Azapád!
Ach, tie Múzy, vratké Múzy,
neľúbi ma nikerá!
Túru už mám, aj tortúru,
chýba mi len litera.
Opýtal sa raz Maďar Maďara:
- Ako sa majú u nás Slováci?
A ten mu pohotovo odpovedal:
- Život tu majú vynikajúci!
- Vidíš? - obrátil sa na Slováka,
- aj on vraví, že sa tu máte dobre.
A Slovákovi krivda za stôl sadla,
a pravda mu zas za dverami žobre.
Zanedbaným
políčkom je
to ich divné
Združenie.
Ostali im
na ňom nadnes
už len tŕne...
Ruže nie.
Nemaj strach, že ťa niekto usmrtí,
každý život je chodník ku smrti.
TAKÍ VTÁCI SME MY
Takí vtáci sme my, Slováci,
že na nebi nám hasne naša hviezda.
Takí vtáci sme my, Slováci,
že kukučky nás vytláčajú z hniezda.
My, Slováci, sme takí vtáci,
že sebazrada naše rady mláti,
hatia nás v menšinovej práci
tie kukučky, aj naši renegáti.
Čím lepšie poznám človeka,
tým viac si vážim svojho psíka.
PODOBENSTVO
Slávik má silu v piesni,
byvol je rohatý.
Jeden človek je čestný
a druhý bohatý.
O MENŠINÁCH
Raz v akýchsi novinách
čítal som o menšinách,
že na takých miestach chradnú,
kde im veľkí školy kradnú.
LEN POTOM
Kým žiješ, musíš vláčiť jarmo
ľudského ratia.
Len potom, tam ťa čaká pokoj
aj demokracia.
Veru, ľahšie sa dostane
dvojhrbá ťava cez uško ihly,
ako menšinový poslanec
Maďarskej republiky
do parlamentu!
Aj za cenu, že mnohí
maďarskí veriaci
nemajú svojho dušpastiera,
každá slovenská obec v Maďarsku
má „svojho“ maďarského kňaza.
Obyvateľstvo Maďarska žije
v neustálom rozruchu a nepokoji.
Raz jedna polovica Maďarov
tlačí na tú druhú,
raz zase naopak… Len my,
„pozitívne diskriminované“ menšiny,
si hovieme v stave stáleho pokoja.
Nám je totiž jedno,
ktorá z tých dvoch nás maďarizuje.
Prečo sa tá škola volá národnostnou,
keď sa v nej vyučuje takmer všetko
len po maďarsky?
Odpoveď:
Ako inak by sa mohla volať,
keď sa v nej pomaďarčujú
deti národností?!
Slováci v Maďarsku majú rovnaké
práva a možnosti ako Maďari:
môžu sa vzdelávať po maďarsky,
chodiť do maďarského kostola,
aj hovoriť iba po maďarsky
(dokonca aj vo svojej
slovenskej rodnej dedine) …
Slovom: sú rovnoprávni.
I.
Náhrobník ťažký ako hrom,
pod ním je žandár Lajoš Chmeľ.
Prichlopili ho tí, čo sa ho báli,
aby im odtiaľ nevyšiel.
II.
Kto tu leží, v tejto zemi,
nepoviem ti, veď som nemý.
Kým som nemal mrákoty,
bol som človek – ako ty.
III.
Kým som žil, mal som síl,
bol som Dodo Hanák.
Vždy som chcel byť pánom,
a hľa, už som panák!
IV.
Tu odpočíva Mišo Kyseľ,
čo od nedele pil len do soboty.
Vždy bol zmoknutý ako syseľ,
a predsa skonal – na suchoty.
V.
Čo sa Ďuro nastonal,
že zlámané rebro mal!
Tu leží, už nedýcha,
už ho rebro nepichá.
VI.
Opitý liezol po rebríku hore,
tak popri zemi, neborák,
a nevedel sa dosť vynačudovať,
že oproti mu ide vlak.
VII.
Tu odpočíva Jano Ďateľ,
tejto záhradky obyvateľ.
Neruš mu tichý spánok, však
kým neumrel, bol dobrý vták.
VIII.
Ďakujem ti, manžel Roob
za ten kríž aj za ten hrob.
Je to pre mňa pekný dar.
Chýbal mi jak riť na tvár.
IX.
Tuto leží Miško,
rodným menom Riško.
Keď mu bolo ťažko,
obesil sa friško.
X.
Vyhýbať sa tejto jame
všetky triky márne sú.
Kde raz hlava skapať musí,
nohy ju tam odnesú.
Chcete získať večný život
a hriechov odpustenie?
Učte sa pilíšske pesničky!
Dozviete sa, že:
- Do pije a karti hrá,
a muziku plaťí,
ten pójďe do ňeba,
ďe šeci svatí.
Odchádzate z domu. Pre istotu sa mrknete von,
aké je počasie.
Svieti slnko, na jasnom nebi ani obláčika.
Ak vám manželka z komôrky prinesie dáždnik,
nedivte sa, zoberte si ho.
Ak ju neposlúchnete - zmoknete ako syseľ.
Neumyté riady sú ako ľudská hlúposť.
Ustavične sa reprodukujú.
Keď si človek čaká na ktorejkoľvek zastávke
akejkoľvek električky,
prvé dve idú vždy opačným smerom.
Ponáhľate sa po chodníku. Pred vami ide žena.
Chcete ju obísť sprava - pohne sa doprava.
Pokúsite sa zľava - aj ona pokročí doľava.
Po niekoľkých ďalších pokusoch rezignujete
a uvedomíte si, že žena na chodníku je
nepredbehnuteľná.
Podal som inzerát, že hľadám sekretárku.
Prihlásila sa šarmantná baba
stredného veku, blondínka.
Ukázal som jej pracovňu, stôl, stoličku…
Tu máte skener, počítač, myš…
To posledné som nemal povedať.
Keď počula slovo myš, zhrozila sa,
vybehla z budovy
a viac som ju nevidel.
Chodila Zuzana okolo Dunaja,
pod Starým Budínom chytila šuhaja.
Dzinadratta-bumadratta
dzinarijarajrom,
dzinadratta-bumadratta
dzin, dzin, bum-bum-bum.
Potom si ho vzala za vlastného muža,
a keďže bol Maďar, ostala z nej Zsuzsa.
Dzinadratta-bumadratta
dzinarijarajrom,
dzinadratta-bumadratta
dzin, dzin, bum-bum-bum.
Tudlajtom
Keď bol Jano mladý chlapec,
tudlajtom,
volali ho dievky za pec,
tudlajtom.
Hrkútali, húdli, húdli,
bolo z toho tudli, tudli,
šej, dlipi tudlajtárom,
šej, dlipi tudlajtom.
Anička, dušička, moja milá,
kde si sa tak strašne doriadila?
Lilavá hlavička,
na pupku karička…
(Tuším už chýba len
do riťky palička!),
duša moja, duša moja!
Nebolo ma doma
po štyri nedele.
Héj, vyrástlo mi žitko
zelené na dvore.
Nebolo to žitko,
lež to bola tráva.
Héj, ver od môjho albán-
skeho kamaráta!
Zasadil som čerešničky,
vyrástli mi dve,
už je moja najmilejšia,
už je s tebou zle.
Rozrastie sa naša rodina,
klobásky sa pomíňajú
z nášho komína.
Nechodil som do škôlky,
učil som sa z litrovky
víno piť, karty hrať,
s literou sa neondiať.
Vzal si slovo, toto tu,
pridal k nemu robotu.
A úradník – koťuha
zobral mu z nej DPH.
Boli to operení sokolíci,
a už sú ošklbaní v šošovici.
Literárny život náš,
tenulinké nôžky máš,
mizne vôňa, slabne chuť,
ani ťa už nepočuť.
Nemôžu byť dvojmo čistí
symetrickí bilingvisti.
Raz na to prídu aj sami
medzi dvoma stoličkami.
Stále do mňa iba ďobal,
ani sa mi nepodobal:
ja s krídlami, on bez krídel…
Pri holení som ho videl.
Nevera
Literát, literát,
frajerku mi mal rád.
Mal Múzu odmala,
ale mu zdupkala.
Pod Pilíšom vznikli vážne otázky,
chytila sa Frndulienka – od lásky.
Frndulienku treba spasiť,
fajermóni* poďte hasiť,
nešanujte svoje podrážky!
* fajermóni = fajermani, hasiči