„Nič netrvá večne,” hovorí vo svojej básni pitvarošský rodák, publicista a básnik Štefan Hudák, ktorý v týchto dňoch opustil naše rady. Z ruky mu vypadlo pero, ktorým pravidelne prispieval aj do Ľudových novín.
Š. Hudák získal pedagogické vzdelanie na Učiteľskej akadémii v Turčianskych Tepliciach a na Komenského univerzite v Bratislave a pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach na Slovensku, kam sa presídlil po r. 1945. Do literatúry vstúpil básnickou zbierkou Za pluhom (1941). Z jeho ďalších prác si zaslúži pozornosť biografia Andrej Sládkovič a Sliač (1970), rozhlasová hra Každý svojou pošiel stranou (1989) a súbor článkov Z dolnozemského zápisníka (1997). Súčasťou jeho literárnej tvorby sú humoresky, epigramy apod. uverejňované v rôznych časopisoch.
V osobe Štefana Hudáka odišiel posledný predstaviteľ medzivojnovej generácie slovenskej literatúry v Maďarsku.
Česť jeho pamiatke!
Polia sa dnes podobajú
obrovským školským tabuliam,
kde Slnko zlatými písmenami
napísalo vetu:
Jar prišla k nám.
Po strakatom koberci kvetov
veselo sa kotúľa čas.
Lúky a aleje vo dne patria deťom
a večer milencom zas.
Žiaľ, nič netrvá večne,
i jar, o ktorej je reč,
sa už pominula.
O rok sa však vráti.
No moja jar
do nenávratna odletela preč.
Dnes, keď ťažké mračná zahalili kraj
a čerstvým dažďom rozvoniava zem,
zalietol som mysľou k tebe, drahá,
rozháňajúc možnej pochybnosti tieň.
- - -
A táto viera pevná ako žula
nás povedie cestou slnečnou,
bo Ty vo sne a ja v Tebe hľadám
a určite i nájdeme
naplnenie našich dávnych snov.