Na folklórnom festivale,
tam jablone hynú.
Tu trepocú stužky,
trávičky sa šinú,
a tanečné krúžky.
Zvuk trúb, čo vzpiera sa
do tenknúcich lýtok,
do tanca nás nutká,
volá na prípitok.
Takto je to, veru.
- Čas tratí, čas platí?
Motykovská doba
sotva sa k nám vráti.
Skorojarné ráno.
Človek nezazívne.
Vie, že do dňa sa má
pustiť pozitívne.
Dať všetko na miesto
a na driek obklady.
Z rozhlasu počúva
o manévroch vlády.
Razom informuj sa
kto, kde a čo vlastní,
kto pracuje, kto mdlie
i v našej oblasti.
Rastlinocentrizmus.
Ožívajú puky.
Nik ti nevychmatne
rýľ, motyku z ruky.
Ži ako dvojnohý,
či štvornohý žije,
možno si vykopeš
staré ilúzie.
Sňať z mysle zármutky
a nereálne trýzne,
keď tančí publikum
a ktosi jasom hvizdne,
hoc roky množia sa
a hustnú cesty krížne,
no drvia mlyny vied
zázraky nedostižné.
Čuj rušeň nových dní,
čo do uší nám píska!
Márne sa snažíš nájsť
iného východiska.
Spomedzi mnohých ciest
len tá má realitu,
ktorá nám dopraje,
čo humus žičí žitu.
Akási nostalgia
ma zachvátila dneska.
Kde je ten dávny kľud,
a kde tá tichá vieska?
Tu len ponuky, trh,
priekupníci a sekty,
namiesto múdrych plánov
sú všade len projekty.
Natovské lietadlá
rozbrázdia blankyt neba.
Čo stojí kukurica?
Komu tá dneska treba?!
Hoci jej výnos je
aj s odbornosťou spätý,
múdry je dneska ten,
kto pozná internety.
Či zasiať kukuricu,
alebo radšej žito?
Niet takej veštkyne,
ktorá uhádla by to.