Najnovšia publikácia Gregora Papučka Úsmevné epitafy na (večný) odpočinok vyšla v slovenskom vydavateľstve Post Skriptum, s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. V decembri ju prezentovali v kníhkupectve Panta Rhei v Bratislave, vrátane Pavla Stana, vydavateľa a konateľa spoločnosti PostScriptum, s.r.o.
Je to kniha, ktorú by sme v podtitule mohli nazvať Poradca pred poslednou cestou. Sú v nej totiž epitafy, nápisy na náhrobné kamene. A nie obyčajné, tuctové. Nápisy úsmevné, v ktorých zistíte, čoho sa treba vyvarovať, od čoho či vďaka čomu sa možno dostať do jamy rýchlo a nečakane. Nie je to len varovanie pred vodou, vínom, manželkou, prílišnou snaživosťou či problematickosťou identity. Je to aj upozornenie na najnovšie „metly ľudstva“, akými sú internet a počítač.
Gregora Papučka predstavil publicista Viliam Jablonický ako básnika, publicistu, prekladateľa, organizátora literárneho a kultúrneho života Slovákov v Maďarsku, jedného z učiteľov literárnej školy pre mladých slovenských autorov v Maďarsku, zberateľa ľudovej slovesnosti, spoluautora rozprávok, antológií, etnografa a nadšenca pre históriu svojho kraja - autora monografie o rodných Mlynkoch, slovenského poslanca.
V časopise Kultúra (13. 10. 2010) sa autor predstavuje takto: Narodil som sa v Maďarsku, žijem pod Budínskym hradom - a som Slovák. Celkom prirodzene. Tu, neďaleko môjho bydliska, medzi Viedenskou bránou a Slávičou ulicou ešte v 13. storočí bola veľká slovenská dedina. Odkedy to viem, cítim sa tu ako doma. Hodnotí, čo všetko vedia Maďari urobiť. Titulok v novinách je výstižne literárny: My sme akísi neprebudení. Našťastie nie všetci. Niektorí rodu verní sa na každom poli snažia niečo vypestovať. A popri tom pestovaní a zbieraní úrody vznikne občas niečo nové, prekvapujúce.
Spisovateľ si zaspomínal, ako zbieral etnologický materiál, aj ako sa začal zaoberať vtipnými epitafmi. Nenájdete ich na cintorínoch. O mŕtvych len v dobrom, preto všetky literárne miniatúry, uverejnené v knihe, sú vymyslené. Viac ako literárnou hodnotou majú byť poukázaním na nedostatky tých, ktorí žijú. Niektoré epitafy sú satirou, ktorej ostrosť je podčiarknutá aj expresívnym slovníkom. V knihe sú aj preklady z poľských a maďarských epitafov od Wawrzynieca Mareka Raka a Andrása Vecseyho. G. Papuček je známy svojimi brisknými článkami s národnostnou tematikou, aj s kritikou do vlastných radov. Píše spisovnou slovenčinou, ale občas ponúka aj reč predkov. Vďaka tomu, že autor používa aj nárečie, čitateľ je priamo v obraze - texty nás informujú o minulom i súčasnom stave jazyka.
Možno by sa zišiel v niektorých textoch jemný zásah editora pred vydaním. Možno by básne zostali rovnako humorné aj poučné, ale možno by to už neboli básne autora, ani odraz slovenskej reality v Maďarsku, kde byť verejne Slovákom je aj odvážne aj ťažšie, ako byť Slovákom doma na Slovensku. Epitaf v podkapitole Banality identity zdôvodňuje príčiny odrodilstva. Ale pomyslite si, možno že v budúcnosti bude lepšie byť Slovákom, ako nebyť, lebo ak sa splní motto na náhrobnom kameni, odrodilci vari nebudú môcť ani spať. Gregor Papuček si zaspomínal aj na smutné časy, keď im zhorel rodičovský dom. Kedy? V dobe, keď sa neučilo, lebo očami dieťaťa komentované: v škole sa ubytovali ľudia s hrncami na hlavách. Vojna nepriniesla nič dobré. A predsa okolnosti aj spisovateľa a básnika posunuli najprv do školu, neskôr do vojenského úradu.
Popri práci, hlavne tlmočení do slovanských jazykov, sa venoval tvorbe a organizačnému zapájaniu sa mladých do literárnej tvorby (rubrika LITERÁRNIČÍM), napríklad aj on pripravoval na básnickú dráhu publicistu Imricha Fuhla. Literárny život slovenských spisovateľov v Maďarsku sa spája s jeho menom a tým pripomína Svetozára Hurbana Vajanského, tiež všestranne angažovaného autora, publicistu, organizátora a podporovateľa autorov, píšucich v slovenčine ešte na prelome 19. a 20. storočia v Uhorsku.
Tiež sme na prelome storočí. Máme svoje Slovensko a Slováci v zahraničí k nám patria a hlásia sa aj literárnou tvorbou. Cestu na Parnas Gregor Papuček vymenil za výstup na povesťami opradený bájny Kriváň, symbol slovenskosti. Tu oslávil svoju sedemdesiatku. Len teraz bola k vrcholu dlhšia cesta, ako minule - zažartoval na prezentácii. Humor a irónia sú mu vlastné. Takže na Kriváň či do jamy levovej a či tej poslednej - na všetko sa dá pozrieť s humorom. Ak sa vám to nedarí, prečítajte si, ako na to.
Za účasti prezidenta republiky Pála Schmitta prevzal 6. januára v budove parlamentu v Budapešti premiér Viktor Orbán od predsedu belgickej vlády Yvesa Letermeho predsedníctvo v Európskej únii. Na slávnostnom odovzdávaní vlajky symbolizujúcej rotujúce predsedníctvo v Rade ministrov EÚ sa zúčastnili aj predseda Národného zhromaždenia László Kövér, predsedovia parlamentných strán a frakcií, ako aj celý budapeštiansky diplomatický zbor.
Maďarsko bude predsednícky post zastávať v prvom polroku 2011. V piatok zasadli v Budapešti na spoločnom rokovaní ministri maďarskej vlády s komisármi Európskej komisie, aby prediskutovali plány maďarského predsedníctva. Témami zasadnutia budapeštianskych ministrov a bruselských komisárov, ktoré prebiehalo v piatich pracovných skupinách, boli otázky hospodárskeho riadenie EÚ, pripravovaný energetický summit únie plánovaný na 4. februára 2011 a nevyhli sa ani novému maďarskému mediálnemu zákonu, o ktorom sa vedú búrlivé diskusie doma i v zahraničí.
Premiér Viktor Orbán v súvislosti s právnou normou krátko po prevzatí predsedníctva EÚ pre zahraničných novinárov uviedol, že pokiaľ Európska únia povie, že maďarský mediálny zákon treba zmeniť, vláda to bude akceptovať a riadiť sa tým. „Sme súčasťou EÚ, platia tam pravidlá hry,” povedal, zároveň však zopakoval, že maďarský mediálny zákon je podobný legislatívam iných členských štátov únie. Vyjadril pochybnosti o tom, že „niekto nájde v našom zákone niečo, čo nie je aj v mediálnych zákonoch iných krajín EÚ”.
Maďarsko začiatkom tohto roku prevzalo rotujúce predsedníctvo Európskej únie. Hlavnými oblasťami, na ktoré sa bude zameriavať v nasledujúcom období, sú rozširovanie Európskej únie, stratégia pre dunajský región, energetická bezpečnosť a integrácia európskych Rómov. Dôležitým dejiskom udalostí maďarského predsedníctva bude mestečko Gödöllő neďaleko Budapešti, kde rekonštruovali nielen kráľovský kaštieľ, ale aj centrum mesta.
V najrýchlejšom tempe však prebiehalo obnovenie jazdiarne, kde sa budú konať rokovania ministrov členských štátov EÚ. Kaštieľ v Gödöllő je najznámejším turistickým objektom v strednom Maďarsku. Niekoľkokrát prestavaný zámok s pôdorysom dvojitého U navrhol András Mayerhoffer. Zámok rodu Grassalkovichovcov je jedným z najpozoruhodnejších barokových komplexov 18. storočia, spolu s priľahlými budovami sa rozprestiera na ploche 17 000 m2. Šľachtické sídlo dal vybudovať gróf Antal Grassalkovich I. v 30. rokoch 18. storočia, svoju dnešnú podobu získalo v XIX. storočí. Od roku 1867 bol kaštieľ výletnou rezidenciou rakúskeho cisárskeho a uhorského kráľovského manželského páru Františka Jozefa I. a Alžbety (Sissi), ktorá sa rada zdržiavala v Gödöllő, kde ju maďarský personál obklopil veľkou láskou.
V období 1920-1945 sa stal kaštieľ majetkom regenta Miklósa Horthyho. O záchranu a obnovu zámku sa od roku 1994 stará Nadácia Kráľovský zámok Gödöllő, ktorá má zásluhu na tom, že sa v lete 1996 otvorili brány Kráľovského zámockého múzea. Sprístupnených je deväť renovovaných komnát prostredného krídla, slávnostná hala a časť kráľovských obytných priestorov. Na prízemí sú pre rôzne podujatia k dispozícii osobitné sály, hostí láka elegantná zámocká kaviareň, obchodík so suvenírmi a moderný fotoateliér. Zámok i nádvorie často vítajú hostí najrozličnejších kultúrnych podujatí a koncertov, medzi obľúbené akcie patrí jazda na koni, programy na počesť zakladateľa zámku, ako aj tematické akcie venované životu kráľovského manželského páru.
Vďaka finančnej podpore Rozvojového plánu Nové Maďarsko (1,45 miliardy Ft) v prvej polovici minulého roku obnovili budovu na približne 2000 m². Prebudovali bývalý apartmán kráľovských detí, tzv. prístavbu Gizely, v ktorej sú stále expozície, skončila sa rekonštrukcia pivnej pivnice, námestia pod baštou a obnovili aj park na ploche 52 000 m². Zrekonštruované časti v prvej polovici tohto roka zostanú zatvorené pred verejnosťou. Vedenie mesta a kaštieľa v septembri minulého roka umožnilo záujemcom, aby si prezreli nanovo obnovené priestory. V priebehu štyroch dní navštívilo kaštieľ približne tritisíc návštevníkov, medzi nimi aj autorka týchto riadkov. Po vypršaní rotujúceho predsedníctva EÚ bude kaštieľ konferenčným strediskom maďarskej vlády.
V záverečnom mesiaci kalendárneho roku 2010 usporiadalo Zastupiteľstvo Nového Mesta pod Šiatrom XVI. stretnutie menšinových samospráv.
Nové Mesto pod Šiatrom je 18-tisícové mesto, ktoré je z geografického hľadiska prihraničné, z historického ním však nikdy nebolo. Práve naopak, bolo centrom bývalej Zemplínskej stolice od Abova až po Šariš. Tento región vždy obývalo niekoľko národností. Patria medzi ne Slováci, Rusíni, Nemci i etnická skupina Rómov, - uviedol na úvod konferencie primátor mesta Péter Szamosvölgyi. Snáď aj preto patrí k tradičným decembrovým podujatiam tohto mesta i regionálne stretnutie menšinových samospráv. Záujem o podobné podujatia je stále veľký. Svedčila o tom zaplnená divadelná sála Mestského kultúrneho strediska Lajosa Kossutha. Moderátorom programu bol tak ako v iné roky bývalý vedúci oddelenia Úradu Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy, dnes dôchodca Dr. György Kiss. Ten najprv odovzdal slovo prominentnému hosťovi stretnutia, námestníkovi štátneho tajomníka ministerstva verejnej správy Dr. Csabovi Latorcaimu. Pán námestník okrem načrtnutia zmien vo financovaní menšinových samospráv hodnotil i výsledky menšinových volieb. Rukolapné dôkazy o zneužívaní možností zakladať menšinové samosprávy z predošlého cyklu, ako aj vyše dvesto nedávno založených menšinových samospráv núti rezort novelizovať spôsob financovania, ako aj celý menšinový volebný zákon. Prednášateľ zároveň načrtol riešenie vo forme založenia kompetentného úradu vlády, ktorý sa bude od nového roka zaoberať otázkami menšín. Pán Latorcai ochotne odpovedal aj na otázky prítomných menšinových poslancov a prednostov úradov. Tí hlavne kritizovali neobjektívny, ak nie priamo nespravodlivý princíp rozdeľovania diferencovanej podpory menšinových samospráv. Na uľahčenie príliš komplikovanej administratívy ministerstvo sľubuje automatickú pomoc príslušného úradu vlády, ktorý uznesenia jednotlivých samospráv spracuje hneď po zaslaní na úrad podľa ich obsahu.
Po prestávke záujemcov z oblasti menšinového školstva zaujala prednáška vedúcej radkyne úradu štátnej tajomníčky pre veci školstva ministerstva národných zdrojov Anny Gáspárovej Kernerovej. Okrem prípravy nového školského zákona, ktorého návrh zverejnilo na verejnú rozpravu ministerstvo na svojej webovej stránke už 3. 12. 2010, sa prednášateľka dotkla hlavne spôsobu odbornej kontroly národnostných škôl, hlavne tých, kde sa národnostný jazyk vyučuje ako predmet. Veď ministerstvu ide o to, ako povedala, aby školy vykonávali zákonom predpísanú činnosť. Teda aby realizovali predpísaný počet hodín a disponovali kvalifikovaným učiteľom, ktorého znalosť jazyka a aprobácia zodpovedá litere zákona. Cieľom ministerstva je posilňovať dvojjazyčné národnostné školy, ale má záujem i o zachovanie malých obecných škôl.
Moderátor po tomto vystúpení požiadal o slovo svojho kolegu z úradu, a to radcu Právneho, kontrolného a revízneho oddelenia župného úradu Lászlóa Zaaba. Od neho si účastníci konferencie mohli vypočuť informácie v súvislosti s hospodárením menšinových samospráv, o správnom vedení zápisníc zo zasadnutí, ako aj o dôležitosti pravidelne ich zasielať na župný úrad. Hlavne táto povinnosť samospráv mala doteraz, ale bude mať aj v budúcnosti značný vplyv na rozpočet menšinových zborov, keď doplnková diferencovaná podpora bude činiť nie doterajšiu jednu štvrtinu, ale až 50% ich rozpočtu!
Záverečné vystúpenie na konferencii mal Dr. András Bertalan Székely, ktorý je vedúcim oddelenia národnostných vzťahov na ministerstve verejnej správy. Vo svojom príspevku ubezpečil prítomných, že cieľom ich oddelenia bude, ako vždy doteraz, podporovanie rozvíjania kultúry a zachovávania identity menšín.
Doobedňajší program medzi obsažnými prednáškami spestrili vystúpenia miestnych národnostných telies od najmenších až po staršie súbory a prezentácia vlastnoručne vyrobených vianočných ozdôb žiakov Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej školy a internátu v Novom Meste pod Šiatrom, ktoré s úsmevom ponúkali ôsmačky, chystajúce sa na jazykovú skúšku. Tento krát si situačnú hru zo života mali možnosť zahrať i s predsedom Celoštátnej slovenskej samosprávy Jánom Fuzikom, jeho zástupkyňou Etelkou Rybovou, ako aj s vedúcim úradu CSS Ondrejom Horváthom, ktorí boli hostia konferencie.
Vyšlo obľúbené čítanie našich Slovákov - ročenka Náš kalendár na rok 2011, vydavateľom ktorej je Celoštátna slovenská samospráva (CSS) a ktoré obsahuje bohatý textový a obrázkový materiál. Publikácia umožňuje čitateľom nazrieť do rozmanitého života slovenskej národnosti v Maďarsku, predstaví im o. i. naše kultúrne telesá, inštitúcie CSS, politické udalosti objektívom fotoaparátu, sériu kultúrnych podujatí, ako aj činnosť našich školákov a mladej generácie. Dozaista mnohých zaujmú i fotografie a správy z jednotlivých obcí a celý rad ďalších pozoruhodných príspevkov. Tím zostavovateľov - redaktorov na čele so zodpovednou redaktorkou Alžbetou Hollerovou-Račkovou nezabudol ani na literárne ukážky, zaujímavosti a zábavné čítanie, krížovky, recepty a humor. Objednávatelia dostali ročenku v uplynulých týždňoch, ďalší záujemcovia si ju môžu zaobstarať v regionálnych strediskách Slovenského osvetového centra, prípadne na sekretariáte CSS (1114 Budapešť, Fadrusz u. 11/A, tel.: (1) 466 94 63, fax: (1) 386 40 77, e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. ).
Alena Horváthová Iváková od septembra vyučuje prvákov v budapeštianskej slovenskej škole. Predtým však päť rokov pôsobila v tamojšej škôlke. Požiadali sme ju, aby nám porozprávala o svojich skúsenostiach s deťmi z Maďarska.
- Odkiaľ pochádzate?
- Narodila som sa v Košiciach, ale dvadsať rokov som žila v malej dedinke blízko maďarských hraníc Kysta. Vyštudovala som v Bratislave na Univerzite Komenského odbor predškolskú pedagogiku a prvý stupeň základných škôl.
- Kedy ste prišli do Budapešti?
- V roku 2003 som skončila školu v Bratislave, potom som tam dva roky vyučovala. Môj partner žil v Budapešti, rozhodla som sa, že keď bude voľné miesto, tak sem prídem. Mala som šťastie, miesto bolo voľné a tak som mohla nastúpiť.
- Mali ste cvičné hodiny v škôlke počas štúdia? Viete nám prezradiť, v čom je rozdiel medzi dvomi systémami?
- Počas štúdia sme mali prax aj v základnej škole aj v škôlke. Na Slovensku v škôlke nemáte pri sebe pestúnku ako tu. Keď potrebujete niekam odbehnúť alebo keď sa chcete venovať len jednému žiakovi, ona vám pomôže. Takisto aj pri príprave a odkladaní vecí. Je to veľké plus v maďarskom systéme.
- Aké boli začiatky v škôlke?
- Keď som sem prišla, mala som obavy, lebo dva roky som učila na základnej škole a mala som druhákov. Do škôlky som teda nastúpila s malými obavami, ale sotva som spoznala deti a kolegyne, tak sa všetky rozptýlili. Na začiatku som mala ťažkosti s jazykom.
- S akými jazykovými schopnosťami zo slovenčiny prichádzajú deti do škôlky?
- Ak sú to deti zo zmiešaného manželstva, keď jeden z rodičov je Slovák, tak dieťa má aspoň základy, vie niekoľko slovíčok a ľahšie sa na to nadväzuje. Keď sem prídu len čisto maďarské deti, tak sa ťažšie pracuje. Vtedy prídu na rad obrázky, ruky a nohy. Ale najlepšie je, keď počujú hovorené slovo, to sa na ne časom nalepí. Keď prídu deti z rodiny, kde obidvaja rodičia s nimi hovoria po slovensky, tak je to bez problémov a oni sa učia po maďarsky od svojich rovesníkov.
- Ako sa správajú deti jedno k druhému čo sa týka jazykových schopností?
- Deti, ktoré vedeli veľmi dobre po slovensky, pomáhali tým, ktoré vedeli menej. Pritom nevedeli, že pomáhajú tým druhým. Snažili sa im vždy nejako povedať, čo chceli: keď im nerozumeli slovom, skúsili rukami, keď nešlo rukami, skúsili slovíčkami, ktoré sa už naučili po maďarsky. Jazyk je dôležitý a, samozrejme, ovplyvňuje ich ďalší duševný vývoj. Ale deti to tak nevnímajú, ony to berú prirodzene. Ony sa navzájom učia, navzájom sa ovplyvňujú. Je dôležité, ako počujú dospelého rozprávať. Aj keď nevedia, čo to slovo znamená, hneď ho zopakujú.
- Od septembra vyučujete prváčikov, vlastných „odchovancov“. Nadhodí sa otázka, v čom sa líši slovenský a maďarský systém?
- Áno, svojich žiakov poznám dávnejšie a práve preto nebol prechod z materskej do základnej školy ani pre nich, ani pre mňa taký zložitý. Sú tu iba dve nové deti, ktoré som predtým nepoznala. Takto sme desiati ako jedna väčšia rodina. Pre mňa je veľký rozdiel, že v Bratislave som mala v triede 24 detí, tu mám 9 žiakov. Oveľa lepšie sa mi vyučuje tu, aj deti si rýchle osvoja učivo. V bratislavskej triede som mala dve deti s poruchou učenia a mala som jednu asistentku. Rozdiel je ešte v známkovaní. Na Slovensku sú už aj prváci hodnotení známkami, kým tu je slovné hodnotenie a známky prídu v druhom polroku. Inak je to zatiaľ to isté, lebo používam ten istý šlabikár, ktorý sa používa aj na Slovensku. Ja som priniesla od bývalých kolegýň zo Slovenska nejaké ďalšie učebnice, z ktorých dávam deťom úlohy navyše. Všetky samohlásky už ovládajú, teraz sme pri spoluhláskach a začíname čítať. Od druhého ročníka sa budú učiť aj maďarčinu.
- Ako vás prijal pedagogický zbor?
- Od začiatku ma veľmi dobre prijali tak v škôlke, ako aj v škole. Kolegyne v materskej škole mi pomáhali dorozumieť sa, ba raz so mnou išli aj k lekárovi. Som im veľmi vďačná za to, ako ma prijali od prvého dňa. Prestup bol tiež v pohode, kolegyne mi pomáhali aj v škole. Sú tiež veľmi milé a mám ten pocit, že ma prijali a ujali sa ma. Viem, že sa na ne môžem spoľahnúť.
V septembri začala nový školský rok v Slovenskej materskej škole v Budapešti nová učiteľka. Katarína Kerestúrska Kováčová prišla na miesto Aleny Horváthovej Ivakovej, ktorá od septembra vyučuje prváčikov v budapeštianskej slovenskej škole.
K. Kerestúrska Kováčová vyučovala v sarvašskej slovenskej škôlke, odkiaľ odišla pred niekoľkými rokmi, aby rozbehla rodinné podnikanie, avšak časom sa musela vrátiť k deťom a slovenčine. Ako mi prezradila, chýbala jej slovenčina a práca s malými deťmi, ktorú si zvolila za životné poslanie. Dnes žije cez týždeň v Budapešti a na víkend sa vracia do Sarvaša. Má dvoch synov a jednu dcéru, všetci sú v dospelom veku.
Pôvodom Pitvarošanka vyštudovala základnú školu v Sarvaši a po absolvovaní békeščabianskeho slovenského gymnázia sa vrátila do Sarvaša, aby tam študovala slovenčinu na vysokej škole, študijný smer učiteľstvo. Hneď po ukončení vysokej školy sa zamestnala v sarvašskej slovenskej materskej škole, kde pracovala 22 rokov. Popri práci vyštudovala nápravný telocvik, čo jej pomohlo pri starostlivosti o deti. Okrem toho sa venovala rôznym odvetviam vzdelávania. Takto napríklad vyštudovala aj pravohemisférové kreslenie, ktoré pomáha jemne preladiť vnímanie prevažne racionálneho ľavohemisférového na kreatívne pravohemisférové. Výsledky sa zdajú byť neuveriteľné a veľmi výrazné hlavne u tých, ktorí sa z akýchkoľvek dôvodov vyhýbajú kresleniu, myslia si, že to nedokážu, prípadne sú v živote kŕčovití. „Táto technika nám umožňuje vidieť obrázok ako celok, nedávame pozor na detaily. Ak nevidíme všetko v celku, aspoň podľa mňa, tak máme zavreté oči,“ povedala K. Kerestúrska Kováčová, ktorá je toho názoru, že táto technika najviac pomôže deťom: je možné pomocou nej napraviť koordináciu pohybu, pomôže zbadať skoré náznaky dyslexie, dysgrafie a dyskalkúlie. Okrem toho sa zaoberá aj kineziológiou, irisovou diagnostikou, masérstvom a Bachovou terapiou, čo je vlastne užívanie rôznych esencií priamo do úst alebo do nápojov. Pomáhajú človeku zvládnuť záporné emócie a harmonizovať telo, myseľ a dušu. Svoje skúsenosti plánuje zužitkovať počas svojej práce v Budapešti.
„Moji rodičia dodnes hovoria medzi sebou po slovensky, takže mi je slovenčina blízka,“ povedala pani Katarína a hneď aj prezradila, že sa už chystala na Slovensko, keď sa stretla s učiteľkou budapeštianskej slovenskej škôlky Ildikou Srnkovou, ktorá ju informovala o voľnom mieste. S vedúcou škôlky, Alžbetou Litauskou Héjjašovou sa poznajú ešte zo Sarvaša, kde spolupracovali a I. Srnková bola pol roka jej žiačkou. Tak sa stalo, že sarvašské učiteľky „obsadili“ budapeštiansku slovenskú materskú školu. Ako mi prezradila pani Katarína, v Budapešti je zaujímavé, že sem nechodia len deti Slovákov v Maďarsku, ale aj z takých rodín, ktoré sa do hlavného mesta Maďarska prisťahovali zo Slovenska nedávno, alebo sú tu na dočasné obdobie. Sú to teda deti, ktoré občas vôbec nevedia po maďarsky a hovoria detským jazykom. „Je to pre mňa ozajstná výzva. Napríklad deti používajú také slová, ktoré my nepoužívame, takto vlastne aj ja sa učím od nich. Inak sa rozprávam s nimi a inak s tými, ktoré nevedia tak dobre po slovensky,“ povedala K. Kerestúrska Kováčová, ktorá hovorila aj o tom, že niektoré deti skloňujú maďarské slová po slovensky, čo považuje za veľmi milý jav. Ich prvoradým cieľom je naučiť deti správne si osvojiť jazyk a pripraviť ich do školy.
Verejnoprospešná nadácia pre Slovákov Maďarsku pri Celoštátnej slovenskej samospráve vypisuje v školskom roku 2010/2011 Súbeh pre žiakov 7. a 8. tried základných škôl a ich mentorov. Prihlásiť sa môžu žiaci 7. a 8. tried ZŠ, ktorí mienia v školských rokoch 2011/2012 alebo 2012/2013 pokračovať v štúdiu na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe alebo v Budapešti.
Cieľom je podporiť žiakov 7. a 8. tried, ktorí by chceli pokračovať v štúdiu na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe alebo v Budapešti, ako aj pedagógov, ktorí sa popri svojich pracovných povinnostiach venujú týmto žiakom.
a) všeobecné:
· študijný priemer min. 4,00/dobrý,
· úspešná účasť na súťažiach domácich alebo organizovaných materskou krajinou,
· vykonávanie slovenskej kultúrnej činnosti,
· používanie slovenského jazyka v každodennej komunikácii,
· výskum alebo projekt v oblasti slovenského jazyka, literatúry, dejín, národopisu a pod., účasť v táboroch na území Slovenskej republiky.
b) konkrétne:
Zostavenie projektu „Ja a moja rodina“, ktorý má obsahovať:
· predstavenie mesta (obce), v ktorom (v ktorej) žiak žije,
· predstavenie členov rodiny,
· predstavenie sa.
Rozsah projektu: 4 strany A4 + príloha (fotografie, mapky, kresby atď.). Projektovú prácu je potrebné odovzdať napísanú rukou (nie na počítači). Termín odoslania prihlášok: 31. január 2011 na adresu: Verejnoprospešná nadácia pre Slovákov v Maďarsku, 1114 Budapest, Fadrusz u. 11/A. Program poskytne žiakom štipendium za tri úspešne absolvované školské polroky maximálne 150 000 Ft a podporu mentorom v hodnote 50 000 Ft na žiaka, počas školského roka.
Peniaze budú zaslané na bankový účet, otvorený na meno úspešného uchádzača po jeho prijatí na slovenské gymnázium. Ak uchádzač na určené gymnázium nenastúpi, finančné prostriedky mu nebudú vyplatené.
Mentor bude dostávať stanovenú podporu vo výške 5 000 Ft mesačne na žiaka po úspešnom absolvovaní ročného projektu (teda 50 000 Ft ročne na žiaka). Mentorom sa môže stať učiteľ slovenského jazyka, resp. učiteľ predmetu, ktorý sa vyučuje po slovensky v jedno-, dvojjazyčných školách a v školách, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet.
Do súbehu sa treba prihlásiť na tlačivách, ktoré budú na webovej stránke http://www.szlovak-pmk.sulinet.hu/ Možno si ich zaobstarať aj v sídle CSS 1114 Budapest, Fadrusz u. 11/A a v Slovenskom pedagogickom metodickom centre (5600 Békéscsaba, Jilemnicky u. 1.).
K prihláške treba pripojiť:
· životopis žiaka v slovenskom jazyku,
· kópiu polročného vysvedčenia
· kópiu diplomov, certifikátov a iných dokladov získaných na súťažiach,
· čestné prehlásenie rodiča,
· odporúčanie mentora v slovenskom jazyku.
Projektové práce posúdia a o udelení štipendií i podpôr budú rozhodovať členovia kuratória Verejnoprospešnej nadácie pre Slovákov v Maďarsku na základe návrhu Slovenského pedagogického metodického centra.
Posledné minuloročné podujatie oroslánskych Slovákov pripadlo na štvrtú adventnú nedeľu. Pre zlé počasie na doobedňajšej bohoslužbe v evanjelickom kostole nemohla kázať slovo Božie farárka Alžbeta Nobiková zo Sarvaša. Pozdrav od nej odovzdala veriacim miestna farárka Etelka Farkašová.
Popoludní sa v Kultúrnom dome Františka Rákócziho II. aj napriek mrazivému počasiu zišlo asi sto záujemcov rôznych vekových skupín, ktorí prišli na pozvanie slovenskej samosprávy na poslednú akciu tohto voleného zboru v roku 2010. Prišli aj hostia z materskej krajiny, z družobného mesta Šaľa poslankyňa voleného zboru Nitrianskeho samosprávneho kraja Helena Psotová, pracovníčka mestského úradu Gabriela Dušeková a člen mestského zastupiteľstva Ladislav Košicár. Spolu s oroslánskymi Slovákmi oslavovali aj predseda Slovenskej samosprávy z Tatabáne-Bánhidy Štefan Keveházi, vedúci miestnych občianskych organizácií a novozvolený primátor mesta Karol Takáč, ktorý svojím úvodným príhovorom otvoril program. Helena Psotová zablahoželala členom slovenskej samosprávy a všetkým aktivistom, občianskym organizáciám, ktorí sa všemožne snažia uchovávať dedičstvo svojich slovenských predkov, nezabúdajú svoju reč, hlásia sa k svojim koreňom a udržiavajú kontakty s materskou krajinou. Ubezpečila všetkých prítomných o spolupráci a pomoci ich mesta našim Slovákom.
Keďže koncom roka každý robí vyhodnotenie svojej práce, nebolo to inak ani teraz. Predsedníčka Alžbeta Szabová oboznámila prítomných s výsledkami, ktoré dosiahli v roku 2010. Poďakovala členom občianskych organizácií za ich nezištnú pomoc a všetkým, ktorí pomohli a spolupracovali na uskutočňovaní akcií, odovzdala pamätné listiny a darčeky.
Ďalší bod programu patril najstarším občanom, ktorým bol venovaný vianočný program žiakov budapeštianskej slovenskej základnej školy. Seniorov dojali krásnymi vianočnými veršíkmi a pesničkami. Na záver sa predstavili domáce kultúrne telesá: detská dychová kapela Krídlovka a tanečný súbor Brána so slovenskými tancami a piesňami. Obecenstvo sa poďakovalo vystupujúcim búrlivým potleskom a spolu s nimi spievalo známe piesne. Po odovzdaní darčekov v podobe sladkostí ochutnali dobroty, ktoré pripravili členovia slovenského klubu. O spev a tanec sa postarala dychová kapela Krídlovka.
Redakcia Ľudových novín už dlhší čas nemala bližšie informácie o živote Slovákov v Pišpeku, preto som sa rozhodla vydať sa na cestu do tejto obce. Lokalita leží medzi pahorkatinou obkľučujúcou Gödöllő a pohorím Cserhát, 50 kilometrov severovýchodne od Budapešti. Osada bola v roku 1695 takmer vyľudnená. Na začiatku 18. storočia bola znovu osídlená 46 slovenskými a nemeckými rodinami. Súpisy z rokov 1715 a 1720 hovoria o tom, že väčšinu obyvateľov Pišpeku tvoria Slováci. V tom čase sa obyvateľstvo zaoberalo poľnohospodárstvom. Pôda miešanej kvality čierna a hlinistá bola vhodná na pestovanie tabaku, raže a zemiakov. Vo vápenatejšej časti chotára, na svahoch hôr, pestovali vinnú révu. Hlavným zdrojom obživy bolo aj v 20. storočí poľnohospodárstvo a vinohradníctvo. Popritom sa tunajší obyvatelia zaoberajú i záhradníctvom, pestujú napríklad ríbezle a maliny. Ako v prípade iných lokalít v údolí Galgy, aj z Pišpeku mnohí odchádzali za prácou do hlavného mesta, alebo do okolitých priemyselných centier. Roku 1959 tu bolo založené poľnohospodárske družstvo. Dnes je v obci niekoľko súkromných hospodárstiev. Slováci žijúci v Pišpeku sú rímskokatolíckeho vierovyznania. V roku 1900 viac ako polovicu obyvateľov tvorili Slováci. Počas výmeny obyvateľstva v rokoch 1947 - 1948 sa pomerne málo z nich prihlásilo na presídlenie (121 osôb). Podľa sčítania ľudu z roku 1990 z 1543 obyvateľov k slovenskému materinskému jazyku sa prihlásilo len 13 osôb, k slovenskej národnosti 17. Okrem toho po slovensky hovorilo 207 ľudí.
Keďže v minulosti väčšina obyvateľov patrila k slovenskej národnosti, Slovenky na čele so slovenčinárkou a aktívnou ochranárkou miestnych slovenských zvykov Emese Gimešiovou Sokolovou sa pred šestnástimi rokmi rozhodli založiť slovenskú menšinovú samosprávu. Podarilo sa im to v druhom volebnom cykle. V tohoročných voľbách zvolili občania štyri učiteľky, ktoré sú členkami zboru od jeho vzniku. Predsedníčkou je Emese Gimešiová Sokolová, ktorá je zároveň poverenou riaditeľkou miestnej základnej školy na školský rok 2010/2011. Podpredsedníčkou sa stala učiteľka Základnej školy v Galgamáči Ildika Palánkiová Vargová a členkami učiteľky materskej školy v Jači Katarína Blašková a Katarína Kánaiová Gerhátová. Volieb sa zúčastnilo 75 zo 129 registrovaných voličov.
- Našou najväčšou akciou je oberačkový sprievod, ktorý usporadúvame už šestnásť rokov, - informovala nás pani predsedníčka. - Vďaka nej v obci pribudli ľudové kroje, keďže staré mamy ich začali šiť pre svoje vnúčatá. V základnej škole vyučovanie slovenského jazyka neprebieha od začiatku deväťdesiatych rokov. Napriek tomu v rámci záujmového krúžku sa už desať rokov zaoberáme so slovenskými piesňami a tancami. Naším cieľom je zachovanie pišpeckých tradícií, s ktorými sa deti veľmi rady zaoberajú. Pred štyrmi rokmi, roku 2006, vznikol miestny folklórny súbor, ktorého cieľom je tiež zachovanie našich slovenských a maďarských zvykov. Vediem ho ja, choreografmi sú Zoltán Széphalmi a Judita Széphalmiová Tóthová. Financovanie folklórneho telesa bolo doteraz úlohou slovenskej samosprávy, ale od budúceho roku sa k nám pripojí Spolok na zachovávanie tradícií, ktorý vznikol roku 2008. Samospráva obce z finančných dôvodov súbor nevedela vziať pod svoje ochranné krídla, a tak mu náš zbor platil choreografa, cestovné, reštaurovanie ľudových krojov a nákup doplnkových rekvizít. Súbor pozostáva z tridsiatich členov a štyroch muzikantov (Bálint a jeho kapela), v repertoári má tanečno-hudobné prvky, ako sú Zábava na fašiangy, fragment zo svadobných zvykov - zapletanie nevesty, Zvyky od Marka po Petra a Pavla a Pišpecké tance. Pri zostavovaní choreografií nám veľmi veľa pomohla zberateľská činnosť známeho miestneho folkloristu Štefana Lamiho, ale aj naši choreografi, ktorí zbierajú ľudové zvyky v obci, - povedala predsedníčka slovenskej samosprávy. Ako sme sa dozvedeli, členovia súboru majú vlastné kroje, obyčajne si ich kupujú od starších obyvateľov, alebo dostávajú od príbuzných. Medzi dôležitými programami samosprávy figuruje aj pozývanie Slovenského divadla Vertigo, ktoré vystupuje v Pišpeku dvakrát ročne. Okrem toho sa pravidelne stretávajú s okolitými školami (Jača, Čuvár, Kirť, Ďurka), v ktorých sa slovenčina vyučuje ako predmet. Sú to tzv. národnostné stretnutia, ktoré zvyčajne organizuje základná škola a slovenská samospráva. Konajú sa raz ročne, na jar, a vždy na inom mieste. Tohto roku sa pišpeckí Slováci pridružili k Organizácii novohradsko-hevešských Slovákov, vedúcou ktorej je Terézia Nedeliczká, ktorá ich zapája do krvného obehu Slovákov v Maďarsku. O tom svedčia vystúpenia tanečníkov na domácich a zahraničných javiskách, alebo nedávny seminár Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum v Pišpeku.
Poverená riaditeľka miestnej základnej školy nás informovala o tom, že v ich inštitúcii vyučovanie slovenčiny zrušili v roku 1990. Odvtedy sa deti učia slovenčinu len v materskej škole. Minulý rok starosta obce a predsedníčka slovenskej samosprávy rokovali o zavedení výučby slovenského jazyka v škole v postupnom systéme, iniciatívu na teoretickej úrovni podporuje aj vedenie obce. Konkrétne kroky v záujme toho však ešte nevykonali, figurujú v perspektívnych plánoch. Emese Gimešiová Sokolová priznala, že je to ťažká otázka. Ako povedala, podmienky k tomu sú dané. Na jar, alebo začiatkom budúceho školského roku zvolajú v záujme toho rodičovské združenie, kde budú informovať rodičov o nových možnostiach, aby slovenčina v Pišpeku nevymrela.
V Slovenskom gymnáziu, základnej škole, materskej škole a žiackom domove v Békešskej Čabe je už štrnásty rok tradíciou usporadúvanie Slovenského týždňa. Žiaci inštitúcie si aj tohto roku mohli vybrať z bohatého spektra programov rôzneho typu.
V decembrových týždňoch aulu školy zdobili diela čabianskeho maliara Mihálya Szeverényiho, výstavu otvorila umelecká vedúca Pamätného domu M. Munkácsyho Zsuzsa Mészárosová. V jeho zaujímavých kompozíciách badať charakteristické črty nielen miestneho ľudového umenia, ale napríklad aj kostolov, resp. náhrobných kameňov. Zvečnil aj impozantné budovy centra mesta, ako je napríklad Spoločenské centrum Phaedra.
Tradične v rámci tejto série podujatí pozývajú do školy aj bývalých pedagógov a pracovníkov inštitúcie, ktorých žiaci aj tohto roku potešili milým kultúrnym programom. Hosťom osobitného programu s názvom Čabianske portréty bol tohto roku predseda Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby, muzeológ Juraj Ando, ktorý gymnazistov oboznámil s adventnými a vianočnými zvykmi miestnych Slovákov.
Deti sa pod vedením svojich učiteľov mohli venovať príprave adventných vencov. Mikuláša privítali usporiadaním športového turnaja na jeho počesť. V pretekoch v stolnom tenise boli tohto roku najlepší žiaci z Gerly, ktorí skončili pred Sarvašanmi, domácimi a Gerendášanmi.
Tretiaci so svojou učiteľkou Libušou Peštiovou navštívili nedávno odovzdané kultúrne stredisko Ibsen v centre mesta, kde ich s prácou Bábkového divadla Slnečný lúč oboznámil absolvent čabianskeho slovenského gymnázia, herec Ján Berta, inak kedysi tiež žiak pani Peštiovej. Zoznámili sa s bábkami, navštívili rôzne dielne a mohli si preskúšať aj texty z previerky vedomosti z oblasti tematického okruhu jeseň v silnom svetle reflektorov. Niektorí z nich sa popoludní opäť ocitli na javisku, dramatický krúžok na radosť ostatných predviedol obľúbenú inscenáciu Kniha džunglí.
V týchto dňoch sa aj škôlkári húževnato pripravovali na sviatky. Slovenskými a maďarskými riekankami potešili predovšetkým svojich rodičov. Väčší žiaci pripravili kultúrny program, tiež v oboch jazykoch. Slávili ním nielen Vianoce, ale aj Deň menšín. Vynikli v ňom predovšetkým citaristi a speváci, ako aj divadelníci, ktorí prostredníctvom originálnych humorných scén predviedli, ako ovláda naše sviatky nezáujem a rutina a ako by sa mohlo prinavrátiť Vianociam čaro lásky. Pri nacvičovaní programu im pomohli učiteľky Ildika Očovská a Edita Vargová, na vznešené chvíle ich naladil svojimi sviatočnými myšlienkami zástupca riaditeľky školy Michal Lásik.
V rámci programu si rodičia mohli vypočuť informácie o nových prostriedkoch, o ktoré sa nedávno obohatila informatická infraštruktúra školy. Sú to interaktívne tabule, projektory a notebooky v hodnote vyše 22 miliónov forintov, ktoré prevádzkovateľ inštitúcie, Celoštátna slovenská samospráva, získal zo zdrojov Európskej únie prostredníctvom konkurzu TIOP (Spoločenský, infraštrukturálny, operatívny program). O nových učebných pomôckach a prostriedkoch, ktoré dostali aj ďalšie dve školy CSS, a o možnostiach ich využitia prítomným hovorila profesorka informatiky Marianna Fábiánová.
V evanjelickej materskej škole sme v tomto školskom roku začali pracovať podľa nového programu, ktorý stavia do popredia ľudové tradície. V decembri sme mali možnosť uskutočniť v priestoroch našej škôlky pravú komlóšsku zabíjačku. Prečo práve zabíjačku? Nuž preto, lebo sme dostali do daru stokilové prasa a to bolo treba spracovať. Do práce sa zapojili pracovníčky škôlky, rodičia a pomohla aj cirkev, ktorým aj touto cestou ďakujeme za pomoc.
Počas zabíjačky sme chceli ukázať deťom jednotlivé fázy spracovania mäsa. Mnohé deti boli smelé, nebáli sa a od začiatku si všímali, ako dospelí spracúvajú brava. Po opaľovaní pomáhali, niektoré aj čistili kožu. Po rozobratí pozorne sledovali obáranie, čistenie čriev, varenie polievky a perkeltu, pozreli si, ako sa robí plnená kapusta. Po popoludňajšom spánku deti ochutnávali tie jedlá, ktoré sa im zažiadali. Ochutnali ich aj rodičia, ktorí si prišli po deti. Šunku a klobásy dala škôlka vyúdiť. A tak aj neskôr, keď ich budú jesť, si spomenú na tento pekný zážitok.
Počas zabíjačky mali všetci dobrú náladu. Spokojnosť bola na všetkých stranách. Hoci pršalo, zabíjačka sa vydarila a v komlóšskej evanjelickej materskej škole budú na ňu ešte dlho spomínať.
Slovenská samospráva XIV. obvodu Budapešti usporiadala v decembri v Dome menšín tradičný večierok s knihou pod názvom „Záložka”. Prezentáciu spojili organizátori s predstavením štipendistov voleného zboru. Štipendium nesie meno významného československého diplomata Antona Straku, ktorý počas svojho budapeštianskeho pôsobenia býval v tomto obvode a ktorému slovenský volený zbor pred siedmimi rokmi umiestnil pamätnú tabuľu na dome, v ktorom býval.
Študentka slovenčiny budapeštianskej Univerzity Loránda Eötvösa Nora Bakóová pochádza zo Slovenského Komlóša. V lete dokončí štúdium. Nora rada recituje a spieva slovenské básne a piesne, okrem toho príležitostne hrá na klarinete. Medzi jej dlhodobými plánmi figuruje vyučovanie slovenčiny.
Bývalá študentka budapeštianskeho slovenského gymnázia Beáta Erdeiová je poslucháčkou Právnickej fakulty Katolíckej univerzity Petra Pázmaňa. Je aktívnou členkou našej slovenskej spoločnosti, v tohoročných voľbách sa stala poslankyňou slovenskej samosprávy IX. obvodu hlavného mesta. Je miništrantkou na slovenských omšiach v Kostole sv. Jozefa v Budapešti. V budúcnosti by chcela zintenzívniť spoluprácu slovenských zborov IX. a XIV. obvodu.
Alfija Zelmanová, rodáčka zo Slovenského Komlóša, je poslucháčkou ekonomickej fakulty Korvínovej univerzity v Budapešti. Maturovala na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe, kde sa aktívne zapájala do života dolnozemských Slovákov. Viackrát sa prihlásila do súťaže Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Zo školských lavíc do života. Hrá na hoboji, rada tancuje a vo voľnom čase vyšíva slovenské motívy.
Študent slovenského a slovinského jazyka Univerzity Loránda Eötvösa Juraj Ráďanský pochádza zo Sarvaša. Už ako žiak Slovenskej základnej školy v Sarvaši sa zúčastňoval na slovenských súťažiach Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko?, kde trikrát bol ocenený. Úspešne sa zapojil aj do súťaže Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Ja a moji predkovia. Vo voľnom čase sa rád venuje maďarskej a slovenskej literatúre. Medzi jeho dlhodobými plánmi figuruje zapájanie slovenskej mládeže v Sarvaši do krvného obehu budapeštianskych Slovákov.
Žiačka Strednej odbornej školy cestovného ruchu Jánosa Xantusa Mária Havlíčková z Budapešti pred dvoma rokmi už bola štipendistkou samosprávy XIV. obvodu. Od detstva hrá na klavíri a na violončele. Aktívne sa zapojila do života budapeštianskych Slovákov. Zúčastnila sa na recitačných, speváckych a hudobných súťažiach, viackrát vystúpila so slovenskými básňami na podujatiach zboru. Tohto roku zložila stredný stupeň štátnej jazykovej skúšky zo slovenčiny, okrem toho ovláda angličtinu a španielčinu. V budúcnosti sa chce aktívnejšie zapojiť do života Slovákov v Maďarsku.
Novou štipendistkou je Irminčanka Beatrix Hrušková, ktorá je poslucháčkou slovenčiny a dejepisu na ELTE. Základnú školu skončila v Sarvaši, kde sa pravidelne zúčastňovala na slovenských recitačných, vedomostných a národopisných súťažiach a slovenských podujatiach. Viackrát bola v táboroch na Slovensku, kde si rozširovala slovnú zásobu. Stredný stupeň štátnej skúšky zo slovenského jazyka zložila koncom ôsmeho ročníka. V štúdiu pokračovala na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe, kde tohto roku maturovala. Zaujíma ju história, šport, cudzie jazyky a krajiny. Intenzívne sa zúčastňuje na slovenských podujatiach, medzi jej dlhodobými plánmi figuruje spoznávanie kultúry a národopisu Slovákov v Maďarsku.
Budúci inžinier informatiky, študent Technickej a hospodárskej univerzity Daniel Asztalos pochádza zo Segedína. Matku má zo Slovenska, takže slovenčinu ovláda na úrovni materinského jazyka. Slovenská samospráva XIV. obvodu mu prvýkrát udelila štipendium.
Verejné zasadnutie spojené s oslavou dôchodcov usporiadala Slovenská samospráva XII. obvodu Budapešti 10. decembra v sídle samosprávy na radnici.
Predseda zboru Michal Hrivnák sa najprv poďakoval voličom za dôveru a za to, že slovenská samospráva takmer v nezmenenej forme môže pokračovať v začatej práci. Po predstavení členov zboru nasledovalo verejné zasadnutie, na ktorom sumarizovali udalosti uplynulých štyroch rokov v živote Slovákov bývajúcich v tejto mestskej časti. Ako povedal predseda zboru, jadro štvorročnej činnosti tvorila séria podujatí s názvom Korene, v rámci ktorej sa predstavili mestá a osady, odkiaľ pochádza väčšina slovenských obyvateľov XII. obvodu. Takto sa mohli Budapešťania zoznámiť s folklórom, kultúrou, gastronómiou a aktivitami Slovákov žijúcich v Sarvaši, Slovenskom Komlóši a Békešskej Čabe. Okrem tejto série podujatí sa slovenský zbor zapojil do organizovania spoločných podujatí so Slovenskou samosprávou Budapešti i do programov obvodnej samosprávy, ktorá, podľa predsedu M. Hrivnáka, prejavuje čoraz väčší záujem o aktivity slovenského zboru. Na podoprenie tohto tvrdenia hovoril o možnosti uchádzať sa o granty na usporiadanie podujatí, o dobrej spolupráci s národnostným referentom, ktorého pridelila samospráva slovenskému zboru, ako aj o tom, že prvýkrát počas existencie menšinových zborov v tomto cykle usporiadali gastronomickú súťaž, ktorá umožňuje lepšie zbližovanie sa. Podobný cieľ sledujú aj organizátori adventných kultúrnych programov, na ktoré pripravil prezentáciu slovenskej kultúry aj ich zbor. M. Hrivnák sa zmienil aj o voľbách do menšinových samospráv. Ako povedal, značné ťažkosti spôsobilo pozbierať potrebný počet voličov. Prvýkrát v histórii menšinových volieb boli v ich obvode zostavené dve listiny kandidátov na post poslancov slovenského zboru. Koncom svojho prejavu poznamenal, že nasledujúci rok bude pre národnosti tiež veľmi dôležitý, nakoľko sa uskutoční sčítanie ľudu a v dotazníkoch budú aj body zaoberajúce sa väzbou k národnosti.
Po oficiálnej časti nasledovali oslavy dôchodcov. Ľudové tance predviedli členovia Slovenského folklórneho súboru Lipa Kata a Zsolt Szilágyiovci, obyvatelia XII. obvodu. Po kultúrnom programe predseda zboru odovzdal darčeky dôchodcom a potom už nasledovala beseda za bielym stolom.
Medzi najvýznamnejšie slovenské novohradské rody patrili Máróthyovci a z nich najmä Daniel, štúrovský básnik. Narodil sa 14. 4. 1825 v Maškovej, kde jeho otec Martin bol učiteľom. Základnú školu vychodil v Lučenci (1835-1840), v štúdiu pokračoval na lýceu v Banskej Štiavnici (1840-1845), tam pracoval v študentskom spolku a bol aj jeho podpredsedom. Po príchode na teológiu do Bratislavy (1845) pracoval zo začiatku v Spolku striedmosti a v nasledujúcom roku sa stal správcom Jednoty mládeže slovenskej. Koncom roku 1846 zastupoval krátky čas Karola Štúra na modranskom gymnáziu. Ako kandidát teológie bol vychovávateľom v novohradských dedinách Trebeľovce (časť Lazy nad Ipľom) a Mohora, takže sa nezúčastnil na akciách revolučných pohybov (1848-49).
Po revolúcii bol krátko kaplánom u farára a superintendenta Jána Seberíniho v Banskej Štiavnici, ale už v roku 1850 ho pozvali za farára do Závady. Po roku odišiel do Krupiny, kde sa oženil a z prvého manželstva sa mu tam narodila dcéra Elena Maróthy-Šoltésová (1855, Krupina - 1939, Martin) spisovateľka a národná pracovníčka. V Krupine pobudol do roku 1855, kedy sa vrátil do rodného kraja - do obce Ľuboreč, kde vytrval až do svojej smrti (1878).
Už na lýceu písal do zošitov prvé básne, ktoré neskôr uverejňoval v Orle tatranskom a v Domovej pokladnici. Vychádzal z poézie Jána Kollára. Pod vplyvom poézie Andreja Sládkoviča napísal roku 1851 cyklickú báseň „Dvojaká ľúbosť“. Neskôr uverejnil aj rozprávky zo študentských čias (Orol 1873) a v besiedke Turčianska ruža vykreslil nálady a súvislosti s jeho cestou do Martina na prvé zhromaždenie Matice slovenskej. Keď prišiel do Ľuboreče, básňami a článkami prispieval do viacerých slovenských časopisov. Vlasteneckou a príležitostnou poéziou najmä do Orla a Sokola a zo života a práce dedinského ľudu do Národných novín, Obzoru, Národného hlásnika, kde sa ako včelár delil s čitateľmi o svoje skúsenosti. V básňach vyznával aj lásku k rodnému kraju, kde vyslovil aj známe: „Som Novohradčan od koreňa“. Vo svojich článkoch a v poézii burcoval národné povedomie v duchu štúrovských ideálov, vystupoval na obranu Matice slovenskej a slovenských gymnázií. Z druhého manželstva mal syna Ľudovíta a dcéru Izabelu. Daniel Maróthy umrel 18. 4. 1878 v Ľuboreči, kde je aj pochovaný.
Dcéra Elena chodila do základnej školy v Ľuboreči. Školu pre dievčatá navštevovala v Lučenci a v Poprade-Veľkej. Na jej formovanie ako spisovateľky a vedúcej predstaviteľky slovenského ženského hnutia mali rozhodujúci vplyv otcove národné a mravné ideály, ako aj stretnutia s básnikom Kolomanom Banšellom, novohradským rodákom, farárom v susednej obci a krátko tiež v Šamšonháze. Elena Maróthy - Šoltésová bola vedúcou funkcionárkou spolku Živena, vydávala národný almanach s rovnakým názvom a bola plodnou spisovateľkou, ktorá obsiahla vo svojom vývine celý slovenský literárny realizmus.
Syn Ľudovít Maróthy sa narodil v roku 1863 v Ľuboreči. Po domácich štúdiách dokončil teológiu v Bratislave, vo Viedni a Lipsku, medzitým študoval aj medicínu. Začínal ako kaplán v Báčskom Petrovci a v Laliti (Báčka), kde od roku 1898 až do svojej smrti 1899 bol riadnym farárom. Už v študentských rokoch sa zapájal do kultúrnej a spolkovej činnosti. V roku 1889 bol predsedom slovenského spolku Tatran vo Viedni. Od roku 1896 publikoval v besednici Národných novín humoristické obrázky a črty zo študentského a dedinského prostredia.
Z Maróthyovskej rodiny bol literárne činný aj starší brat Daniela - Ján Pravdoľub. Narodil sa 4. 5. 1814 vo Veľkom Krtíši. Študoval v Miškovci, na lýceu v Levoči a v Bratislave. Po skončení teológie roku 1837 v Bratislave bol kaplánom v Malých Zlievciach a od roku 1843 až do svojej roku smrti 1864 bol farárom v Českom Brezove. Počas bratislavských štúdií bol členom a v rokoch 1836-1837 tajomníkom Spoločnosti česko-slovenskej. Vtedy uverejňoval básne takmer vo všetkých dobových časopisoch a almanachoch. Jeho poézia obsahuje črty príznačné pre tvorbu začínajúcich básnikov štúrovskej generácie. Aj jemu poézia Jána Kollára bola vzorom. Jeho básnická tvorba zostala prevažne v rukopisoch. Jeho syn Emil, pôsobiaci ako farár vo Veňarci (Vanyarc), podľahol vtedajšiemu vplyvu maďarizácie, čoho svedectvom je písomný dôkaz Michala Bodického, že Emil Maróthy odmietol žiadosť balašskoďarmotských evanjelikov o slovenskú kázeň, keď v Balašských Ďarmotách zastupoval uprázdnený cirkevný zbor.
Rok čo rok má svoje tradičné miesto slávenie adventu ako príprava na sviatky Božieho narodenia, na Vianoce. Popri najznámejšom symbole tohto obdobia adventnom venci, sa advent spája aj s tzv. „rorátmi“. Čo sú to vlastne roráty? Názov je odvodený z latinského slova „rorate“ - rosu dajte a predstavujú špecifickú podobu rannej svätej omše v adventnom období. Dodnes sa spomína po domoch v rodinách, aký to bol krásny zvyk chodiť v advente na „roráty“. Rorátna svätá omša sa slávila vždy ráno, v skorom čase a mala mariánsky nádych. Tieto sväté omše ku cti Panny Márie dostali vlastne názov od latinského žalmu, ktorý spieval kňaz na stupňoch, ktoré boli pri oltári - „Rorate coeli desuper“ - rosu dajte nebesia zhora, otvor sa zem a daj nám Spasiteľa. Začínali sa ešte predtým, ako sa rozvidnelo. Ľudia vstávali za tmy, poobliekali sa do teplých šiat, lebo vonku už bola zima. Vzali si do ruky lampáše a veľakrát už po snehu a v mraze smerovali do kostola. Lampáš, ktorý mali v rukách, pripomínal svetlo, či betlehemskú hviezdu, ktorá sprevádzala troch kráľov, ktorí putovali do Betlehema, keď hľadali miesto, kde sa mal narodiť Ježiš Kristus. Nechýbali ani tí najmenší, ktorí by možno sladučko spinkali v zohriatej perine, ale rodičia ich brávali so sebou.
V Santove si veriaci dodnes udržujú túto tradíciu. Priznám sa, keďže chodím pravidelne slúžiť slovenskú svätú omšu do Santova, už minulý rok som bol prekvapený, aký veľký počet veriacich ľudí oproti bežnému roku príde do kostola na rorátnu svätú omšu. A nielen dospelí, ale aj deti. Tohto roku to bolo opäť tak. Znova prišiel advent, keď zavčasu ráno slávime roráty a treba si privstať. Mne ešte skôr, aby som stihol dôjsť z Budapešti do Santova. Pre mňa je to nielen služba, ktorú vďačne vykonávam, keď slúžim ľuďom a Pánu Bohu, ale aj ja čerpám z tej tajomnej adventnej atmosféry a krásneho zvyku, ktorý sa udržal bez prestania až do dnešných čias.
V celkom príjemný a pekný slnečný druhý januárový deň sme v Kostole sv. Jozefa na námestí Mihálya Horvátha, o pol jedenástej, začali sláviť v slovenskom jazyku svätú omšu. Liturgicky sme ju slávili podľa miestnych zvykov ako slávnosť Zjavenia Pána, ľudovo povedané Troch Kráľov. Ale nemohli sme obísť ani sviatok predchádzajúceho dňa, ktorý sa slávi vždy 1. januára - Panny Márie Bohorodičky. Práve jej boli venované slová homílie:
Začať rok, aj ten svetský, občiansky, s Božou Matkou a pod jej ochranou. Ak si ju sám Boh vyvolil za Matku svojho Syna a ona ho sprevádzala od detských rokov, ako rástol na tomto svete, až po tú jeho poslednú zastávku na tomto svete, pod kríž, kde nám ju dal za matku, keď povedal Jánovi: Hľa, tvoja matka! Ak teda chceme duchovne kráčať vo svojom živote, tak práve pod jej ochranou. Veď nielen bola, ale aj stále je najbližšie pri Kristovi, lebo si ju sám Boží Syn vzal ku sebe do nebeskej slávy. A tak ak sa odovzdáme pod jej ochranu, nikto nedokáže orodovať a vyprosovať to, čo potrebujeme u Boha tak, ako práve Božia i naša matka, Panna Mária. Veď napokon sám príklad na svadbe v Káne Galilejskej, kde Kristus urobil prvý zázrak, nám o tom hovorí. Ona povedala svadobčanom vtedy veľmi dôležité slová: Urobte všetko, čo vám povie. A oni urobili presne tak. Poslúchli Máriu, jej radu a ona sa prihovorila svojimi slovami u Syna: Nemajú vína. A vtedy sa stal prvý zázrak, keď Kristus ako Boží Syn premenil vodu na víno. Toto nám chce Mária povedať - aby sme urobili všetko tak, ako hovorí Kristus. A my vieme, čo a kde hovorí. V Božom slove, vo Svätom Písme nám hovorí, čo máme robiť. Takže aj my poslúchnime Máriu a jej radu, ako to poradila svadobčanom a potom aj v našom živote sa budú konať zázraky, ktoré s nami bude robiť sám Boží Syn Ježiš Kristus.
Po vyznaní viery a prosbách sme posvätili trojkráľovú vodu, ktorou sme aj pokropili zhromaždený Boží ľud. Tento krát ho popri domácich budapeštianskych veriacich obohatili veriaci s Rákoškerestúru.
Na rodinnom agapé všetkým popriala santovským vinšom všetko dobré v nastávajúcom roku 2011 dlhoročná a obetavá kantorka budapeštianskych svätých omší Katarína Süvegesová. Božie slovo čítala Ildika Klauszová Fúziková, pri oltári posluhovala miništrantka Beáta Erdeiová a druhú časť po svätej omši na fare organizoval ako vždy Kazimír Kápolnai.
V tretiu adventnú nedeľu kázala v kaplnke budapeštianskeho slovenského evanjelického zboru a. v. Anett Agódová. Študentka 5. ročníka teológie pochádza zo Segedína, ale jej korene siahajú do Slovenského Komlóša. Položili sme jej niekoľko otázok, aby sme ju predstavili našim čitateľom.
- Kde ste sa narodili a kam ste chodili do školy?
- Narodila som sa v roku 1984 v Segedíne. Nielen do základnej a strednej školy som chodila v Segedíne, ale aj univerzitné vzdelanie som získala v rodnom meste, na právnickej fakulte. V Segedíne som sa zapojila do slovenského spoločenského života. Moja matka je tajomníčkou Spolku segedínskych Slovákov, od nej sa vždy dozviem, aké programy budú organizovať. Keď som doma a mám čas, tak sa aj ja zúčastňujem na týchto podujatiach. Od začiatku som chodila do slovenskej nedeľnej školy. Niekoľko rokov nás učila Katarína Királyová, ona pre nás organizovala aj letné tábory. Potom nás učila Iveta Hruboňová, odvtedy v spolku organizujú nielen letný, ale aj zimný jazykový tábor pre deti nedeľnej školy. Pred štyrmi rokmi som bola členkou Slovenskej samosprávy v Segedíne. V Čongrádskej župe žije málo Slovákov, ale tvoria súdržnú komunitu a často sa stretávajú. Za veľa môžem ďakovať členom spolku a veľmi ľutujem, že len zriedka mám možnosť chodiť medzi nich. Toto všetko ovplyvnilo moje rozhodnutie, aby som ašpirovala na štipendium na teologickej fakulte v Bratislave, kde som mohla študovať jeden školský rok.
- Prečo ste si vybrali teológiu? Máte v rodine farára?
- Vždy ma zaujímala teológia. Moji rodičia sú právnici, preto bolo pre mňa prirodzené, že aj ja som začala študovať právo. Medzitým som spievala v kostole v spevokole, chodila som na mládežnícke stretnutia v našej cirkvi a veľa som čítala o Hospodinovi. Po rokoch vo mne stále silnela túžba, aby som sa prihlásila študovať na smer teológia-pastor. Teraz som už v piatom ročníku. V našej rodine nemáme farára.
- Ste v kontakte so slovenčinou, alebo iba príležitostne sa jej venujete?
- Som v kontakte so slovenčinou cez starých rodičov (starým otcom Anetty je básnik Juraj Dolnozemský - pozn. E. F.), ale, bohužiaľ, iba príležitostne používam jazyk. V predošlom školskom roku som bola v Bratislave, myslela som si, že za dva semestre sa dobre naučím jazyk. Veľmi ľutujem, že sa mi to nepodarilo tak, ako som chcela.
- Aké máte ďalšie plány? Ak by ste si mohli vybrať, kde by ste chceli slúžiť po skončení štúdia?
- Veľa som o tom premýšľala, ale myslím si, že najmúdrejšie, čo človek môže spraviť je, ak bude otvorený možnostiam. Som si istá, že Boh má so mnou plány a snažím sa nájsť cestu, ktorú pre mňa pripravil. Mala by som veľkú radosť, keby som mohla slúžiť aj po slovensky, ale viem, že na osvojenie si jazyka a krásnej spievanej liturgie ešte potrebujem veľa času a cvičenia. Ale ako sa hovorí: Dobrý farár sa učí až do smrti.
V Kostole svätého Jozefa v Budapešti (Námestie M. Horvátha) usporadúvajú slovenské sväté omše každú prvú nedeľu v mesiaci o 10.30 hod. Slovenskú svätú omšu slúži vdp. Stanislav Brtoš.
V Kostole Panny Márie v Pilíšskej Čabe, vo Veľkom chráme slúži slovenské sväté omše každú druhú nedeľu v mesiaci o 9. hodine vdp. Stanislav Brtoš.
V Kostole sv. Antona Paduánskeho v Santove slúži sväté omše každú stredu o 18. hodine (v zimnom období) a každú druhú nedeľu v mesiaci o 10.30 hodine vdp. Stanislav Brtoš.
V rímskokatolíckom Kostole Svätého kríža v Mlynkoch každú druhú nedeľu o 18.00 hodine slúži slovenské sväté omše farár z Leányfalu Zoltán Szalay.
V zborovej sieni Slovenského evanjelického zboru v Budapešti, na prvom poschodí zadného traktu budovy na Rákócziho triede č. 57, sa konajú slovenské služby Božie každú nedeľu o 10. hodine. Bohoslužby slúži evanjelická farárka Hilda Guláčiová Fabuľová.
V evanjelickom kostole v Slovenskom Komlóši každú nedeľu o 8.30 hod. odbavuje slovenské bohoslužby evanjelický farár Atila Spišák.
V Pitvaroši slúži slovenské evanjelické bohoslužby každú prvú nedeľu v mesiaci od 13.30 hod. A. Spišák.
Veriaci v Békešskej Čabe môžu navštevovať slovenské bohoslužby každý pondelok o 8.00 hod. v Jamine (Zoltán Nagy) a každú nedeľu o 8.45 hod. vo Veľkom, resp. v zime v Malom evanjelickom kostole (Pavol Kutej ml.). Večeru Pánovu odbavuje P. Kutej ml. vždy v prvú nedeľu v mesiaci o 8.00 hod. vo Veľkom evanjelickom kostole (v zimných mesiacoch v Malom evanjelickom kostole).
Pod Budínskym hradom je o jedného Slováka menej. Roky bol najstarší z nás v tejto mestskej časti. Narodil sa v I. obvode 12. marca 1921, býval s rodičmi na Atilovej ceste. Potom sa odsťahovali do Rimavskej Soboty, ale po 18 rokoch sa sem znovu vrátili. Študoval na Technickej univerzite. Jeho otec Ľudovít Freňo od roku 1949, keď sa v Budapešti otvorila slovenská škola, tam začal vyučoval matematiku a fyziku. Mnohí sa naňho dobre pamätáme, s úctou a láskou naňho spomíname, bol naším dobrým učiteľom, mali sme ho radi. Syn Edo po ukončení univerzity pracoval v Budapešti a do konca svojho života býval na Atilovej ceste. Často sme sa s ním stretávali na ulici. Podali sme si ruky a pozhovárali sme sa. Bol rád, keď sa mal s kým zhovárať po slovensky. Rád chodieval aj na naše kultúrne podujatia. Bol aj veľkým lokálpatriotom, cítil sa tu, pod Budínskym hradom, doma, Obdivovali sme ho, keď takmer 90-ročný kráčal po chodníku vyrovnaný, sviežim krokom, ako mládenec.
Ale ako sa vraví, choroba nechodí po horách, ale po ľuďoch. Na sklonku roka aj jeho navštívila. Chorľavel, oslabol, a nakoniec 15. decembra 2010 chorobe podľahol. Odišiel - chýba nám. Vraví sa, že definitívne zomiera len ten, na koho sa už nikto nepamätá. Edo žije v našich srdciach, aj v našej pamäti. Česť jeho pamiatke!
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
......................................................................................................................................