„La langue, c’est la nation“ (Jazyk je národ), povedal francúzsky spisovateľ a filozof 17. storočia, prvý priekopník osvietenstva Montesquieu. Jeho slová sa stali základom často citovaného maďarského výroku „Národ žije vo svojom jazyku“, t. j. národný jazyk je dôležitým faktorom samostatného národného bytia.

Tohto názoru bol pred 180 rokmi aj kodifikátor spisovnej slovenčiny Ľudovít Štúr. Citovaný výrok zvykne parafrázovať i náš básnik a publicista Imrich Fuhl, keď tvrdí, že aj národnosť žije vo svojom jazyku,“ píše v úvodníku predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Alžbeta Hollerová Račková, zodpovedná za vydanie jedinej odbornej národnostnej publikácie v Maďarsku, metodickej ročenky Slovenčinár, bez ktorej naši pedagógovia neostali ani v tomto školskom roku. „...v Maďarsku výmena jazyka prebehla za dve generácie: pre starých rodičov bola slovenčina ešte materinským jazykom, rodičia ešte hovorili po slovensky, ale pre ich deti sa prvým jazykom stala už maďarčina. O tomto procese svedčia aj údaje zo sčítania obyvateľstva, ktoré v roku 2022 zaznamenali v Maďarsku ďalší pokles počtu tých, pre ktorých je slovenčina materinským jazykom.“ Aj preto sa väčšina príspevkov najnovšieho vydania Slovenčinára venuje záchrane slovenského jazyka tak z geografického hľadiska (na „našej“ i srbskej Dolnej zemi, ako aj v Chorvátsku), ako aj z hľadiska rôznych metód (prostredníctvom kultúrnej činnosti a folklóru, nultého ročníka alebo rôznymi inovatívnymi metódami).

„Slovenský jazyk je náš svetonázor, s ktorým preberáme odkaz našich predkov, systém hodnôt, kultúrne dedičstvo a nevyslovené predpoklady nevedomky usmerňujúce naše myslenie. Záchrana slovenského jazyka je naša najväčšia úloha, naše najvýznamnejšie poslanie,“ znejú úvodné slová šéfredaktorky publikácie Edity Pečeňovej podčiarkujúc hlavnú tému ročenky, ktorej obsah tvoria v prvom rade príspevky pedagógov z dvoch seminárov: seminára na tému Záchrana slovenského jazyka na Dolnej zemi – možnosti a prekážky pre učiteľov základných a stredných škôl (13. a 14. októbra v Békešskej Čabe) a seminára na podobnú tému pre učiteľky materských škôl (2. a 3. novembra v Nadlaku).

Vyznamenaní v roku 2023

Sérii príspevkov, dá sa povedať, že už tradične predchádza podrobný referát o udelení prestížneho medzinárodného ocenenia slovenských pedagógov pôsobiacich na území Maďarska, Rumunska a Srbska aj s kompletnými laudáciami. V roku 2023 Pamätný list Samuela Tešedíka získali Marian Berci a Alžbeta Medovarská z Rumunska, ako aj členka Valného zhromaždenia a Výchovno-vzdelávacieho výboru CSSM, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Tardoši Erika Kišová Töröková. Laureátmi Ceny Samuela Tešedíka za rok 2023 sú Miluška Anušiaková Majerová a Mária Kotvášová zo Srbska a pedagogička najväčšej slovenskej materskej školy v Maďarsku – v Békešskej Čabe Csilla Eperjesiová Cséffaiová.

Slovenčina v ZŠ
„Materinská moja reč, aká si mi milá,
akoby ma moja mať menom oslovila,
akoby ma ľúbajúc k srdcu privínala,
akoby ma žehnajúc Bohu porúčala.“

Slovami piesne Petra Bellu-Horala začala rad odborných príspevkov prednáškou na tému Záchrana slovenského jazyka na Dolnej zemi – možnosti a prekážky Ľudmila Šomráková z Rumunska. Ako píše, slovenskí pedagógovia v Rumunsku dnes už musia „suplovať úlohu rodiny, ktorá v minulosti automaticky vychovávala dieťa k láske k materčine, ale v súčasnosti tento aspekt veľmi zanedbáva, či už pre nedostatok času, pre pohodlnosť, alebo preto, že slovenskosť už nepokladá za hodnotu. A tak bremeno zachovávania slovenskej identity u žiakov padá na plecia školy, na plecia učiteľa.“ Následne autorka vymenuje rôzne spôsoby, projekty a podujatia, ktoré pomáhajú pedagógom napĺňať tento neľahký cieľ.

Vyššie už spomínaným Možnostiam záchrany slovenského jazyka prostredníctvom kultúrnej činnosti a folklóru sa v ďalšom príspevku venuje zástupca riaditeľky komlóšskej slovenskej školy Gábor Krčméri. Autor rad radom predstavuje kultúrne telesá a podujatia, v rámci ktorých majú deti možnosť byť v kontakte so slovenčinou aj mimo školských aktivít. Sú nimi napr. Tanečný spolok Komlóš, Mandolínový súbor Tremolo, Ochotnícke divadlo v Slovenskom Komlóši, Detský umelecký súbor Harmónia alebo miestne múzeá, Dni slovenskej kultúry či rôzne miestne i celoštátne súťaže.

Postavenie materinského jazyka národnostnej menšiny v súčasnej spoločnosti a šance na jeho prežitie na príklade Slovákov v Chorvátsku prezentuje vo svojej prednáške Sandra Kraljová Vukušićová. „Inštitucionálna sieť či podpora na udržanie materinského jazyka je v našich krajinách v súčasnosti pomerne rozvinutá. […] Avšak teraz, keď sme inštitucionálnu rozvinutosť dosiahli, čoraz viac nám chýbajú záujemcovia: žiaci... […] Proti globálnym trendom nevieme urobiť veľa, tým sa neubránime. Našou úlohou je však propagovať, prezentovať, odovzdávať materinský jazyk. A robiť to nielen kvôli plneniu úlohy, ale aj z vlastného presvedčenia. To je to najviac, čo pre prežitie slovenského materinského jazyka v našich komunitách vieme urobiť,“ konštatuje autorka.

Záchrane slovenského jazyka na Dolnej zemi sa v ďalšom príspevku venuje Anna Hrková zo Srbska. Podrobnejšie v ňom približuje históriu a aktivity kovačickej slovenskej školy, ktorá o. i. organizuje festivaly, disponuje vydavateľskou činnosťou, fungujú v nej dva folklórne súbory, žiaci sa stretávajú so spisovateľmi a pod.

Bianca Uncová z Rumunska predstavuje Bilingvizmus – rozširujúci sa fenomén. Môžeme ho klasifikovať rôznorodo, autorka sa však zameriava na jeho tri formy: na simultánny, sukcesívny – následný a zlúčený bilingvizmus a rozvádza jeho výhody a nevýhody. „Bilingvizmus, tak ako to potvrdzuje nielen veda, ale aj fungovanie našich komunít, je fenomén pozitívne vplývajúci na jedinca, obohacuje ho. V našich školách by mal byť v kurikulu vymedzený väčší priestor pre tento jav, aby jeho obsah bol väčším prínosom pre členov našich komunít a aby sa mu už nepripisovali negatívne konotácie v radoch našich dolnozemských Slovákov,“ vyvodzuje ponaučenie autorka.

Ďalších päť prednášok pochádza z pera našich odborníčok z Maďarska. Natália Lopušná predstavuje históriu Výučby slovenčiny v Békešskej Čabe, partnerov, s ktorými miestna škola úspešne spolupracuje a samotnú prácu jej pedagógov, ktorú v záverečnej pasáži predstavuje takto: „Keď som si sadla k počítaču, aby som napísala tento príspevok, rozhodla som sa najprv vyhľadať na internete definíciu národnostného učiteľa. Asi to nie je náhoda, že som takú definíciu nenašla. Vy sami veľmi dobre viete, čo všetko má vykonať jeden národnostný učiteľ, a to sa definovať nedá.“

„Kto chce rozprávať, nech sa nebojí zle rozprávať,“ znie motto a dobrá rada uvádzajúca príspevok Anett Liptákovej o Zachovaní slovenčiny na Savaši. Na záver prezentácie bohatej palety zdrojov a spôsobov, ktoré miestna škola využíva na šírenie slovenčiny v kruhu žiakov, autorka dodáva: „Žiaľ, používanie slovenského jazyka sa zúžilo skoro len do školských lavíc. Na uliciach nášho mesta málokedy počujeme reč našich predkov, preto sa snažíme nájsť financie, aby sme sa čo najčastejšie dostali do materskej krajiny.“

Bývalá dlhoročná riaditeľka budapeštianskej slovenskej školy Júlia Szabová Marloková dala svojej prednáške názov Nultý ročník ako záchrana slovenského jazyka? „Postarať sa o dostatočný počet žiakov a nádej na dlhodobé zabezpečenie nárastu slovenských národnostných študentov v procese zaškoľovania na gymnáziu s cieľom zabezpečiť jeho trvalý rozvoj viedli k tomu, že po dôkladnej príprave v budapeštianskej slovenskej škole v akademickom roku 2017/2018 odštartoval slovenský národnostný jazykovo-prípravný, tzv. nultý ročník. Týmto sa odstránili obavy pedagógov, že tí žiaci, ktorí po ukončení slovenskej národnostnej školy neovládajú slovenský jazyk na dostačujúcej úrovni, viac nebudú motivovaní používať ho.“ V ďalšej časti príspevku autorka rozoberá otázky ako jazyk predkov vs. slovenský jazyk ako cudzí jazyk, komu slúži národnostná škola? či ako ďalej?

Margita Zaťková taktiež z Budapešti sa venovala Rozboru literárnych diel ako prostriedku rozvíjania slovnej zásoby. „Rozbor literárnych diel, ktorý je súčasťou vyučovania slovenského jazyka a literatúry, okrem rozvíjania rôznych iných kompetencií rozvíja aj komunikatívnosť,“ informuje autorka a následne pomocou poviedky Do konca od Jozefa Gregora Tajovského, krátkej prózy Doktor od Janka Jesenského a lyrizovanej prózy Tri gaštanové kone autorky Margity Figuli prezentuje možnosti práce s textom a úlohy, ktoré sa s nimi dajú spojiť.

Školský blok publikácie uzatvára príspevok súčasnej riaditeľky budapeštianskej slovenskej školy Moniky Szabovej o Inovatívnych metódach vo vyučovaní slovenskej vzdelanosti. „Na hodinách aktívne zapájame žiaka do činnosti, tvorivosti, hľadania poznatkov využívaním mobilov, internetu, digitálnej tabule, tabletov – využívame modernú techniku na hodinách. […] Práca s novými metódami vzbudzuje záujem žiakov, rozvíja sa ich rozmýšľanie, zapamätajú si kladné myšlienky, spolucítenie a hodnota skupín sa obohacuje.“

Slovenčina v MŠ

Záverečné tri príspevky sa venujú problematike zachovania jazyka na materských školách. Božena Levárska predstavuje Slovenčinu v materských školách vo Vojvodine – celkovú situáciu na tomto poli, počet a typ škôlok z hľadiska dominantnosti slovenčiny ako používaného jazyka od čisto slovenských po prevažne srbské a vymenuje podmienky potrebné k prežitiu slovenčiny na severe Srbska.

V ďalšom príspevku čerstvo vyznamenaná Csilla Eperjesiová Cséffaiová predstavuje Osvojovanie si slovenského jazyka v čabianskej škôlke, ktoré sa v inštitúcii uskutočňuje „predovšetkým hravo, nenásilne a integrovane, čiže v rámci obsahu výchovy a vzdelávania vo všetkých organizačných formách. Veľký dôraz kladieme na zážitkové a viaczmyslové učenie. […] Najväčší vplyv na náš rozvoj majú „životne dôležité situácie“, ktoré by sa mali stať našimi osobne významnými situáciami. Toto platí aj v prípade dieťaťa predškolského veku. Usilujme sa teda na sebe pracovať a dávať deťom to, čo sa od nás vyžaduje: byť partnermi dieťaťu a poskytovať mu možnosti na jeho prirodzený vývin a rozvoj.“

Stojedenásťstranovú publikáciu uzatvára príspevok dvoch autoriek zo Srbska Jany Streharskej a Natalije Trpkej o Zachovaní slovenčiny v materskej škole v Selenči, k čomu miestne pedagogičky využívajú udržiavanie kultúrnej identity jazykovými kompetenciami a udržiavaním jazykovej rozmanitosti, rozmanitou komunikáciou, vlastným príkladom, hudbou, pesničkami a tancom, zúčastňovaním sa na činnosti folklórnej skupiny, kultúrnymi programami a slovenskými tradíciami, spoluprácou so základnou školou a nie v poslednom rade spoluprácou s rodičmi a starými rodičmi.

Národnostní učitelia zo štyroch krajín v podobe Slovenčinára rok čo rok prinášajú kvalitný zborník hodný pozornosti (nielen) našich pedagógov.

Zlatko Papuček

Foto: autor