Budapeštianski Slováci si uctili významného maďarského literárneho vedca a zakladateľa prvej Katedry slovenského jazyka a literatúry v Maďarsku Lászlóa Sziklaya, v deň poézie mu členovia Slovenskej národnostnej samosprávy XII. obvodu Budapešti vzdali hold položením venca k jeho pamätnej tabuli v Budapešti na stene jeho bývalého obytného domu na Mramorovej ulici č. 40.

Pri príležitosti 110. výročia jeho narodenia usporiadali spomienkovú slávnosť za prítomnosti značného záujmu jeho budapeštianskych ctiteľov. Podujatie otvoril predseda Michal Hrivnák. Medzi hosťami privítal univerzitného profesora, vedúceho Katedry slavistiky Filologickej fakulty ELTE Róberta Kissa Szemána, učiteľov budapeštianskej slovenskej školy na čele s riaditeľkou Júliou Szabovou Marlokovou – prišla s nimi aj žiačka desiateho ročníka gymnázia Dorina Mészárosová, ktorá sa podľa ich informácií orientuje na vedeckú činnosť, ďalej pracovníkov Katedry slavistiky, ako aj jej poslucháčov i bývalých žiakov oslávenca, predstaviteľov obvodných slovenských samospráv a ďalších hostí, ktorí svojou prítomnosťou poctili podujatie.

M. Hrivnák poznamenal, Slovenská národnostná samospráva XII. obvodu Budapešti nie náhodou dala do svojho ročného programu oslavu jubilea oslávenca, ktorému by inak, podľa neho, prináležala – prinajmenšom vo vzťahu Slovákov v Maďarsku – oslava nie na obvodnej úrovni. Svoje tvrdenie ozrejmil v širších súvislostiach. Uviedol: „Viacerí tu prítomní boli koncom marca tohto roku svedkami slávnosti umiestenia pamätnej tabule bývalému rímskokatolíckemu kňazovi Kostola sv. Anny na Batthányho námestí v Budapešti, zakladateľovi MS Jozefovi Viktorinovi. Nebol to ojedinelý prípad akcie tohto charakteru. Peštianski Slováci v rozpätí zhruba štvrťstoročia si pamiatku kedysi tu pôsobiacich významných osobností Slovákov, ako boli napríklad Ján Kollár, Ján Kadavý, Ján Palárik, Ján Bobula, Daniel Bachát, uctievajú takmer bežne. Budapeštianski aktéri týchto dianí vydali tucty kníh na tému činnosti uvedených dejateľov, naposledy vydali aj mapu – „Slovenská Budapešť“. Dokonca z iniciatívy Slovákov XII. obvodu, spolu s maďarskými priateľmi a najmä za finančnej podpory Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku postavili na jednom z najatraktívnejších miest Budapešti, v Mestskom parku, pri zámku Vajdahunyad bustu čabianskeho Slováka, maďarského agrárneho politika Ondreja Áchima L. Akoby sa nadnes areál pomníka stal akýmsi pútnickým miestom, nie iba budapeštianskych, ale Slovákov v Maďarsku vôbec, usporadúvajú tu zhromaždenia, inokedy dochádzajú sem zložiť hold „tótskemu“ gazdovi, poslancovi uhorského parlamentu. Toto sú dobre známe veci, bez týchto udalostí spoločenský život tunajšej Slovače si už sotva môžeme predstaviť. Menej známe sú predchádzajúce udalosti, ktoré upriamili pozornosť vo zvýšenej miere na potrebu pestovania svojich tradícií a ktoré zároveň spôsobili relatívne čulý rozvoj súčasného kultúrneho života Slovákov v Maďarsku. Naša dnešná slávnosť poskytuje príležitosť, ba priam si vyžaduje, aby sme si pripomenuli tieto, v domácich kruhoch nedocenené, občas akoby aj vedome zamlčiavané súvislosti.“

Poslanecký zbor hneď po založení Slovenskej samosprávy Budapešti r. 1996 medzi svojimi prvými akciami usporiadal nadnes už povestnú medzinárodnú konferenciu na tému Kultúrne dedičstvo budapeštianskych Slovákov. (Robili to spolu s prítomnou vtedajšou predsedníčkou pani Z. Hollósyovou.) Svedectvom týchto udalostí je zborník textov s tým istým názvom, ako aj písomné ohodnotenie konferencie MZV SR adresované poslaneckému zboru SSB za príkladné usporiadanie významného podujatia. (Uznanie iniciovala vtedajšej veľvyslankyňa SR Eva Mitrová, ktorá bola prítomná na konferencii.) Závery konferencie o potrebe pestovania tradícií poslanecký zbor SNS XII. obvodu začal presadzovať v praxi medzi prvými, odhalili pamätnú tabuľu L. Sziklayovi v Budapešti za prítomnosti jeho odchovancov takmer zo všetkých končín krajiny obývaných Slovákmi a početných ďalších jeho priaznivcov. Všetky tieto iniciatívy vyvolali odozvu, vďaka ktorej slovenská samospráva hlavného mesta i obvodné samosprávy sa dostali výraznejšie do povedomia slovenského obyvateľstva doma i na Slovensku, ako aj do povedomia väčšinového národa, pričom natrvalo ovplyvnili spoločenský a kultúrny život Slovákov v Maďarsku. Pôsobenie i vedecká tvorba L. Sziklaya v oblasti komparatistiky literatúr našich národov sú súčasťou kultúrneho dedičstva nás všetkých. On bol síce Maďar, avšak Slováci v Maďarsku sú mu povďační navyše za úsilie, ktoré vynakladal v prospech vytvorenia základných podmienok pestovania a zachovania ich materinského jazyka, vybudovania siete národnostného školstva, resp. výchovy slovenských učiteľov v povojnovom období. Od jeho pôsobenia, viac ako polstoročia výučby v slovenskom jazyku v Maďarsku bez jeho odchovancov by sme si vedeli ťažko predstaviť. I keď dôsledkom neúprosného zákona života je ich medzi nami už čoraz menej, avšak viacerí sú stále aktívnymi účastníkmi rozmanitých oblastí verejného i kultúrneho života Slovákov v Maďarsku. Pritom hádam všetci títo bez výnimky si spomínajú s úctou až dodnes predovšetkým na Sziklaya – človeka a starostlivého pedagóga –, ukončil svoj príspevok M. Hrivnák, bývalý žiak a hlavný organizátor podujatia.

R. Kiss Szemán sprítomnil poslucháčom rušný život a vedeckú činnosti L. Sziklaya v rámci vecne fundovanej, avšak ucelenej rozpravy v jednoduchom štýle. Hovoril o jeho detstve, prvom uvedomovaní si svojej existencie v užšom, rodinnom i širšom prostredí multietnického a multikultúrneho mesta Košice, kde vyrastal, tu nadobudol prvé dojmy, príjemné i menej príjemné zážitky, vyplývajúce zo spolunažívania rôznych etník v pohnutých časoch národnostných svárov, ktoré na celý život ovplyvnili jeho zmýšľanie, ľudské postoje, neskoršie i vedecké zameranie. Poslucháči prednášky sa dozvedeli mnoho zaujímavého a poučného o jeho neskorších študentských rokoch i priateľských a pracovných vzťahoch v zápase o naplnenie jeho vedeckých i pedagogických zámerov. L. Sziklay pevne veril v nápravu vzájomných vzťahov, v možnosť zbratania národov strednej Európy, bol presvedčený, že základnou podmienkou ich zbližovania je vzájomné spoznávanie kultúry, vrátane literatúry jeden druhého. Popri výchovno-vzdelávacej činnosti nie náhodou sa venoval bádaniu vzájomných vzťahov ich literatúr, predovšetkým Maďarov a Slovákov.

Zuzana Hollósyová vo svojom príhovore priblížila postoje svojho učiteľa k poslucháčom ako budúcim učiteľom vo vzťahu k ich materinskému jazyku. Sprvoti svojich študentských rokov na odbore slovenčiny v Segedíne si bývalá študentka ctila vo svojom profesorovi pravého Slováka, keďže starostlivo dbal o uchovanie slovenskosti katedry, ktorú viedol, konzekventne očakával od poslucháčov výlučné používanie slovenského jazyka v priestoroch svojho „teritória“ – aj mimo vyučovacej hodiny. Pritom v skutočnosti – dozvedela sa to neskoršie – iba ako pedagóg považoval za povinnosť aj takýmto spôsobom „vzbudzovať zodpovednosť budúcich učiteľov voči ich národnosti i posilňovania snažení v prospech nej.“ (Citát z L. Sziklay: Spomienky jedného Košičana Egy kassai polgár emlékei – pozn. autora). Z. Hollósyová svojou pripomienkou zároveň naladila prítomných bývalých študentov, aby v ďalšej časti slávnosti vo forme voľnej besedy zaspomínali na spolu strávené príjemné chvíle so svojím obľúbeným učiteľom aj mimo katedry, či už na tie veselé počas výletov, návštev kultúrnych predstavení, alebo na iné udalosti, keď sa pokúšali spoločne riešiť menej príjemné každodenné starosti poslucháčov. (Medzi nimi sa dodnes šíria o L. Sziklayovi príbehy o jeho vzťahu k svojim študentom, ktoré pozbieral, spracoval a vydal knižne M. Hrivnák: László Sziklay – skutočnosť a legenda.)

Na záver spomienkovej slávnosti na L. Sziklaya si účastníci uctili jeho pamiatku postojačky – imitáciou bengálskeho ohňa na hudbu Antonia Vivaldiho.

Michal Hrivnák
organizátor podujatia

Foto: Zuzana Hollósyová