Ján Hollý (24. marec 1785, Borský Mikuláš – 14. apríl 1849, Dobrá Voda) bol slovenský katolícky farár, spisovateľ a prekladateľ, patril k významným osobnostiam slovenského kultúrneho života. Často ho navštevovali slovenskí národovci, ku ktorým patril aj Ľudovít Štúr. Prvý raz ho s priateľom Tomášom Hrošom navštívil roku 1836, keď mu priniesli čestný exemplár almanachu Plody. Stretnutie s Jánom Hollým popisoval v listoch svojim priateľom ako veľký zážitok. Štúrovci aj v neskoršom období Hollého často navštevovali, radili sa s ním a čerpali oduševnenie pre svoju tvorivú prácu. Okrem štúrovcov ho navštevovali aj zahraničné známe osobnosti, ku ktorým patrili nemecký maliar a spisovateľ Friedrich Kaiser, ruský slavista Izmail Ivanovič Sreznevskij a ďalší.

Smrť zastihla Jána Hollého 14. apríla 1849 na Dobrej Vode, kam sa presťahoval po požiari z fary v Maduniciach, kde pôsobil od roku 1814 do roku 1843. Jeho priatelia a prívrženci sa rozhodli vzdať mu poctu postavením pomníka na mieste jeho posledného odpočinku.

Podnet na organizovanie zbierky na pomník vyšiel od Jozefa Karola Viktorina, Jána Palárika a Ondreja Radlinského. Pomník bol postavený a slávnostne odhalený roku 1854 na Dobrej Vode. Cesta k uskutočneniu tohto diela však nebola bez prekážok.

Organizačné práce

Jozef Karol Viktorin sa rozhodol na prvé výročie smrti Jána Hollého (14. apríla 1850) zvolať poradu národovcov na Dobrú Vodu, kde sa dohodli na postupe . Túto udalosť popísal Jozef Viktorin v almanachu Concordia: „Ku dni 14. aprila 1850, tedy k první ročité památce smrti básnika, pozval jsem nekterých nedaleko bydlících a o národ vysoce zasloužilých jednotlivcov na Dobrou Vodu, abychom se poradili tam na hrobě Hollého straniva zřízení výboru, jenžby provolání k otevření sbírky na pomník jeho uveřejnil. Sešlo se asi 6-7 na slovo vzatých národovcu v určitou lehotu, a když jsme se skutečnĕ nad hrobem básnikovým o dálších krokoch, jenž se vzhledem na otvořit se mající verejnou sbírku činiti mĕly, usjednotili; štyry lipky, které jsem já k tomu cíli sebou byl přinésel, slovanskou obyčejí před hrobem zasadili; rozešli jsme se úplnĕ přesvĕdčení, že dílo k oslávení památky Hollého podujaté jistĕ bez žádoucího prospechu nezostane. Zatím co jsme my přípravy strojili, prekvapilo nás „Provolání k národu Slovenskému“ v čis. 44 „Slovenských Novín“ 16. april 1850, v záležitosti toho samého prědmětu uveřejnené, na čež již 20. aprila, teda současně hrabě Rudolf Nyáry „Úpřimné slovo k šlechetným rodákom“ v „Cyrillo-Methode“ (čis. 5. r. 1850) v té jisté záležitosti uverejnil. Z toho bylo patrno, že myšlénka o zavedení sbírky na pomník Hollého skutečne dozrála, nebo si v tom samém čase cestu do verejnosti proklestila. ...“

Národovci sa dohodli na potrebných veciach v súvislosti s postavením pomníka, ale čas bežal a organizačné práce okolo budovania pomníka nepostupovali vpred. Viktorin nadobúdal dojem, že opäť treba konať, aby bol naplnený ich cieľ. A konal. Z jeho podnetu bol vo februári 1853 v Pešťbudíne utvorený výbor pre postavenie pomníka, ktorého členmi sa okrem Viktorina stali: O. Radlinský, J. Palárik, J. Zimány. Viktorin bol zvolený za tajomníka výboru.

Myšlienke postaviť pomník Jánovi Hollému boli naklonené aj viaceré vydavateľstvá vtedajších periodík, ktoré svojimi príspevkami, informujúcimi o priebehu prác na príprave pomníka, pomohli rozširovať túto ušľachtilú myšlienku. Téme sa venoval aj LUMÍR, Beletristický Týdeník, v ktorom v roku 1853 vyšla informácia: „Ctitelé přátelé kněze Jana Hollého již delší čas o to se snažili, aby v Pánu zesnulém pěvci tomu národnímu pomník postaven byl v Dobré Vodě, městečku hornonitranské stolice, kdežto pohřben jest. Sestevil se tedy výbor pro vystavení pomníku Janu Hollému, kterýžto jak Slovenské noviny oznamují, nyní od c. kr. místodržitelství také již potvrzen jest Členové výboru jsou pp.: Dr. Ondřej Radlinský, redaktor vestníka vlády zemské, spolusprávce výboru; Jan Palárik redaktori „Katolíckych Novin,“ kaplan Terezinský v Pešti, a Jan Zimány, lékař v Pešti.

Od nich podepsáno jest znení, s nemžto láskavému účasenství vyzývají a žádají, aby sbírky pro jmenovaný pomník již učinené, aneb pakliby ještě i nyní některí z národovcu slovenských peněžitými příspevky k tomuto národnímu podniknutí chtěli nápomocní býti – aby příspevky takové nejdéle do konce měsíce července t. r. Výboru zaslali sobě neobtěžovali, a sice do pevnosti Budína (do čísla 55 v panské ulici) k správci výboru, k panu Dr. Ondřejovi Radlinskému.

Kto by výboru nějaké osobní náhledy chtěl sďeliti, ten ať dopis svuj zašle k zapisovateli výboru, k panu J. K. Viktorinovi, do Starého Budína.“

Organizačné práce sa pohli vpred. 20. apríla 1854 bol v Slovenských Novinách uverejnený oznam o ukončení diela. Nemalou zásluhou Jozefa Viktorina bolo 11. mája 1854 slávnostne odhalené sochárske dielo Ladislava Dunajského – pomník na počesť Jána Hollého.

Slávnostné odhalenie

Slávnosť odhalenia pomníka sa stala v časoch Bachovho absolutizmu najväčšou slovenskou národnou manifestáciou. V Slovanskom letopise Concordia (1858), ako aj v Slovenskej čítanke pre gymnázia Viktorin podrobne popísal priebeh slávnostného odhalenia pomníka. „Pamätný deň pre Slovákov 11. máj r. 1854, určený k slávnostnému odhaleniu pomníka Hollého, konečne zasvitol. V úplnej velebnosti svojej vystúpilo slnce na nebeskú oblohu, nezakalenú ani najmenšou mrákavou, jako by též bolo vyjaviť chcelo svoju radosť nad neobyčajným týmto národným sviatkom. V samom mestečku Dobrej Vode, v stolici nitrianskej, trebárs bol robotný deň (štvrtok), vyzeralo všetko jako v najväčší dajaký cirkevný sviatok. Žiaden tu nepracoval, žiaden nerozmýšľal o všedných prácach, ale každý chystal sa sviatočne oblečený, aby mohol brať podiel na slávnosti, ktorá priam odbavovať sa mala. Čím vyššie slnce vystupovalo, tým viac pribývalo hostí z rozličných blízkych i ďalekých strán, peši i na vozoch, a tým i mestečko hlukom a životom príchodzích bralo na sebä mimoriadnu tvárnosť. O 9. hodine svolával hlas zvona obecenstvo do chrámu. Kňazia, svetskí, literáti, páni, remeselníci, katolíci, evanjelici v príkladnej snášanlivosti brali podiel na slávnosti, ktorá bohoslužbou vzala svoj počiatok. Po dokončení tejto, medzi stálym vyzváňaním, zvučaním trúb a rachotením bubnov odbavovanej bohoslužby pobieralo sa celé obecenstvo v peknom poriadku z chrámu na hrbitov.

I najprv dľa predpisu cirkevných obradov posvätil miestny farár a dekan pomník, potom z vyvýšeného miesta prehovoril Jozef Viktorin k zhromaždenému obecenstvu primeranou rečou, v ktorej krátko objasnil podujatie a dokončenie národného diela a v mene výboru oddal pomník verejnosti. Zatým spieval celý zástup pieseň zloženú k tejto príležitosti Jozefom Emanuelom, ktorej keď poslednie zvuky odznely, rečnil obšírnejšie Ján Palárik o zásluhách národného spisovateľstva vôbec, a menovite Hollého poťahom na národ náš slovenský.

Po Palárikovej reči nasledovala zase pieseň, složená Ľudovítom Štúrom V dobrovodskej stráni. Vážny nápev a zdarile vyslovená myšlienka tejto piesne tak pohla prítomnými národovcami, že sme nejedno oko spatrili slzami smáčané. Potom navrátilo sa celé obecenstvo do kostola, aby, kde slávnosť svôj počiatok vzala, tam i dokončená bola. ...“

V ďalšej časti článku sa venoval Viktorin priblíženiu Dobrej Vody z hľadiska polohy a podrobnému popisu pomníka.

Slávnostnému odhaleniu pomníka Jána Hollého sa vo svojom diele venoval aj Jozef Miloslav Hurban, ktorý napísal báseň pod názvom Básnikov pomník. Báseň bola uverejnená v almanachu Concordia. Vybudovanie diela a následné slávnostné odhalenie zohralo dôležitú úlohu pri upevňovaní slovenského národného povedomia.

Helena Rusnáková

Foto: archív autorky

(Citácie z dobových periodík nie sú gramaticky upravené.)