luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Vedec a spisovateľ Michal Algőver bol rodákom zo Súru

JJAlgover-01b

Narodil sa 19. januára 1826 v obci Súr (Vesprímska stolica), kde jeho otec Samuel (1799 – 1847) pracoval medzi slovenskými osadníkmi v službách grófa Miklósa Zichyho. Matkou Michala bola Mária, rodená Benediktyová (1803 – 1865).

V Súri žili od začiatku 18.storočia evanjelickí Slováci, ktorí pochádzali zo severozápadnej, myjavskej časti Nitrianskej stolice, a ich najčastejšie vyskytujúce priezviská boli Babula, Bartek, Čibrický, Hanzlík, Kadlečík, Kuliška, Kušica, Maďarov, Nemček, Švehlík, Valášek. Vo funkcii evanjelických farárov tam od roku 1747, do odchodu Algőverovcov do Novohradu pôsobili Juraj Bustor, Michal Neográdi, Štefan Lisý, Ján Perlici, Lukáš Pokorný, Samuel Horváth, Pavel Malatides, Ján Stano, Samuel Halko, ktorý krstil Michala Algővera.

Zo Zadunajska do Novohradu

Zo Súru všestranne nadaný otec prešiel do Novohradu, kde pokračoval v hospodársko-technických službách grófa Zichyho v novohradskom Divíne. Neskôr si rodina kúpila časť poľnohospodárskeho majetku v Ľuboriečke, kde začala samostatne hospodáriť. Syn Michal vyrastajúci medzi Slovákmi v Maďarsku, po presťahovaní na Slovensko pokračoval v štúdiách na gymnáziu v Banskej Štiavnici, Lučenci a Kežmarku. Jeho prvou manželkou bola Ludovika (Lujza) Michalíková (1830 – 1872), ktorá pochádzala z Kežmarku, kde bol jej otec riaditeľom nemeckého gymnázia. Mali osem detí. Jeho druhou manželkou bola Mária Pongrácová (1852 – 1925), dcéra šľachtica Michala Pongráca, od roku 1862 žijúceho v Horných Príbelciach. Z druhého manželstva pochádzalo tiež osem detí. Podobne ako jeho otec, aj on v roku 1853 prijal pozvanie grófa Zichyho za „merníka“, čiže zememerača na grófove majetky pri Želovciach, kde sa v neďalekej osade Podlužany, ktorá je teraz časťou obce Záhorce, usadil. Všestranne vzdelaný a v slovenskom duchu vychovávaný Michal Algőver okrem slovenčiny a maďarčiny ovládal nemčinu, latinčinu a francúzštinu. Počas svojho dospelého života veľa študoval a publikoval.

Uvedomelý Slovák a plodný autor

Ako národne uvedomelý Slovák sa od samého začiatku 60. rokov 19. storočia aktívne zapájal do národno-kultúrneho pohybu. Už v roku 1861 bol navrhnutý za slovenského kandidáta vo voľbách do uhorského snemu. V roku 1863 bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom výboru, národohospodárskeho a prírodovedeckého odboru MS a zakladajúcim členom Slovenskej muzeálnej spoločnosti. V dobovej tlači sa píše, že už v čase návrhov na založenie Matice slovenskej v januári roku 1859, tri mesiace pred svojou smrťou sa Juraj Natán Petian, na podnet svojho krajana, nadšeného matičného horlivca Michala Algővera, rozhodol v závete ako prvý odkázať na založenie Matice slovenskej značný finančný dar – 9 tisíc zlatých (inde 7 tisíc). Michal Algőver v publicistickej činnosti sa venoval širokému spektru národnokultúrnych, politických, náboženských a školských problémov. V roku 1857 vydal v Balašských Ďarmotách podľa vzoru Jána Kollára básnickú zbierku „Jinoch v pouti po slovanstvě“. Zaoberal sa aj ľudovou slovesnosťou. Napríklad v Dobšinského a Škultétyho Slovenských rozprávkach uverejnil rozprávku „Fundži palica, cepy von z vreca“. A v roku 1861 v osobitnom dielku „Reflexie na slovenský pravopis“ bránil štúrovskú spisovnú slovenčinu s návrhom pravopisných zmien. V tom istom roku bol autorom po slovensky napísanej matematickej učebnice, ktorá bola napísaná a určená pre praktické potreby obyvateľov. Mala názov „Počto a meroveda“ s podtitulkom „Príručný pomocník v škole, doma i v hospodárstve, obchode a priemysle“. Publikoval aj viacero článkov s matematicko-prírodovedeckým obsahom. Prispieval do viacerých novín a časopisov: Slovenské noviny (1858), Hlasy Slovákuv (1861), Slovesnosť (1863 – 1864), Priateľ školy a literatúry, Pešťbudínske vedomosti (1861 – 1867), Sokol (1860 – 18 67), Národný hlásnik (1868 – 1870), Letopis MS, Národnie noviny (1870,1873,1881), Cirkevné listy (1901)... V knižniciach študoval a objavoval staré slovenské a slovanské písomnosti. Napríklad v roku 1870 zo svojho bydliska Podlužany F. V. Sasinekovi do Slovenského letopisu napísal, že v grófskej zichyovskej listárni (archív, knižnica) v Želovciach objavil z roku 1400 diplom napísaný hlaholikou. Vo svojej publicistickej činnosti používal aj pseudonym Ľuborečský, Luborecský.

Dozorca cirkevných zborov

Angažoval sa aj v cirkevnom živote. V patentálnych zápasoch evanjelikov v Uhorsku vždy stál na strane slovenských evanjelických cirkevných zborov, farárov, dozorcov a svetských predákov. Aj z toho dôvodu bol medzi ľuďmi obľúbený v celom Novohrade, kde desaťročia zastával funkciu dozorcu viacerých cirkevných zborov (Polichno, Senné, Horný Tisovník, Závada). Podporoval akúkoľvek aktivitu, ktorá sa týkala slovenského národného života. Napríklad roku 1869 nielen morálne, ale aj finančne podporil novozaložené patronátne samostatné katolícke reálne gymnázium v Kláštore pod Znievom. Po 47 rokoch služby odišiel do dôchodku. Posledné roky života prežil s rodinou v neďalekom župnom meste Balašské Ďarmoty, kde aj 9. decembra 1908 zomrel. Ešte aj na konci svojho života, keď už býval v Balašských Ďarmotách, bol aktívny. Napríklad v roku 1903 napísal a vydal v Prahe český historik Lubor Niederle etnograficko-štatistické dielo na základe sčítania obyvateľov z roku 1900. Jeho názov je „Národopisná mapa uherských Slováku“, kde v jeho úvodnej časti ďakuje za pomoc a vyslovuje uznanie významným slovenským národovcom a medzi prvými uvádza Michala Algővera. Rodina žijúca na sklonku jeho života na ľavej, po roku 1918 maďarskej strane Ipľa, splnila jeho želanie a dala ho pochovať v Balašských Ďarmotách, kde ho pochovával biskup Preddunajského dištriktu, bohunický rodák Bedrich Baltík, ktorý umrel v roku 1919, tiež v Balašských Ďarmotách. Ich hroby a pomníky stoja neďaleko od seba v evanjelickom sektore cintorína. Jeho celoživotnú činnosť si vážia aj na maďarskej strane Ipľa, keď napríklad v Balašských Ďarmotách je po ňom pomenovaná jedna z ulíc. Rodina Algőverovcov bola po celé dobu v úzkom príbuzenskom vzťahu s viacerými významnými slovenskými rodmi Petianovcov, Benediktyovcov, Krčméryovcov, Maróthyovcov, Šoltésovcov. Potomkovia rozvetvenej rodiny Michala Algővera žijú dodnes na Slovensku, Česku a v Maďarsku. Malá časť z nich žila aj v Kolároch, kde miestny nadšenec histórie Gabriel Nagy zbiera dokumenty aj o tejto významnej rodine.

JJAlgover-02

Pokračovateľ otcovho diela

Syn Michala Algővera, evanjelický farár Štefan Algőver sa narodil 21. 10. 1863 v Záhorciach-Podlužanoch. Ľudovú školu navštevoval v bydlisku starých rodičov – Ľuboriečke, Balašských Ďarmotách a v Banskej Bystrici. Stredoškolské štúdiá absolvoval na prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, ďalej v Martine, Banskej Bystrici a v Bratislave, kde roku 1880 maturoval. V rokoch 1880 – 1883 študoval teológiu v Bratislave a v r. 1883 – 1884 v Halle. Ako kaplán začínal v Čelovciach a potom až do konca života pôsobil ako farár v Závade. Počas bratislavského štúdia bol členom slovenského študentského spolku Zora. Počas svojej tridsaťročnej publicistickej činnosti uverejňoval odborné články, úvahy, glosy v Cirkevných listoch, Národných novinách a v Tranovského evanjelickom kalendári. Aktívne sa zúčastňoval na celocirkevných podujatiach, najmä k potrebe slovenského prekladu biblie a používaniu slovenského jazyka pri evanjelických bohoslužbách a pravidelne prednášal na konferenciách. Spolupracoval s českým jazykovedcom a etnografom Františkom Pastrnekom. Prekladateľ a náboženský publicista Štefan Algőver umrel 22. 6. 1934 v Závade.

Ján Jančovic

Foto: autor