Spomienka na Benjamina Pravoslava Červenáka

Pred 180 rokmi, zomrel 15. 6. 1842 v Bodoni (Kétbodony) etnograf, publicista a prekladateľ Benjamin Pravoslav Červenák, príslušník štúrovskej mládeže, redaktor ilegálnych novín Vzájomnostné listy a autor spisu Zrcadlo Slovenska. Narodil sa 9. októbra 1816 v Pliešovciach. Jozef Miloslav Hurban v jeho životopise uviedol, že Ľudovít Štúr ako vedúca osobnosť slovenského národného hnutia v prvej polovici 19. storočia nemohol vytvoriť veľké historické dielo bez rovnako nadšených a oddaných spolupracovníkov. Viaceré mená sa stali všeobecne známymi, v najrušnejších časoch revolúcie v rokoch 1848 – 1849, a oprávnene môžeme predpokladať, že by po ich boku vynikalo aj meno ich druha Benjamina Pravoslava Červenáka, keby ho osud príliš rýchlo, už vo veku 25 rokov, neodvial z tohto sveta do nenávratna. Pliešovský rodák bol o necelý rok mladší od Ľudovíta Štúra. Od otca Ondreja, učiteľa na miestnej latinskej škole, dostal základné vzdelanie, od matky Zuzany, rodenej Veselej, skromnosť, pracovitosť i úctu k materinskej reči. Nadaný chlapec išiel študovať do Banskej Štiavnice, na ktorú – podľa tvrdenia J. M. Hurbana – nespomínal v dobrom najmä kvôli maďarónskemu profesorovi poetiky a rétoriky Štefanovi Bolemanovi, ktorý mu dal pocítiť, že slovenčina nie je pre uhorského inteligenta vhodným jazykom. V jeho dobe však bola znalosť maďarčiny naozaj dôležitá pre každého obyvateľa Uhorska, preto Červenák pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Lučenci. V centre Novohradu jeho mladou mysľou prenikli šípy hungarofilstva a do Prešporka na chýrne evanjelické lýceum prišiel v spoločnosti promaďarsky orientovaných kamarátov. Rýchlo sa však vymanil z ich obkľúčenia a po krátkej nedôvere zapadol do slovenskej družiny okolo Štúra a stal sa hlásateľom rovnoprávneho postavenia slovenského národa v uhorskej monarchii. Štúr rozpoznal Červenákov talent, ku ktorému pridal usilovné štúdium a zapálenie pre študentský spolkový život, ktorý sa už netýkal len problémov súvisiacich so štúdiom, ale aj širších spoločenských otázok, medzi ktorými dominovala materinská reč a právo na jej užívanie v praktickom živote. Červenák si svojím vystupovaním a zanietenosťou získal Štúrovu dôveru. „Po jeho boku kráčajúc, osvojil si aj jeho energiu, priučil sa svedomitému plneniu svätej veci a tejto veci sa zasvätil,” napísal Jozef M. Hurban v Červenákovej biografii. Na lýceu v trojjazyčnej Bratislave existovali tri spoločnosti mládeže, ktoré sa rozlišovali tým podstatným – jazykom zdedeným po predkoch. Najsilnejšia bola maďarská skupina, ktorá požívala najväčšiu náklonnosť vedenia lýcea, najmä v podobe profesora histórie a filozofie Michala Gregussa. Nemecká skupina, ktorú viedol profesor nemčiny, latinčiny a histórie Tobias Gottfried Schröer, bola málopočetná a nesnažila sa o vyhrocovanie národnostných sporov a treníc. Profesor Schröer vynikal nielen vedomosťami a pedagogickými schopnosťami, ale aj tolerantnosťou a humanistickým zmýšľaním, ktorým si získal úctu aj slovenských študentov. Tí boli od roku 1829 združení v Společnosti česko-slovanskej, pri ktorej zrode boli S. Chalupka, K. Štúr, S. Godra a D. Lichard. Jej oficiálnymi predsedami boli profesori, ale činnosť spoločnosti spočívala na pleciach voleného miestopredsedu. Z nich si získal najväčšiu autoritu Ľudovít Štúr, ktorý – po krátkom prerušení zapríčinenom nedostatkom financií – sa vrátil na lýceum študovať teológiu. Spoločnosť si dala v prvých rokoch za úlohu prehlbovať v študentoch znalosti materčiny, aby ju mohli využívať pri neskoršom učiteľskom alebo kňazskom povolaní. Postupne však prerástla do ústavu, v ktorom sa šírili národné myšlienky a výchova. Na zasadaniach sa členovia prezentovali vlastnými literárnymi a historickými prácami, zdokonaľovali sa v rečníckom umení, pričom najčastejšie zneli verše Slávy dcery, ktorých autora Jána Kollára a jeho myšlienky všeslovanskej vzájomnosti mali štúrovci vo veľkej vážnosti, ale aj Hollého eposy a básne Mickiewicza a Puškina. Benjamin Červenák sa v prednáškach zameral na priblíženie histórie a literatúry juhoslovanských národov – Srbov a Chorvátov. K utužovaniu širšieho národného povedomia prispeli styky členov spoločnosti s mladými národovcami iných slovanských národov, predovšetkým českého. Tomu slúžili aj prázdninové cesty po domovine i okolitých krajinách. Pri nich nechýbali stretnutia s bývalými členmi, ktorí šírili slovenské a slovanské ideály v miestach svojho profesijného pôsobenia. Prázdninové cesty organizoval cestovateľský odbor a Ľudovít Štúr im prikladal veľký význam. Odbor organizoval aj výlety do okolia Bratislavy, „na hroby dávnej slávy”, kde – ako napísal Jozef M. Hurban – „sa zohreje duch náš k novým činom”, a vo svojich rozpomienkach na Štúra Hurban dodáva: „História pre národ živý je tým, čím svedomie pre človeka. Človek bez svedomia je koža biedna, daromná; národ bez vedomosti historickej o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých.”

Najpamätnejšou sa stala vychádzka na staroslávny Devín na deň sv. Juraja, v nedeľu 24. apríla 1836. Hrad nad ústím Moravy do Dunaja, ktorý len 27 rokov predtým vyhodili do vzduchu napoleonskí vojaci, sa vnímal a vníma ako symbol ochrany slovenského národa a slovanstva vôbec pred prenikaním germanizmu. Vychádzka, na ktorú pozval Ľudovít Štúr najaktívnejších a najoddanejších členov, sa uskutočnila konšpiratívne za nevyhnutných bezpečnostných opatrení, keďže sa konala v čase, keď sa nad spoločnosťou zbiehali čierne mračná zo strany vedenia lýcea. Rannými, ešte potemnenými, ospalými ulicami mesta prechádzali Štúrovi druhovia po dvoch – po troch a až v záhrade hostinca pod hradným bralom sa postretali, aby spoločne vystúpili na rumy Devínskeho hradu. V družine nemohol chýbať Benjamin Červenák. Pridal svoj hlas k rečníkom i spevákom. Hurban naňho spomína ako na mladíka „s tvárou nevýznamnou, ale s prenikavými ostrými očami a katónskeho vzozrenia”, a ako vyváženú hodnotí aj jeho reč, ktorá zaznela po Tomášikovej hymnickej piesni Hej, Slováci. Účastníci vychádzky na Devín si na pamiatku priniesli sľub, ktorý ich mal zaväzovať k ďalšej pronárodnej aktivite. Slávnostne prisahali, že si k svojim rodným menám budú pripisovať druhé – slovanské. Od tejto chvíle vchádza pliešovský rodák do našej národnej histórie ako Benjamin Pravoslav Červenák. A týmto slovanským Pravoslav sa poctivo podpisoval pod korešpondenciu so svojimi druhmi, ktorých oslovoval novými, slávnostne odprisahanými menami.

V roku 1836 spoločnosť vydala almanach Plody zboru učenců řeči českoslovanské prešporského. V ňom zhrnuli členovia spolku názory, myšlienky, poznatky z ciest, prejavili svoje literárne vlohy. Na jeseň 1838 odišiel Ľudovít Štúr za ďalším štúdiom na univerzitu do nemeckého Halle. Ako jeho najvhodnejší nástupca sa ukázal Benjamin Pravoslav Červenák, ktorý ukončil lyceálne štúdiá. „Ústav pod jeho námestníctvom šťastne rozkvital,” spomína na túto časť Červenákovho života Jozef M. Hurban. Pod Štúrom všetka mládež horlila po jeho pochvale, pod Červenákom sa hnala k práci, aby nebola pokarhaná a ošomraná. Ale pod obidvoma bola základom túžba mládeže po poznaní seba, svojho ľudu a svojich povinností. Mládež, ku ktorej Červenák stále vekovo patril, teda viedol k tomu, aby spoznávala ľud, z ktorého vyšla, a tým aby spoznávala aj samú seba, a aby okrem literárnej činnosti hľadala cesty, ktoré by ju priviedli k využitiu nadobudnutých vedomostí a skúseností v praktickom živote. Z tohto obdobia sa u Augusta Horislava Škultétyho zachoval odpis Červenákovej prednášky k histórii Slovanstva a v tom čase zredigoval správu o prešporskom evanjelickom lýceu. Červenák redigoval rukopisné Vzájemnostné listy, v ktorých si členovia vymieňali názory, vyjadrovali sa k spoločenským, kultúrnym a jazykovým problémom. Spolu s Vrchovským sa v máji 1839 stretol s predstaviteľmi českej mladej generácie, aby prehodnotili výsledky doterajšej spolupráce v kollárovskom duchu a hľadali formy budúcich spoločných česko-slovenských aktivít. Na jeseň 1839 sa Benjamin Pravoslav Červenák vybral v Štúrových stopách na univerzitu do Halle. Zameral sa na štúdium pedagogiky a filozofie, zdokonalil sa nielen v nemčine, ale aj v gréčtine, latinčine, taliančine, francúzštine a angličtine. Jeho knižnica sa napĺňala filozofickými a pedagogickými dielami klasikov. Na jeseň 1841 sa Červenák vrátil do vlasti naplnený plánmi, ale aj s podlomeným zdravím. Prístrešie našiel u brata Karola, učiteľa v novohradskom Bodoni, kde sa koncom 17. storočia usadili Slováci z Hontu. U brata žil vo voľných hodinách, ktorých síce bolo veľmi málo, dosť veselo, spievajúc často národné piesne, čo trvalo až do marca 1842, spomína Jozef M. Hurban. „V marci, apríli a máji, až pokiaľ naveky nezaspal, denne klesal, ale piesne „Cic, kozy…, Hej, Slováci atď. si predsa len každý deň zaspieval.” U brata Karola sa Benjamin Pravoslav Červenák snažil nájsť stratené zdravie a pritom čo najrýchlejšie dokončiť dielo, v ktorom chcel podať históriu Slovenska. Poňal ju od čias Veľkej Moravy až po vlastnú súčasnosť, pritom podčiarkol podiel Slovákov na významných udalostiach v dejinách Uhorska. Červenákov spis Zrcadlo Slovenska vyšiel dva roky po autorovom predčasnom úmrtí. Spomienku na verného druha si tak uctil Jozef M. Hurban, ktorému podal pomocnú vydavateľskú ruku Ján Kadavý. Obaja dobre vedeli, že tento historicko-filozofický odkaz B. P. Červenáka bude mať – a aj mal – výrazný dopad na formovanie novej slovenskej národnej generácie a jej ideí. Jozef M. Hurban do knihy, ktorá vyšla v roku 1844, napísal predhovor a Červenákov životopis a z jeho rukopisnej pozostalosti priložil návrhy na skvalitnenie pedagogického a výchovného systému, pri ktorého tvorbe vychádzal Benjamin Pravoslav Červenák z Komenského diela. Pravoslav rád pobýval v záhrade, kde sa tešil z každej kvetinky, ktorú vypestoval. Tak tomu bolo aj v príjemný júnový deň, keď sa vrátil z Pešti, kde odovzdal priateľom posledné hárky svojho posledného rukopisu. Na druhý deň, 15. júna 1842 už nedokázal vstať z postele. „Ó, keby som vám mohol aspoň sedem rokov žiť a začaté práce dokončiť,” vyslovil posledné, žiaľ, už nesplniteľné prianie. V mene druhov, ktorí do nadaného a vzdelaného mladého muža vkladali toľké nádeje, sa s ním rozlúčil Ľudovít Štúr (výber v preklade do súčasnej slovenčiny).

Pri Červenákovom hrobe v Bodoni jeho brat vysadil dve lipy

Jeho brat Karol zasadil pri Pravoslavovom hrobe dve lipy na znak toho, že tu odpočíva verný Slovan. Nájdu sa, rastú? „Nuž takýto bol náš Pravoslav a takýto nám zostane už naveky,” završuje J. M. Hurban biografiu svojho študentského a spolkového druha B. P. Červenáka a dodáva: „On už k tomu nič nepridá, ale ani svet nebude môcť z toho nič odňať. V tom je jeho duch, jeho podstata, jeho bytosť, čo nám po sebe zanechal; my sa v tom zhľadúvajme, v tom sa poznávajme, to za svoje uznávajme a ním začatú niť ďalej praďme. Lebo z tohto prúdu žitia všetkých lepších koristí človečenstvo, a v tejto niti, a v tejto reťazi, a v tomto stavaní žiť budeme naveky. Pokoj prachu tohto peknoduchého Slováka, sláva večná na zemi i na nebi duchu jeho.”

Vybrané zo Zlatého fondu SME „Životopis Benjamina Pravoslava Červenáka“ a jeho „Zrcadlo Slovenska“ s rozhodujúcou časťou biografie od Jozefa Miloslava Hurbana (spracoval J. J.)