Hra na citare má medzi Slovákmi v Maďarsku dlhoročnú tradíciu. Slovenskí osadníci s citarou v rukách prišli na južnú Dolnú zem v 18. storočí z rôznych smerov, približne v rovnakom čase, a založili naše krásne mestá a dediny.

Dve storočia na tomto nástroji hrali naši dedovia melódie prinesené zo severných žúp Uhorského kráľovstva, z územia dnešného Slovenska, ale aj skomponované na Dolnej zemi či prevzaté z maďarského prostredia. Na sedliackych usadlostiach sa v polovici 20. storočia po skončení poľnohospodárskych prác brala z majstrovho trámu citara a podobne ako u maďarských sedliakov v tejto oblasti sa začínali „večierky“.

Ladislav Leng vo svojom diele o citare (Slovenské ľudové hudobné nástroje) píše: „Citara je strunový nástroj v tvare škatule s diatonickou stupnicou a diatonickým hmatníkom. V minulosti sa struny brnkali husím perom. Na skrátenie strún počas hrania melódie sa používalo hrubšie husie pero. Citara bola rozšíreným hudobným nástrojom na celom území Slovenska, ale najmä na Južnom Slovensku. Napríklad pred prvou svetovou vojnou nebolo v obci Strekov rodiny, ktorá by nemala citaru. Dnes je aj na Dolnej zemi čoraz menej interpretov.“

Podľa článku poľského hudobného vedca Alberta Leskowského Citara sa tento nástroj ázijského pôvodu, ktorý je rozšírený aj v západnej a severnej Európe, objavil na území dnešného Maďarska začiatkom 19. storočia. Na Dolnej zemi bolo jednostrunové diatonické delenie nahradené dvojstrunovým delením. V druhom rade boli umiestnené chýbajúce poltóny. Takto vznikla dvojradová južnodolnozemská citara.

Na mnohých miestach sa citara nazývala aj tambura, napríklad aj v Békešskej Čabe. Ján Krasko v Muzeálnej slovenskej spoločnosti (20. zväzok, s. 7) opisuje detskú citaru ako tamburu. Píše o nej ako o nástroji, ktorý vyrábali mladí chlapci v Békešskej Čabe.

Slovenský výskum tiež ukázal, že salzburská alebo v maďarskej literatúre spomínaná bruchatá citara, ktorá sa v 18. storočí rozšírila z Álp, sa najprv objavila v severnej a strednej časti dnešného územia Slovenska, potom sa so slovenskými osadníkmi rýchlo rozšírila na Dolnú zem a do Aradskej župy. Pokiaľ ide o rozšírenie citary v maďarskej jazykovej oblasti, je zaujímavé, že Slováci sú jedinou národnosťou, žijúcou v Maďarsku, ktorej príslušníci používali citaru a poznali všetky tri jej typy.

Mnohí obyvatelia hlavného mesta Dolnozemských Slovákov si ctia a majú radi hru na citaru. Jedným z nich je vedúci citarovéhu súboru Strapce v Békešskej Čabe Marcell Gergő. Opýtali sme sa ho na jeho vzťah k hudobnému nástroju tunajších Slovákov.

„Ja ju proste vnímam, ako najlepšiu kamarátku. Zoznámili sme sa, keď som nastúpil do školy, ale lepšie sme sa spoznali až v treťom ročníku. To sme spolu trávili už veľa času. V jej rodine nájdeme predkov z rôznych oblastí sveta. Možno aj preto má komplikovanú povahu, ale je v nej veľa empatie. Idem za ňou, keď prežívam najkrajšie chvíle, no i vtedy, keď mi nie je veľmi do reči. Vždy ma pochopí.“

M. Gergő sa podelil aj o ďalšie zaujímavé fakty o tzv. dolnozemských citarách. „Z hľadiska formy a štruktúry odlišujeme sedem základných typov dolnozemských citár: citara v podobe koryta, v podobe polena, v podobe škatule, s malými hlavami, s holubníkom, s bruškom a s vnútornou hlavou. Hlava citary mohla mať podobu zvierat, napr. vola, ryby, medveďa, vtáka, ale u nás v Čabe sú najtypickejšie hlavy s podobou koňa.“

Verme, že láska k tomuto ušľachtilému hudobnému nástroju pretrvá medzi našimi Slovákmi ešte dlhé storočia.

(BPL)

Foto: Bence Püski-Liker