Koncom apríla si v Slovenskom Komlóši pripomenuli 278. výročie príchodu 80 slovenských rodín na pustatinu, ktorej usilovnou prácou vdýchli život. Tohtoročný Deň mesta bol mimoriadne slávnostný, keďže bol spojený s oslavami 30. výročia vyhlásenia Slovenského Komlóša za mesto. Na slávnostnom zhromaždení odovzdal primátor Zoltán Zsura vyznamenania Za Slovenský Komlóš a Pro urbe. Cenu Pro urbe udelilo mesto mladému mužovi, bývalému žiakovi miestnej slovenskej školy, vysokoškolskému docentovi Dr. Štefanovi Baloghovi.

Uznajme, nie je bežné, aby v polovici svojich tridsiatich rokov bol niekto laureátom takéhoto ocenenia. Aké vyznamenanie mu udelia, keď bude mať päťdesiat alebo sto rokov? Môžeme špekulovať nad predpoveďou budúcnosti, ale drvivá väčšina osemnásťročných mužov sa nevenuje natoľko húževnato výskumu nejakej témy, aby o tom napísala knihu. Útlu síce, ale publikáciu, o ktorú majú záujem nielen rodinní príslušníci, ale aj zainteresovaní, ktorých osud zavial až do Ameriky.

Mladý muž so slovenskými predkami začal s výskumom dejín komlóšskych Židov odvlečených z miestneho geta ešte predtým, ako išiel študovať na gymnázium. S historickou presnosťou spracoval osudy obyvateľov Békešskej župy židovského pôvodu. Mal 18 rokov, keď vyšla jeho prvá publikácia. Po maturite pokračoval v štúdiu na Židovskej teologickej univerzite v Budapešti, kde v súčasnosti pôsobí ako vysokoškolský docent a vedie fakultu judaistiky. Okrem toho 15 rokov učí na trinásťročnom gymnáziu v Zugló.

– Počula som o vás, že ani nemáte slovenských predkov a predsa ste chodili v Komlóši do slovenskej školy.

– Neviem, kto vám to povedal, ale mýlil sa. Z oboch strán, z matkinej aj z otcovej, je polovica rodiny slovenská. Pochádza čiastočne z Pitvaroša a čiastočne z Komlóša. V Komlóši sme bývali blízko slovenskej školy, ktorá mala dobré meno, tak nás dali tam. Myslím, že sme dobre pochodili. Radi sme tam chodili, dostali sme dobré základy. Dnes to už viem posúdiť aj ako pedagóg. Nazdávam sa, že najdôležitejší pre budúcnosť dieťaťa je vzťah rodičov a školy, kde sa dieťa učí.

– Kedy vás prvýkrát oslovil príbeh komlóšskych Židov?

– Ešte ako dieťa som počul o srdcervúcom osude komlóšskeho židovského obyvateľstva. Mal som asi desať rokov, keď zomrela starká, s ktorou som trávil veľa času. Prechádzali sme sa mestom a ona mi rozprávala príbehy. V roku 1996, krátko pred smrťou, si kúpila knihu Dejiny Slovenského Komlóša, kde sa píše aj o hrôzach vojnového obdobia. Vtedy sme sa o tom opäť rozprávali. Keď som sa zoznámil s ujkom Vogelom a videl som zoznam židovskej komunity v Komlóši, poskladal som si v hlave celý príbeh.

– Podľa všetkého vám stará mama odovzdala hlboké citové dedičstvo.

– Nepochybne. Aj keď som si vtedy ešte celkom neuvedomoval hĺbku hrôz, osudy týchto ľudí sa mi vryli do pamäti.

– Ako z toho vznikla kniha? Čo vás zaviedlo k judaistike?

– Krátko po smrti starkej som opäť zobral do rúk Dejiny Slovenského Komlóša a čítal som si o miestnej architektúre. Veľmi ma zaujímali domy v Komlóši. Kto ich staval, kto v nich býval. Vyhľadal som evanjelického duchovného, komlóšskeho polyhistora Jána Koppánya. Často sme sa zhovárali a ja som dostával odpoveď typu: aj tento dom postavila židovská rodina, aj túto budovu, aj ďalšiu, aj v tomto dome bývala židovská rodina, zobrali ich, nevrátili sa. Zvláštne bolo, ako sa stanú z celého radu súkromných domov verejné budovy. Mamička vidiac môj záujem povedala, že ešte žije v Komlóši jeden pán židovského pôvodu, ktorý by mi mohol veľa rozprávať na túto tému. Sprostredkovala mi stretnutie s ujom Vogelom. Dohodli sme sa, že zájdem k nemu a on mi porozpráva tieto veci.

– Ako sa mu podarilo prežiť obdobie prenasledovania Židov?

– Jeho neodvliekli do zahraničia, dostal sa do pracovného tábora v Sedmohradsku, vtedy súčasti Maďarska, kde bol oveľa vyšší pomer tých, ktorí prežili. Chodil som k nemu vždy v sobotu. Jeho osobný príbeh sa vyvíjal, rozrastal v históriu celej komunity. V tom čase som bol na školskom výlete v Békešskej Čabe, dostal som sa do skupiny pre nadané deti. Sprevádzajúca učiteľka Gabriela Feketeová bola angažovaná a vynikajúca pedagogička. Ani neviem, z akých pohnútok, zobral som si so sebou zápisky, ktoré som si zaznamenal v rozhovoroch s ujom Vogelom a ukázal som jej ich. Ona si ich prečítala. Ako pravá pedagogička sa rozhodla pomáhať mi. Domnievam sa, že aj ona sa začala práve v tej dobe zaujímať o židovskú tematiku a našla na internete súbeh Zväzu židovských cirkví v Maďarsku na podporu vedeckej činnosti študentov stredných škôl pod názvom Ochrana nášho budovaného prostredia. Na mňa ako ušitý, veď ma zaujímali architektonické pozoruhodnosti domov, budov, ako aj ľudia, ktorí ich obývali. Prihlásila ma s tým, že ešte nie som stredoškolák, ale ôsmak. Patrične to sformulovala a mohol som sa zúčastniť v súbehu. Samotná prezentácia mala vlastne formu konferencie, kde mohol každý účastník predstaviť svoju prácu. Nakoniec sme dostali odborné hodnotenie, povedali nám, čo je prednosťou práce, kde sú nedostatky, dostali sme odporúčania, akým smerom pokračovať vo vedeckom bádaní. Cieľom nebolo súťaženie, ale skôr možnosť poskytnúť šance pre odborný rast. Vedúci oddelenia pre vzdelávanie, volal sa László Sommer, ma vlastne naštartoval na túto cestu a mojou motiváciou bolo každý rok sa pripraviť na tento súbeh. Popri štúdiu na gymnáziu som mal neustále na zreteli, že chcem pokračovať vo výskume. Napredoval som ako v takej štafete. Medzitým sa komlóšsky materiál pekne rozrastal, ale chudák ujo Vogel zomrel. Na jeho pohrebe som sa zoznámil s ľuďmi, ktorí tiež prežili hrôzy fašizmu. Rozprával som sa s rodinnými príslušníkmi zosnulého, nadviazal som kontakt s ich priateľmi, rodinami, dostal som fotografie. Vtedy som už mal celkom prijateľný, asi 200-stranový materiál, keď mi jeden z tých, ktorí sa odsťahovali z Komlóša, ponúkol sponzorskú pomoc na vydanie knihy v snahe zachovať pamiatku svojej rodiny, svojich predkov, ktorí zahynuli v dôsledku prenasledovania židovského obyvateľstva. Samozrejme, potešil som sa a v roku 2004 som vydal svoju prvú knihu. Prejavili o ňu záujem nielen v Komlóši, objednali si ju aj americké vydavateľstvá, dokonca po desiatich exemplároch. Bolo to pre mňa motivujúce, videl som, pre koľkých ľudí je táto téma zaujímavá, koľkí ju považujú za dôležitú. Aké pocity krivdy prežívajú, aká silná je i dnes trauma v dušiach postihnutých. Tí, ktorí prežili, sa nechceli už nikdy viac vrátiť, nechceli hovoriť o hrôzach. Ja som bol prvý, komu sa otvorili. Hovoril som s takými ľuďmi, ktorí odvtedy neboli v Komlóši, ani v Békešskej župe. Naraz zmenili názor a povedali si, že predsa len prídu, lebo sú zvedaví na židovský príbeh zachytený v knihe. V tej dobe ešte nebol v Komlóši pamätník holokaustu. Písali sme rok 2004. Už som mal na svojom konte knihu, tá mi dodala autoritu, veď som niečo položil na stôl. Vyhľadal som vedenie mesta s iniciatívou urobiť spomienkovú slávnosť pri príležitosti 60. výročia holokaustu. Prišli na ňu také osobnosti ako István Gábor Benedek a ďalší, z Izraela, Rakúska, Veľkej Británie, Austrálie i Švajčiarska. Veľmi mnohí. Tak vznikla tradícia každoročne sa stretávať a spomínať. Mnohé ďalšie témy som spracoval v tejto súvislosti. Urobil som 300 analytických interview. Keď som ešte nebýval v Pešti, prichádzal som k nim vo voľnom čase. Boli pre mňa príkladom, ako začať nový život po strate rodinných príslušníkov, ukázali mi, čo znamená radosť, ako byť šťastný, tešiť sa zo života. 95 % tých, ktorí prežili dlhý život, bolo vybavených veľkou dávkou nádeje a otvorenosti voči svetu a životu. Naučil som sa od nich, ako prijať život so všetkým, čo nám nadelí.

– Aký bol ďalší osud rozhovorov? Vznikla ďalšia kniha?

– Áno, publikácia Békés békétlenség (Rozháraný Békeš) sa zrodila v roku 2007. Mal som len 21 rokov. Týmto rozhovorom som sa venoval vlastne počas celého štúdia na gymnáziu. Ani som nebol dobrým žiakom, vlastne som sa len predieral z ročníka do ročníka. Hneď po vyučovaní som utekal do knižnice. Cítil som, že mám dôležitú povinnosť. Rodičia sa najprv prekvapili, potom to však pochopili, lebo videli, ako veľmi je pre mňa dôležitý výskum. Dostal som vážnu spätnú väzbu. Pozvali ma do Izraela, kde ma predstavili viacerým muzeológom, povodili ma po krajine. Doštudoval som gymnázium a mal som sa rozhodnúť, čo sa budem učiť ďalej. Vedel som, že mňa zaujíma táto téma. Dostával som rôzne rady, ale myslel som si, že ma nezaujímajú dejiny vo všeobecnosti, ale história židovského národa. V tom som chcel byť dobrým. Okrem toho som už za mladi vedel, že chcem profesionálne písať a učiť. V rodine je viac pedagógov a páčila sa mi ich práca. Na poslednom vedeckom sympóziu pred maturitou mi László Sommer povedal, že by sa tešili, keby som išiel študovať na židovskú univerzitu. Prečo nie, povedal som si a zvolili som si judaistiku a pedagogiku. Na odbore výchovy rabínov rozbehli štúdium počas zmeny spoločenského zriadenia a skončili v roku 2009.Očakávali od poslucháčov tohto odboru, že sú Židia buď preto, lebo matka je Židovka, alebo vyznávajú židovskú vieru. Zdalo sa mi logické, že ak mám niečo učiť, tak musím veriť, preto som konvertoval na židovskú vieru. Nebol som dovtedy členom žiadnej cirkvi, nebol som pokrstený, takže som mohol začať takpovediac s „čistým štítom“. Na univerzite sme mali skvelých pedagógov. My sme boli posledný ročník. Učili nás poslední z preživších holokaust. Fantastickí ľudia, ohromní učitelia. Dnes už väčšina z nich nežije. Niesli na svojich pleciach dianie židovskej komunity v Maďarsku. Keď mala nastať výmena generácií, tak vlastne nebolo komu odovzdať štafetu. Myslím, že obdobnú situáciu prežíva aj slovenská pospolitosť v Maďarsku. V päťdesiatych rokoch sa ešte dalo niečo zachraňovať, identita, jazyk, postoje, potom akoby uťal. Ľudia sa presťahovali do mestského prostredia, rozpadli sa tradičné komunity. Predchodcovia mohli napĺňať svoju prítomnosť spomienkami na minulosť. Ich deti sa už nenarodili do komunít, či už národnostných, alebo cirkevných. Teraz prežívame obdobie prehodnocovania. Rodičia narodení v sedemdesiatych rokoch sa snažia zapísať svoje deti do židovskej školy, aby im sprostredkovali pocity, z ktorých boli oni vylúčení, lebo ich rodičia sa domnievali, že budú úspešnejší v svetských povolaniach, ak sa integrujú do väčšinového spoločenstva, nepotrebujú niesť záťaž židovskej príslušnosti. Presne ako v slovenskej národnostnej oblasti. Peňazí bolo málo a domnievali sa, že inakosť bráni spoločenskému uplatneniu sa, chodí ruka v ruke s množstvom kompromisov a odriekania.

– Univerzita bola prostredím, kde vychovávali rabínov. Prečo sa z vás nestal rabín?

– Povolanie rabína vyžaduje celého človeka, súvisia s ním také požiadavky, ktorým ja nechcem vyhovieť. 24 hodín denne je duchovný, ktorý je k dispozícii cirkevnej komunite. Je za komunitu. Musí vedieť žiť v neustálej rozpoltenosti. Ja to nedokážem. Ja som sčasti vedec a sčasti pedagóg. Potrebujem to, aby som mohol ísť do cintorína zahĺbene skúmať nápisy a na základe zisteného vplývať na komunity židovské i nežidovské. To sú moje ciele. Preto som na svojom správnom mieste a preto si ma vážia, lebo ja sa vkladám do práce celý.

– Čím ste chceli byť v detstve?

– Odmalička som chcel písať a byť učiteľom, svedčí o tom aj môj zápis v denníku, ktorý som si začal viesť ako trinásťročný. Nepamätám sa, že by som túžil po inej profesii. Som presvedčený, že v tejto oblasti mám úlohu a povinnosti. Od chvíle, keď som sa pripojil k štruktúre, v ktorej som, nesiem za ňu zodpovednosť. V Békešskej župe zostala židovská komunita už len v Békešskej Čabe, kde veľmi potrebujú moje vedomosti a to, čo viem poskytnúť. Zodpovednosť je na večné veky. Našiel som si svoje miesto.

O tom, aká je zodpovednosť pedagóga, čo odovzdáva svojim žiakom z judaistiky nielen na univerzite, ale aj siedmakom na trinásťročnom gymnáziu, sme sa ešte dlho rozprávali. Ako ich učí učiť sa, robiť si poznámky do zošita, lebo to formuje ich rétorické schopnosti, vyvíja ich mentálne zručnosti. Je smutný z toho, že z učiteľov, absolventov židovskej univerzity, bolo ich vyše sto, zostali na pedagogickej dráhe v Maďarsku pätnásti. Štefan Balogh je z nich najmladší. Plnou parou sa venuje židovskej otázke, ale nezabúda pritom ani na svoje slovenské korene. Preto ho trápi, ako nechávame napospas hroby svojich zosnulých. Chodiac po cintorínoch neraz vidí nálepky na starodávnych slovenských náhrobných kameňoch, že miesta, ak ich prenájom nikto neobnoví, opäť prenajmú. Veru, o mnohé z tých pradávnych miest posledného odpočinku sa dnes už nemá kto postarať. Vari nie sú naším spoločným dedičstvom ako kroje, piesne, modlitby či recept na klobásu?

Erika Trenková

Foto: autorka