Keď obyvatelia Békešskej Čaby počujú priezvisko Straka, všetci si ho spájajú s hlavným inžinierom mesta, vtedajšej obce, Ernestom Sztrakom, ktorému roku 2022 mestské zastupiteľstvo posmrtne udelilo titul čestného občana. Jeho otec Karol Straka je nezaslúžene zabudnutou postavou Békešskej Čaby, kde pôsobil ako učiteľ 38 rokov.

Ak sa chcete dozvedieť o živote Karola Straku niečo viac, na internete veľa informácií nenájdete. Na webovej stránke BékésWiki, ktorú spravuje Békešská župná knižnica, sú však uvedené niektoré jeho diela a jeho stručný životopis.

Karol Straka sa narodil 15. septembra 1803 v Apoštagu v Peštianskej župe. Jeho otec Ondrej Straka sa narodil v roku 1766 v Ďule, odkiaľ odišiel v dospelom veku. Tri roky bol učiteľom v Kecskeméte a 42 rokov v Apoštagu. Karol Straka študoval šesť rokov v Poľnom Berinčoku, potom päť rokov v Prešporku, kde absolvoval aj kurz filozofie. V auguste 1826 sa oženil s Annou Boerovou, ktorej otec bol učiteľom v Sibini. Z ich manželstva sa narodilo šesť detí: Ernest, Juraj, Apolónia, Emília, Matilda a Róza. Podľa Ľudovíta Haana 1. mája 1825 sa stal učiteľom čabianskej chlapčenskej školy, ale až 30. mája presbytérium oficiálne odhlasovalo jeho zaradenie „do školi centrálnej menšjch žakuw“. Okrem toho mal aj povinnosti kantora, tak ako všetci učitelia v Čabe v tom čase. Svedčí o tom aj zápis v cirkevnej zápisnici z roku 1825, ktorý rozhodol o rozdelení obvodov Čaby na tri časti medzi učiteľov obce, takže každý z nich musel vykonávať pohreby a iné úkony v obvode, ktorý mu bol pridelený.

V akých podmienkach však žil vtedy 22-ročný Straka? Na túto otázku nám môžu odpovedať pozvánky učiteľov, ktoré sa zachovali v Archíve evanjelickej cirkvi v Békešskej Čabe. Základný plat učiteľov v Čabe bol 120 forintov, zatiaľ čo dvaja v tom čase slúžiaci farári, Ján Haan a Ondrej Uhrin/Uhrinyi, zarábali 175 forintov. Z toho môžeme usúdiť, že učitelia museli byť v obci veľmi vážení, keďže platy farárov boli len o 31 % vyššie.

Karola Straku pôvodne prijali za učiteľa do tzv. Centrálnej chlapčenskej školy, kde pôsobil do septembra 1842, keď na jej mieste Ľudovít Haan založil maďarskú školu. V tom čase postavili takzvanú Hornotabánsku školu, kam K. Straku preložili. Tam vyučoval až do svojej smrti. Roku 1910 Mederskú cestu (Megyeri út), na ktorej škola stála, premenovali na Strakovu ulicu. Toto pomenovanie jej zostalo do roku 1962, keď sa mestská rada rozhodla premenovať ju po sociálnodemokratickej političke Alžbete Boťánskej na Botyánszki Pálné ulicu. Rozhodnutie odôvodnila tým, že obyvatelia Čaby zabudli na Karola Straku a všetci si toto priezvisko spájajú s jeho synom Jurajom, ktorý bol dlhé roky slúžnym. Žiaľ, ulica nedostala naspäť svoj názov ani po roku 1989. Haan vo svojom denníku zaradil Straku medzi všestranných vzdelancov na Dolnej zemi. „Je dobrým maliarom, zručným poľovníkom, vášnivým ochrancom prírody, dobrým pomológom, pozoruhodným básnikom a ako taký je pomerne známy v oblasti slovanskej literatúry. Je tiež členom Uhorského prírodovedného spolku a predtým sa pravidelne zúčastňoval na jeho zasadnutiach. Na výstavách ovocia záhradníckeho spolku boli jeho plody vždy uznané za vynikajúce, za čo dostal desaťkrát pochvalný list, raz bronzovú a raz striebornú medailu a tento rok získal hlavnú cenu. Neustále viedol odbornú korešpondenciu so správcom národného múzea Jánom Šalamúnom Petianom, dodnes zdobia priestory múzea vzácne druhy vtákov a cicavcov z Dolnej zeme, ktoré vlastnoručne vypchal.”

Väčšina učiteľov v Čabe sa v tom čase okrem vyučovania a cirkevných povinností venovala aj ovocinárstvu, včelárstvu, alebo cirkevnej hudbe. Straka podľa vzoru Samuela Tešedíka patril k tým prvým, keďže mal vlastnú ovocnú škôlku, z ktorej zásoboval miestnych poľnohospodárov ovocnými stromčekmi. Podľa novinového článku z roku 1846 sa od roku 1831 venoval pestovaniu ovocia, ktoré neskôr ďalej rozvíjal a s ktorým oboznamoval svojich študentov na hodinách. Neskôr sa jeho záhradníctvo rozrástlo natoľko, že stromčeky ponúkal na predaj. Sadenice kupovali nielen súkromné osoby, ale aj obec Čaba. Z obrovského množstva odrôd jabĺk vynikla a neskôr sa stala celoštátne známou Strakova reneta [Sztraka renetje], čo bol skorý druh jabĺk s bohatou úrodou.

Straka bol už vtedy členom Uhorského hospodárskeho spolku, ktorý tvorili najlepší prírodovedci krajiny. Najprv pôsobil v oddelení vedomostí a potom, po jeho reštrukturalizácii, v oddelení záhradníctva.

Straka bol preukázateľne v kontakte s Národným múzeom už v roku 1843, keď do zbierky mincí daroval rímske mince, medený Val. Licin (Licinius) a striebornú Divu Faustinu. To naznačuje, že sa venoval aj jednej z módnych záľub tej doby – zbieraniu starožitností. Okrem už opísaných aktivít sa vo svojom dome venoval aj vedeckému výskumu. Skúmal aj biologické vlastnosti hlodavca slepca malého (Nannospalax leucodon hungaricus), ktorý bol na pustatinách Dolnej zeme veľmi rozšírený.

Straka pravdepodobne nebol veľkým zástancom maďarizácie napriek tomu, že preložil niektoré cirkevné piesne do maďarčiny. Vo svojej vedeckej práci určite viac používal maďarčinu, ale čo sa týka súkromného života a výučby preferoval slovenčinu. V liste Martinovi Hamuliakovi zo 4. septembra 1843 píše: „[...] nebo lonského roku, pře mou slovenskou premilou nářeč z centruma mne mojí nepretele (maďaromani) do nově vystavené boční školy, kde i modlitby (ranní služby boží) odbavovat musím, vyrvali, při kterem převláčání veci mi pokapaly, jako i mé účty, pro které trpím velkou škodu [...]“ Zo Strakovej korešpondencie sa tiež dozvedáme, že sa usiloval o šírenie slovenskej literatúry na Dolnej zemi. Veľmi dôležitým faktom je, že bol v osobnom kontakte s Martinom Hamuljakom. Korešpondencia, ktorú máme k dispozícii, nám poskytuje množstvo dôležitých informácií. Veľmi záslužná bola Strakova účasť na rozširovaní slovenských kníh v jeho okolí, ako o tom svedčí jeho spolupráca s M. Hamuljakom. Zo zachovanej korešpondencie vysvitá, že Hamuljak zaslal Strakovi začiatkom roku 1839 na rozpredaj viac exemplárov tretieho zväzku almanachu Zora (1839), ku ktorým pripojil ako dar výtlačok Hollého eposu Cyrilometodiáda (Budín 1835). K. Straka v liste s potešením konštatoval, že v posledných rokoch sa v Békešskej Čabe i v širšom okolí sľubne rozvíja kultúrny život v slovenskom národnom duchu, čo dosvedčuje činnosť slovenskej spoločnosti, záujem o čítanie kníh, divadelná aktivita a pod.

Zo spomínanej korešpondencie sa dozvedáme, že v roku 1839 žilo v Békešskej župe viac ako 45 000 Slovákov a o ich duchovné a intelektuálne potreby sa staralo 12 farárov a 22 učiteľov. Od roku 1837 pôsobil v Čabe Slovenský čitateľský spolok, ktorý založili Straka a farár Daniel Zajac. V roku 1839 mala „společnost slovenská“ 28 členov. Z nich boli 2 sedliaci a 3 remeselníci. Bolo v ňom teda 23 duchovných, kantorov a učiteľov, jedným slovom intelektuálov. Tento jednoduchý fakt dokazuje, že Slováci, ktorí sa usadili na Dolnej zemi, vyhľadávali vzájomné kontakty. Vedeli, cítili a zaväzovali sa k spoločnej príslušnosti. Udržiavali kontakty so slovenskými kruhmi v Prešporku a Pešti.

Veľkú časť Strakovho životného diela tvoria príležitostné básne, ktoré napísal na podnet významných udalostí. Z nich prvá je známa báseň Radostník, ktorá vyšla v diele Svadební hlas, radostník a ples v roku 1835 pri príležitosti sobáša Jána Kollára a Frideriky Wilhelminy Schmidtovej. Tento desaťstranový zošit obsahuje 3 básne, z ktorých najdlhšia je Radostník. Toto dielo je kľúčové aj preto, lebo Straka je jedným z prvých autorov, ktorý označuje miestnych obyvateľov ako békešských Slovákov. To poukazuje na rastúcu lokálnu identitu v tom čase. Dielo tiež odhaľuje jeho definovanie dolnozemských Slovákov. Druhou významnou skupinou Strakovej tvorby sú bájky. Za jeho najznámejšie dielo sa považujú Původní bájky vydané v roku 1853. Niektoré publikoval už predtým, v rokoch 1842 až 1847, v Nowom i Starom Wlastenskom Kalendáři v Slowenskom Pozorníku Gašpara Fejérpatakyho-Belopotockého. Kedy presne tieto bájky vznikli nie je známe, ale Straka sa možno inšpiroval Bájkami Jonáša Záborského, ktoré vyšli vo Fejérpatakyho vydavateľstve v roku 1840. Predpokladá sa, že to bol práve on, kto Strakovi poradil, aby svoje diela dal vytlačiť.

Aj vo vysokom veku Straka naďalej neúnavne vyučoval svojich študentov. Opakovane žiadal syna Ernesta, aby ho nasledoval, ale jeho žiadosť cirkev opakovane odmietala. Možno keby mu to bola umožnila, Čaba by nemala takého hlavného inžiniera, ktorý by chránil mesto počas ničivej povodne v roku 1888.

Karol Straka zomrel 29. novembra 1863. Pochovali ho na hornom cintoríne v Békešskej Čabe.

(BPL)

Foto: Múzeum Mihálya Munkácsyho, autor