Z plodného života a práce Komlóšana doma a na Slovensku

Po Békešskej Čabe, Sarvaši a Poľnom Berinčoku ďalším strediskom, ktoré založili Slováci v Békešskej stolici, bol v roku 1746 Slovenský Komlóš. Na jar toho roku (na Juraja, 24. apríla) sa prisťahovalo do Komlóša 45 rodín. Druhú skupinu príbuzných už usadených rodín, tvorilo 57 rodín, ktoré sem prišli z Novohradskej a Peštianskej stolice, ale aj zo Sarvaša. Podľa zoznamu hláv rodín z obidvoch skupín nebola medzi nimi rodina s priezviskom Kulík. Neskorším bádaním historik Ján Gomboš zistil, že rodina Kulíkovcov tesne pred príchodom na Dolnú zem žila vo Veňarci a v Teranoch v Novohradskej stolici (pôvodne pochádzali z obcí Turie Pole a Vereš (teraz Červeňany). Kedy a akými cestami mohla vtedy pokračovať jej mladá časť, ktorá našla lepšie podmienky pre existenciu, a presťahovala sa v roku 1773 do vtedy zakladajúceho sa Kysáča v Báčke a z neho ako to bolo v tom čase bežné, odišla do lepších podmienok, v tomto prípade do Slovenského Komlóša. Upozorňuje na to Kysáčska kronika, písaná farárom Františkom Jesenským. V nej uvádza prvých slovenských prisťahovalcov, z ktorých v najväčšom počte prišli z Novohradskej stolice, z obcí, ktoré ležia na ľavej časti Ipľa, teda na území terajšieho Maďarska. V rokoch 1776 – 1777 sa z obce Terany (Terény) do Kysáča presťahovalo 38 ľudí. Boli medzi nimi rodiny Michala Kulíka st. a Michala Kulíka ml., Ondreja Kulíka st. a Ondreja Kulíka ml. a Pavla Kulíka, Jána Kulíka a Michala Kulíka. To by mohlo byť aj odpoveďou, že Slováci z Terian sa nakoniec usadili v Slovenskom Komlóši. Dokonca jedným z terianskych a kysáčskych potomkov Kulíkovcov je známy genealóg Ján Kulík, žijúci v Austrálii. Cenný rodinný dokument – hospodársky denník doplnený o genealógiu rodín začal písať roku 1837 Ján Kulík, narodený roku 1795 v Slovenskom Komlóši. Od neho po meči sa odvíja rodostrom Kulíkovcov, kde do jednej vetvy patria aj rodiny bratov Ondreja a Juraja Kulíka, ktorí sa roku 1947 v rámci výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom presťahovali na Slovensko – Ondrej do Matúškova a Juraj do Horných Salíb.

Ondrej Kulík, ktorý je ústrednou postavou tohto príspevku, sa narodil v roku 1899 (otec Ondrej, matka Zuzana Veňarčanová) a zo štyroch detí bol najstarší. Aj z toho dôvodu sa od mala musel starať o svojich mladších súrodencov, kým rodičia pracovali na poli. Potešil sa a uvítal, keď ho otec ako dvanásťročného „zjednal“ najprv na tri mesiace za päť korún a pár „bačkorí“ za sluhu. Už od mladosti mal záľubu v záhradníctve a včelárstve. V záhrade mal svoj kútik, o ktorý sa sám staral, štepil stromy, okopával a polieval. Ako dvadsaťročný si prikúpil dve jutrá zeme a začal sa venovať prevažne záhradníctvu, v ktorom postupne dosiahol pestovateľské úspechy. Dopestované plody ponúkal aj formou tlačených inzerátov. Roku 1941 vydal svoj prvý tlačený katalóg s cenníkom vlastných výpestkov zeleniny a ovocia. Okrem poľnohospodárskej a záhradníckej činnosti sa od mladosti vo svojom rodisku zapájal do slovenského národného hnutia. V Slovenskom Komlóši bol dlhoročným tajomníkom Roľníckeho spolku, predsedom Včelárskeho spolku, pokladníkom Vzdelávacieho spolku mužov a mládencov, neskôr pracoval vo vedení miestnej organizácie Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku. Na poli kultúry patril k popredným organizátorom a podporovateľom ochotníckych divadelných predstavení, ktoré aj jeho zásluhou majú v Slovenskom Komlóši bohatú tradíciu. Odbornú kvalifikáciu záhradníka získal v roku 1941 v Budapešti. Po presídlení a usadení sa v roku 1947 v Galante – Matúškove, začal pracovať v miestnom roľníckom družstve ako vedúci záhradníctva. Roku 1952 bol v tejto funkcii krivo obvinený zo sabotáže a odsúdený na sedem rokov väzenia. Po roku strávenom v leopoldovskej väznici, bol krivého obvinenia zbavený a prepustený. Po návrate z väzenia začal pracovať v Záhradníctve mesta Bratislava. Po odchode do dôchodku sa naďalej v domácich podmienkach venoval najmä kvetinárstvu. Bol členom Zväzu protifašistických bojovníkov, v miestnom evanjelickom zbore zastával funkciu presbytera a bol zakladajúcim členom miestneho odboru Matice slovenskej. Ondrej Kulík naučený tvrdému a poctivému dolnozemskému životu pokračoval v tvorivej a písmáckej práci aj v novom bydlisku. Keď som ho v roku 1982 navštívil, žil už osemdesiaty tretí rok svojho plodného života. Jedna miestnosť v jeho rodinnom dome s bohatou knižnicou, pripomínala skôr pracovňu vedeckého pracovníka, ako poľnohospodára a záhradníka. V tom istom roku obohatil svoju knižnicu o vlastné dielo, vydaním publikácie Slovenské ochotnícke divadlo v Tótkomlóši.

Zdokumentoval v ňom štyridsaťročnú činnosť (1907 – 1947) komlóšskych divadelných ochotníkov, ktorí za toto obdobie nacvičili a odohrali takmer 150 divadelných hier. Vo svojom rodisku v mladších rokoch sa popri roľníckej práci potichu venoval ľudovému písmáctvu – poézii a próze. Niektoré básne, poviedky a epigramy (písané od roku 1932) mu vyšli v Čabianskom kalendári. V antológii slovenských ľudových básnikov a prozaikov v Maďarsku Ozvena rovín, vydanej roku 1985 Maticou slovenskou, nachádzame štyri jeho básne Čo koho do toho, Mobilizácia 1914, O sebe, Pásla Anička a prózu Davruľova prasačka. Témou jeho tvorby sú príhody zo života komlóšskych Slovákov. Jeho poviedky sú zaujímavé aj z národopisného hľadiska. Obdivuhodné je, že ešte vo vysokom veku, po práci na poli, záhrade a skleníku, sadal za svoj pracovný stôl a stvrdnutou mozoľnatou rukou písal pamäti, zapisoval piesne, príhody, nárečie a čiastkovú históriu svojho rodiska. Skladal aj veršovanky pre deti, dokumentačne spracoval fakty o účinkovaní Antifašistického frontu Slovákov v Maďarsku a reemigráciu Slovákov z Maďarska. Podstatná časť jeho diel zostala v desiatkach starostlivo zviazaných rukopisoch, medzi nimi Dejiny Matúškova, Dejiny Kulíkovcov a ich spríbuznených rodín, Presídlenie Slovákov na Dolnú zem a späť z Maďarska do Československa, historický román Návraty, Kultúrny vývin Slovákov v Tótkomlóši, Osud a či náhoda, Stalo sa a spomína sa.

„V jednotlivých rukopisoch je sústredené všetko, čo som začal písať od mladosti. Krasomluvu Tótkomlóša som zapisoval aj počas práce, keď som oral, sial, „hral“ sa s kvetmi a včelami a takto som si značil slovko za slovíčkom, aby som na nič nezabudol a potom všetko zhromaždil do jednotlivých diel,“ povedal mi o svojej celoživotnej tvorivej záľube v tom čase stále čulý Ondrej Kulík. Niektoré jeho rukopisy sa nachádzajú v Matici slovenskej, ale istá časť ním napísaných prác sa po jeho smrti, podľa slov jeho synovca univerzitného profesora Dušana Kulíka, z nedocenenia jeho práce potomkami, počas predaja nehnuteľnosti zapatrošila. Roľník, záhradník, ľudový „písmák“ a zberateľ komlóšskych tradícií vykonal pre svoje rodisko neoceniteľnú službu. O tom, že nikdy nezabudol na svojich spolurodákov v Slovenskom Komlóši, medzi ktorými prežil väčšiu časť svojho života a vždy sa nimi zaoberal, svedčí aj jeho celoživotné dielo. Ondrej Kulík zomrel v Matuškove 6. decembra 1986 vo veku 87 rokov. Pochovaný je na miestnom cintoríne v Matúškove, spolu s manželkou Máriou, rodenou Garajovou a synom Ondrejom.

Ján Jančovic

Foto a reprofoto autor