Slovenská samospráva v Huti (Pilisszentlélek – časť mesta Ostrihom) usporiadala 27. augusta v krásnom prírodnom prostredí tradičné Stretnutie pilíšskych slovenských osád.

Po slávnostnej svätej omši v miestnom katolíckom kostole, ktorú celebroval dekan, farár z Dorogu Ladislav Kiss-Malý v slovenskom a maďarskom jazyku, v niekoľkohodinovom programe sa predstavili slovenské kultúrne telesá regiónu.

Slovenského ducha v Pilíšskom Svätom Duchu (doslovný preklad maďarského názvu Hute) trochu menej početní hostia než v predchádzajúcich ročníkoch vôbec nemuseli hľadať zväčšovákom, doslova im bil do uší a očí. Stačilo sa započúvať do rozhovorov a pozrieť sa na prekrásne kroje, blúzky a čepce žien, ktoré priam žiarili ich šikovnosťou, umom a krásou. Nehovoriac o priečelí kostola s dvojjazyčnými tabuľami, ktoré pripomínajú cirkevných velikánov – Petra Pázmaňa (1570-1637) a Alexandra Rudnayho (1760-1831) s jeho slávnym citátom: „Slovák som akoby som bol aj na Petrovom stolci, Slovákom zostanem.“ (Iba v zátvorkách poznamenávame: škoda za ten „mramorový preklep“, totiž akoby má byť správne a keby.)

Vystupujúcich a ďalších účastníkov stretnutia v jednej z našich najmenších Slovákmi obývaných lokalít, ktorá je zarámovaná (ne)skutočne prekrásnou prírodnou scenériou, v poslednú augustovú sobotu po omši čakalo na lúke za kostolom a škôlkou množstvo prenosných stolov a lavíc pred prírodným javiskom, ale aj pojazdný výčapný pult pre dospelákov a nafukovacia kĺzačka pre neskôr narodených.

Konferencierka bohatého kultúrneho programu, vedúca Pilíšskeho regionálneho strediska Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku Annamária Szeifertová prizvala k mikrofónu predsedníčku Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Alžbetu Hollerovú Račkovú, podľa ktorej „je to hádam aj trochu symbolické, že toto stretnutie sa koná tradične v našej najmenšej pilíšskej dedinke. Takmer všetky obce tohto regiónu sem pošlú svoje delegácie nielen preto, aby sa spoločne zabavili, ale aj preto, aby zároveň duchovne posilnili tunajšiu slovenskú komunitu. Pri tejto príležitosti by som vás chcela upozorniť na všetku tú metodickú a aj finančnú pomoc, ktorú môže poskytnúť CSSM a jej inštitúcie pri organizovaní vašich podujatí a v prehlbovaní slovenskosti Pilíšanov.” Potom primátorka mesta Ostrihom Etelka Romaneková poukázala na to, že udržanie klenotnice zvykov, jazyka a celkovej kultúry miestnej Slovače je nielen na ich prospech, ale je elementárnym záujmom väčšinového národa, teda všetkých nás.

Kolotoč vystúpení folklórnych telies pilíšskych osád roztočili domáci ľudoví speváci. Páví krúžok v Huti sa pripravuje na budúcoročné 30. výročie založenia. Anton Drevenka st. z Pilíšskej Čaby pôvabne – emotívne predniesol svoje verše o Huti, ktorá „Svojim činom tak aj nám príklad dáva, / aj my svoje životné mraky zhoďme! / Jasnosť, svetlo, dobrú nádej nám treba! / Len to je pre nás dôstojné a vhodné.“ Senváclavská Nezábudka patrí medzi naše najstaršie ľudové spevokoly, autentické pilíšske piesne interpretujú čoraz presvedčivejšie. Podobne ako viac než 40-ročný Ženský spevácky zbor v Číve, ktorý spomedzi našich speváckych kolektívov vydal snáď najviac zvukových nosičov. Skúsených spevákov na prírodnom javisku vystriedali mladí, nádejní hudobníci – členovia Mládežníckej dychovej skupiny Krídlovka, žiaci umeleckej školy z Orosláňu. Kestúc v pestrom programe úspešne zastupovalo duo „harmonikára všetkých Pilíšanov“ Ľudovíta Nagyváriho a jeho učnice Dóry Geiszlerovej, ktorá napriek svojmu mladému veku hrá na tomto hudobnom nástroji už štyri roky. Po hosťovskom vystúpení speváckeho tria z Kóšpallagu (vo vrchoch Börzsöny) nasledovali ďalší hostia, a to zo susedného Štúrova. Výborníci v záverečnej časti programu odovzdali javisko Mlynčanom: novej formácii Pilíšska rodina a členom Kultúrneho spolku Pre Mlynky.

No a keďže láska (aj k slovenskému životu pod Pilíšom) ide najmä cez žalúdok, ani tentoraz nechýbala gastronomická pridaná hodnota, oduševnené Huťanky pripravili vynikajúci dvojaký perkelt: jeden z bravčoviny, druhý z diviny. Mohli by sme si myslieť, že najedenému chlapovi okrem piva nič nechýba, viacerí Pilíšania však márne očakávali „dezert“, na ktorý si už tak zvykli počas stretnutí v Huti. Vieme, pre Dolniakov „najlepšuo šitemíňa je klbása“, nám však ide o ďalšiu dôležitú chlapskú robotu, tak príznačnú pre Pilíšanov, o našu obľúbenú súťaž v rúbaní dreva.

Súťaž drevorubačov sa tentoraz nekonala, podobne ako ani súťaže vo varení perkeltu či v príprave najlepšej prílohy k jedlu. Prečo? – spýtali sme sa hlavnej organizátorky inak vydareného a úspešného podujatia, členky miestnej slovenskej samosprávy Rity Ujpestiovej. Odpoveď je, žiaľ, prozaická: „Nedostali sme na to povolenie. Celé toto priestranstvo totiž patrí františkánom, a človek, ktorí si ho od nich prenajíma, nám terén poskytol síce bezplatne, ale s dosť prísnymi pravidlami.“ Škoda, možno o rok na inom hutianskom dejisku to bude znovu aj so sekerami a pílami...

(-hl)

Foto: Imrich Fuhl

Fotogaléria