Spomienkovú slávnosť pri príležitosti 70. výročia výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom usporiadala Pitvarošská slovenská národnostná samospráva spoločne s miestnym obecným úradom 24. júna.

Pitvarošský evanjelický kostol je smutne schátraný, okrášlený len tabuľkami, upozorňujúcimi na nebezpečenstvo padajúcej omietky. Holuby hrkútajú v jeho vyštrbených oknách. Veriacim slúži z času na čas len malá modlitebňa. Preto sa slávnosť začala dvojjazyčnou ekumenickou bohoslužbou v pitvarošskom katolíckom kostole. O to, aby Božie slovo odznelo aj po slovensky, sa zaslúžil evanjelický farár na dôchodku Pavol Kutyej starší.

Historik Štefan Tóth sa vo svojom príhovore na námestí obce, v dejisku vysádzania pamätného stromu, venoval skúmaniu pozadia smutnej dejinnej udalosti spred 70 rokov. Okrem iného uviedol, že myšlienka výmeny obyvateľstva sa objavila už v r. 1937, s pripomienkou, že Slovákov na Dolnej zemi, usilovných, pracovitých, mnohodetných musia zachrániť pred utrpením, nech sa nestratia. Slovensko ich potrebuje.

– Ľudovít Hrdlička v Cirkevných listoch písal o tom, že iba totálne a úplné presídlenie krajanov je povolené, inak to bude nezmyselné, zvrátené a výsledkom bude distorzia. Nepodarilo sa to totálne a úplne uskutočniť. Ako všetci vieme, počas sčítania ľudu sa r. 1949 ešte stále prihlásilo v Maďarsku za Slováka viac, ako 30 tisíc občanov priznávajúcich slovenskú národnosť, hoci odišlo stadiaľto 72 tisíc Slovákov. Niekde bola chyba vo výpočtoch. Hoci len v malom počte, ale zostali. Boli to bolestivé roky, – povedal odborník. – Na základe dokumentov o dohode sa tvrdilo, že Slováci odišli dobrovoľne. Keď sa však historik pozrie na tieto dokumenty bližšie, prebudia sa v ňom pochybnosti, či skutočne môžeme hovoriť o dobrovoľnosti, keď tým, čo prešli útrapami vojny, zažili hrôzy bojov a zajatia, hoci dovtedy sa venovali len obrábaniu svojho malého políčka, svojej rodine, svojmu domu, vstúpila do života veľká politika, pomýlila ich propaganda, sľubujúca raj na zemi. Neustále počúvali: Matička vás volá! Matička vás čaká! Čosi však nebolo v poriadku. Mnohí sa prihlásili a potom sa dali vymazať zo zoznamu, a tí, čo sa odsťahovali už 23. novembra 1947 v Malej hudobnej sále bratislavskej Reduty vytvárajú záujmovo-ochrannú organizáciu na ochranu svojich práv. Túto dobrovoľnosť musíme ešte skúmať. Nie aby sme jatrili rany, ale aby sme pochopili dejiny. Na spomienkovej slávnosti sa nemá prednášať na úrovni vedeckej konferencie, ale fakty musia byť spomenuté. A k faktom patrí, že množstvu rodín bol spôsobený zármutok, na oboch stranách museli žiť rodiny s popretŕhanými rodinnými putami. Som Dolnozemčan, aj moja rodina utrpela, naši sa dostali do Vlčian, do Nededu. Ako dieťa si spomínam, že môj starý otec, kedy sa len dalo, vracal sa naspäť, bol u nás, na malej verande. Keď som prichádzal zo školy a cítil vôňu tabaku z fajky, hneď som vedel, že starý otec je tu. Vždy hovoril: pozriem si svoj maličký sálaš, svoj agátový sálaš. Skoro ovdovel, ostatní jeho príbuzní žijú na Slovensku, udržiavame kontakty. Ale takéto bolestivé chvíle nesmie nikdy prežiť nikto viac, najmä nie deti. Aj preto musíme spomínať, aby sme pestovali priateľstvo, bratstvo. Je to veľmi pekné gesto, krásna myšlienka spoločne zasadiť strom. Nech je to strom priateľstva, odpustenia, večnej pamiatky.

Následne účastníci slávnostnej spomienky zasadili pamätný strom. Nad pamätnou tabuľou bude dávať tieň hloh, dnes ešte krehký a jemný stromček, ktorého kvety sú bohaté, s lupeňmi ako ruža, patrí do tejto čeľade, a jeho plody liečia ochorenia srdca. Za aktívnej účasti predsedníčky Slovenskej národnostnej samosprávy Anny Lehoczkej, starostu Pitvaroša Tibora Radóa a oficiálnych hostí pridali ruku k dielu a chopili sa lopaty aj reprezentanti obcí, kam sa dostali niekdajší Pitvarošania, z Kolárova, Čierneho Brodu a Mostovej. Spoločne položili vence k vyrezávanému Stĺpu vyrovnania. V Pitvaroši obyčajne kladú vence na štátny sviatok sv. Štefana, 20. augusta, ale hosťom sa žiadalo po odhalení pamätnej tabule položiť veniec k stĺpu a uctiť si pamiatku aj týmto spôsobom, s nevysloveným odkazom vyrovnania s nezmieriteľným a s tým, čo sa nedá odčiniť.

V kultúrnom dome si pozvaní hostia spoločne pozreli dvojdielny dokumentárny film z roku 1996 o výmene obyvateľstva Mať volá. Na úvod autor, vtedajší reportér a režisér Maďarskej verejnoprávnej televízie MTV, dnes predseda národnostného výboru Maďarského národného zhromaždenia, slovenský hovorca Ján Fuzik povedal:

– Pitvaroš tvorí rámec tohto filmu, aj sami uvidíte. Bohužiaľ, tohto roku sme sa navždy rozlúčili s pani Alžbetou Tószegiovou, ktorá film uvádza aj uzatvára. Odprevadili sme ju na Slovensko, kam sa jej brat presídlil. Precestovali sme niekoľko tisíc kilometrov od Miškovca po Sudety, od južného Slovenska po južnú Dolnú zem, od Pilíša do Handlovej. Film sme museli urobiť v dvoch častiach. V prvej časti sme spracovali, ako došlo k presídleniu, ako to ľudia prežívali a druhá časť sa odohráva už v Československu, čo ich tam čakalo, s akými pocitmi začali nový život, podaktorí na Slovensku, iní zas až v ďalekom česko–nemeckom pohraničí, o čom sa im ani nezdalo, že sa tam môžu dostať. Bolo a aj je to zložité. Preto sme začali Pitvarošom, lebo tu v tej dobe žilo asi 3 a pol tisíc duší a 80 % obyvateľstva sa odtiaľto presídlilo. Čo bol výnimočne vysoký pomer. V Békešskej Čabe bol pred druhou svetovou vojnou najväčší slovenský evanjelický zbor na svete, 40 tisíc veriacich, odtiaľ odišlo 8000 Slovákov. Aspoň 32 tisíc zostalo. Z pilíšskej oblasti sa presídlilo menej Slovákov. Aj z mojej rodnej dediny, z Kestúca, odišlo asi 40 rodín. Muži boli vtedy v ruských lágroch. Našich 360 baníkov, civilov, odvliekli Rusi. Neskôr sa stali partizánmi a vrátili sa až o štyri roky. Ich ženy, dcéry sa preto neprihlásili, lebo ich muži a otcovia boli niekde v Sovietskom zväze. V Handlovej sme našli takú rodinu, kde sa žena, tetka Hertlíková narodila v Kestúci. Preto sme začali Pitvarošom, lebo Pitvaroš je symbolom presídlenia, nielen pre výnimočne vysoký počet presídlených, ale aj kvôli kostolu, ktorý tu aj dnes stojí ako taký smutný výkričník, ako memento. Svedčil o hospodárskej sile Slovákov, o ich počte, ako tu žili, akú ekonomickú silu kedysi predstavovali. Aspoň že malá modlitebňa sa zachovala z tej majestátnej budovy, aby tých pár slovenských evanjelikov, ktorí tu žijú, sa malo kde modliť.

V kultúrnom programe vystúpila Pitvarošská folklórna skupina.

Horúci letný deň v Pitvaroši, ako začal, tak i skončil, v katolíckom kostole, koncertom gitarového virtuóza Daniela Prónaiho a jeho žiaka Istvána Petrovicsa.

Erika Trenková

Foto: autorka