Veňarecký haluškový festival a súťaž vo varení halušiek a strapačiek je v širokom okolí pojem.

Nie náhodou sa toto veľkolepé podujatie začlenilo do programov Novohradskej župy tak pevne, že teraz sa už okolité obecné dni a podujatia prispôsobujú termínu vo Veňarci. Štrnásť rokov každý široko-ďaleko vie, že na druhú septembrovú sobotu nič neradno plánovať, lebo i tak pôjdu ľudia na haluškový festival. Zlé jazyky tvrdia, že aj nudiaci sa Pešťania si to namierili do Veňarcu, preto náhle počet prítomných v tejto malebnej obci stúpol – odhadom – možno aj na päťnásobok. Aspoň toľko prezrádza počet predaných porcií halušiek. Zakúpených lístkov, ktoré boli platidlom za halušky, bolo podľa organizátorov 5 tisíc. Stáli na ne, ako potom aj na chutné jedlo, dlhé, zato trpezlivé rady. Z halušiek si mohli maškrtníci vybrať obyčajné bryndzové s vypečenou slaninou, ale aj s oškvarkami, pečenou klobáskou, s kôprom, smotanou a bryndzou, tvarohom, sladkou i kyslou kapustou, lečom, hubami, ba aj s makom, či exkluzívne špenátové strapačky s panenkou obalenou slaninou a zaliate omáčkou z pravých lesných húb.

Šesťčlennej porote, ktorú tvorili okrem miestnych celebrít aj hostia z médií, bolo ťažko na duši i na žalúdku, keď „okoštovali“ viac ako 30 vzoriek všakovakých strapačiek, konkrétne halušiek z cesta, pozostávajúceho z väčšej časti zo surových strúhaných zemiakov a múky. Z prv hotových vzoriek si dali riadne, ale s rastúcim počtom sa zmenšovali aj sústa, ktoré si veľavážená jury dávala do úst. Porotcovia ocenili aj tradičnosť prípravy, či súťažiaci nepoužívajú napríklad novodobé pomôcky, ako elektrická strúhačka, či hádžu halušky z lopatky alebo ich „rajbajú“ cez haluškovač. Ba dokonca aj to si porotcovia všímali, či sú súťažiaci v kroji a majú šatku na hlave. Ak si pri práci spievali, dostali body navyše. Osobne môžem dosvedčiť, že elektrické strúhačky sa nepoužívali. Z lopatiek sa hádzali halušky do vriacej vody len ojedinele, presnejšie len pre radosť poroty a iba súťažné vzorky. Jednak sa varilo také veľké množstvo halušiek, že keby ich boli hádzali z lopatiek všetky, ešte aj dnes by sme stáli v rade na halušky vo Veňarci. Jednak im tanečníčky miestneho súboru Rozmarín lopatky rýchlo „vyfúkli“, aby s nimi mohli zatancovať vtipný Lopatkový tanec. Okrem toho si porota všímala chuť, výzor a spôsob prestierania pochúťky. Podaktorí servírovali svoje jedlo v tradičnej smaltovanej miske alebo v nádhernom hrubom porcelánovom tanieri, ako z kredenca starej matere. Guťania boli dokonca už o 11. hodine hotoví. Asi chceli mať preteky čo najskôr z krku. Každý zo zápoliacich ponúkol porote dve rôzne porcie halušiek, totiž súťaž prebiehala vo viacerých kategóriách. Tradičné halušky s bryndzou alebo tvarohom, ďalšiu kategóriu tvorili kapustové strapačky, zo sladkej i kyslej kapusty, a kategóriu iných tvorili zvláštne, neobyčajné, netradičné halušky, priam kulinárske úlety.

Kým pretekári varili o dušu, porotcovia sa objedali na smrť, diváci, ktorí chutnali výsledky súťaže, čiže pestrý výber halušiek, podľa svojho gusta, si mohli zároveň s jedlom vychutnávať aj kultúrny program. Vzápätí potom, čo starostka Veňarcu Marta Hrncsjarová odštartovala súťaž, nastúpil na javisko Súbor harmonikárov zo Šorokšáru. Po nich sa chopili nástrojov členovia orchestra Kóborzengő, ktorí sprevádzajú aj budapeštiansky folklórny spolok Lipa. Potom si mohli hostia vypočuť pekný spevácko-citarový blok babičky a vnučky Márie Fehérovej a Petry Ponyikaiovej, po ktorých opäť nasledoval súbor domácich folkloristov Rozmarín. Vzápätí po tanečníkoch vyhrávalo na javisku duo otca a syna Józsiho a Samuho Budaiovcov, ktorí rozozvučali mandolínu a harmoniku. Svojím umením očarili hostí festivalu Terianske Šáriky, ktoré sa svojím spevom umiestnili na poprednom mieste v súťaži Zväzu Slovákov v Maďarsku Slovenské spievanky, podobne ako aj Petra Ponyikaiová. Šáriky nám zároveň ukázali aj to, že keď si dievčatká nedajú pozor, vedia nosiť kroj svojej dediny práve tak ležérne ako trebárs džínsy. Po ujkovi Lajosovi Szondim z Hatvanu, ktorý sa predviedol svojou elektrofonickou citarou, sa vrátili na javisko tanečníci folklórnej skupiny Lipa pod vedením Evy Szilágyiovej Šubovej a hudobná formácia Kóborzengő.

Vystúpenie folklórneho súboru spoza hraníc, zo Slovenska, dvíhalo divákov zo sedadiel. Folklórny súbor Krtíšan tancuje a spieva folklór z Hontu i ďalších regiónov Slovenska, ako to aj počas svojho, takmer hodinového vystúpenia predviedli. Obdivuhodne menili šaty aj štýl. Tancovali i spievali zároveň. Vedúca súboru Lýdia Takáčová z javiska vrele pozdravovala svojho dlhoročného kamaráta Pavla Lászika, veňareckého slovenčinára na dôchodku, ktorý bol tiež niekoľko desaťročí členom spriateleného súboru Krtíšanov, Rozmarínu. Už aj z toho vysvitlo aké blízke priateľské vzťahy pestujú Veňarčania s Krupinčanmi a Krtíšanmi. Mimochodom, aj členom súboru Krtíšan chutili strapačky, ktoré pripravili miestni haluškári v Dome veňareckej evanjelickej cirkevnej obce.

Záver kultúrneho programu patril Csibaj bande a folklórnemu súboru zo Szécsényu Iglice (kvietok, ihlica), inak mimoriadne úspešnej formácii mladých folkloristov, ktorí si nie náhodou vybojovali vysoké ocenenie na celoštátnej súťaži Vyletel vták. V Szécsényi musia mať niečo zvláštne vo vode alebo vo vzduchu, keď dokážu zozbierať do jedného kolektívu toľko nadaných a tancom rozradostnených detí. Ukázali to nielen na javisku počas vystúpenia, ale najmä v záverečnom tanci na rozlúčku v hľadisku medzi divákmi spolu s nimi.

Tesne pred skončením Haluškového festivalu mohli hostia zatlieskať výhercom súťaže vo varení halušiek a strapačiek. Najviac bodov, 56 a pol dostalo družstvo Guty, ktoré bolo hotové so svojou súťažnou úlohou medzi prvými. Na 2. mieste sa umiestnil domáci tím a 3. miesto si svojimi haluškami odniesol Gengelag. Len pre úplnosť: aj 4. miesto, čiže „krumpľovú“ medailu, získalo družstvo Veňarcu.

Dopočula som sa, že Veňarčanom už stačilo usporadúvať Haluškový festival. Odchytila som si pani starostku, či mi potvrdí kuloárne správy. Je to pravda?

– Je – odvetila mi osoba najpovolanejšia, – do zajtra. A potom si oddýchneme a začneme prípravy na ďalší festival.

– Koľko zemiakov, múky a ďalších surovín sa tohto roku minulo?

– Ja viem len množstvo, ktoré nakupovala naša samospráva pre ústredný stan organizátorov. Kúpili sme 8 metrákov zemiakov, 500 kíl múky, jeden a pol metráka slaniny, po 50 kíl smotany, tvarohu a bryndze a okolo 80 kíl kapusty. Šestnásť súťažných družstiev si donieslo svoje suroviny. Vydali sme pôvodne 4 tisíc lístkov, čo sa ukázalo byť málo, preto sme ešte vytlačili tisícku poukážok a samozrejme varili sme o dušu do večera.

Vo Veňarci sa minulo aj obrovské množstvo zákuskov a koláčikov. Podľa pani starostky najpopulárnejšie sú herovky a snáď ešte viac ľúbia tunajší tvarohový koláč s vanilkovo-škoricovou posýpkou. Od jednej porotkyne som počula tiež, že práve vo Veňarci robia tie najlepšie krémové trubičky na svete.

O rok sa stretneme, rozlúčila sa s hosťami festivalu moderátorka programu, inak vedúca regionálneho strediska Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku vo Veňarci Terka Nedeliczká. Prevzala úlohu hostiteľky a celý deň nás neúnavne sprevádzala programom. Vždy, v pravý čas sa postarala aj o to, aby všetci diváci vedeli, kde sa konajú sprievodné podujatia, čo, kde nájdu, ktorý kroj má aké špecifiká, odkiaľ majú odviesť autá, ktoré parkujú na nesprávnom mieste a použila mikrofón, ak chýbal niekto z účinkujúcich. A ešte sa postarala aj o to, aby boli darčeky v pravý čas na javisku. Nebudem prekvapená, ak ju Veňarčanom niekto vyfúkne ako tanečnice kuchárkam lopatky.

Erika Trenková

Foto: autorka