Vozenie Šimona a Judy je v Mlynkoch starodávnou tradíciou. Bábky vozievali poslednú fašiangovú nedeľu po dedine na voze alebo na saniach. Na jedno koleso pripevnili dve figúrky – ženskú a mužskú – tak, aby stáli oproti sebe a obliekli ich do pilíšskeho kroja. Koleso bolo pripevnené ojom k vozu alebo k saniam. Kraj kolesa sa dotýkal zeme, preto keď sa kone pohli, Šimon a Juda sa začali točiť, tancovať. Na voze vyhrávali muzikanti. Šimona a Judu povozili aj po blízkych dedinách, po Santove, Verešvári, Huti, Senváclave.

(Dr. Júlia Marloková Szabová)

Poslednú fašiangovú nedeľu veriacich Mlynčanov aj v tomto roku čakalo už tradičné prekvapenie, keď vychádzali z kostola po omši. Pred kostolom bol voz plný muzikantov a na veselú slovenskú hudbu za vozom tancovali Šimon a Juda, symbolizujúci posledný tanečný pár, ktorý sa svojím tancom lúči s fašiangami.

Vozenie Šimona a Judy – vďaka niekoľkým oduševneným aktivistom – sa v Mlynkoch dodnes zachovalo. Harmonikár a člen Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Štefan Szabó je už dlhé roky motorom udržiavania tejto starodávnej slovenskej fašiangovej tradície.

„Lásku k slovenským ľudovým piesňam a slovenským tradíciám som nasal do seba už vo svojom detstve, keď som počúval hrať na harmonike svojho otca aj na tomto voze. Bol som naňho veľmi hrdý, a už vtedy som vedel, že budem pokračovať v jeho šľapajach,” povedal Štefan a ešte dodal: „A teraz som zase hrdý nato, že tu sedí na voze aj môj syn, ktorý taktiež plánuje ísť po načatej ceste.”

„Prvýkrát som hral na tomto voze ešte ako žiak s Pali báčim,” začal rozprávať 26-ročný syn Štefana, Bence Szabó. „Bol som šťastný, že som tu mohol sedieť s ľuďmi, ktorých si veľmi vážim a ctím. Hoci som starého otca nepoznal, vedel som o ňom, že bol obľúbeným harmonikárom našej dediny a bola to pre mňa veľká česť pokračovať v jeho činnosti. Dnes tu sedí so mnou aj moja priateľka, lebo som veľký lokálpatriot, a chcel by som aj ju zoznámiť s našimi tradíciami, aby sme ich potom mohli odovzdať našim deťom. Tak plánujem, že o rok, koncom fašiangov, už aj ja budem hrať na tomto voze spolu s otcom.”

V rodinnej tradícii pokračuje aj bubeník Čaba Lampert, ktorý taktiež prevzal miesto svojho otca, muzikanta a člena nášho 55-ročného pávieho krúžku, Tóniho Lamperta: „Pre mňa je veľmi dôležité, aby starodávne slovenské tradície nezanikli, preto som nikdy nepochyboval o tom, či budem pokračovať v tom, čo mi otec nechal ako kultúrne dedičstvo. Robím to rád už dlhé roky. Šírime dobrú náladu, ľudia nás zastavujú, ponúkajú nás vínom a šiškami, spolu si zaspievame, zatancujeme, každého rozveselíme. Dúfam, že aj my to budeme mať možnosť odovzdať mladším generáciám.”

Jozef Papuček začal chodiť so Šimonom a Judou už ako 25-ročný so svojimi koňmi. „Keď som začal, boli ešte dlhé a studené zimy, chodili sme na saniach,” zaspomínal si. „Vtedy to bola pre mňa len zábava, ale dnes už cítim aj svoju zodpovednosť. Všetci musíme pracovať na tom, aby naše slovenské tradície nezanikli, lebo vďaka nim je naša dedina ešte krajšia a zaujímavejšia.”

„Slovenská kultúra, slovenské tradície sú mojou srdcovou záležitosťou,” dodal ešte Sándor Minczér z Huti, ktorý už viac rokov pomáha zachovať túto jedinečnú tradíciu v Pilíši. „Bohužiaľ, ľudia, ktorí tu sedeli na voze, keď som sa sem pred 30 rokmi priženil, už zomreli. Teraz je našou úlohou a povinnosťou prevziať štafetu a spraviť všetko pre to, aby sme si zachovali našu slovenskosť.”

Šimon a Juda zatancovali svoj posledný tanec. Fašiangové zábavy sa skončili, ale v našich srdciach zostáva dobrý pocit, a nielen z veselých pesničiek, ale aj preto, lebo na voze si už obsadili svoje miesta predstavitelia mladšej generácie, ktorí sú zálohou toho, že naše starodávne slovenské zvyky budú žiť aj v budúcnosti.

Marta Demjénová

Foto: autorka