Vestibul slovenskej školy v Slovenskom Komlóši bol preplnený už pred začiatkom školského roka. A to pre odhalenie pamätnej tabule jednej z najvýnimočnejších žienv novodobej histórii nielen dolnozemských Slovákov, ale celej Slovače v Maďarsku – Anne Ištvánovej.

Medzi prítomnými bola jej početná rodina, predstavitelia miestnych, župných a celoštátnych samospráv, priatelia, bývalí spolužiaci a spolupracovníci. Činy A. Ištvánovej určili, ale aj dodnes určujú náš slovenský každodenný život. Veľký počet prítomných nielen z Maďarska, ale aj mimo neho signalizuje, že sa miestna slovenská samospráva rozhodla veľmi dobre, keď dala zhotoviť pamätnú tabuľu na jej počesť, ako pre významnú rodáčku zo Slovenského Komlóša a absolventku tamojšej slovenskej školy.

Program sa začal recitáciou básne Juraja Antala Dolnozemského Spomienka, potom pokračoval piesňou Dobrú noc má milá. Riaditeľka Slovenskej dvojjazyčnej základnej školy a materskej školy v Slovenskom Komlóši Zuzana Lauková otvorila slávnosť spomienkami A. Ištvánovej na školské roky: „Škola, to nie je iba názov a budova na rohu „Földváričky“. Škola v dospelom veku sa stáva najmä súborom spomienok a súborom vedomostí, sprevádzajúcich nás po ceste života. Takmer všetko, čo ma v detstve naučili moji učitelia, kráča so mnou každý deň. Vždy na nich spomínam s úctou a láskou. Keď sa v rade spomienok dostanem do veľkej, poschodovej budovy školy, prvé, čo sa vo mne vynorí, je ťažká vôňa olejovej podlahy a hneď za tým začujem zvuk zvončeka, volajúceho na hodinu a oznamujúceho začiatok prestávky. Pamätám sa na dlhé drevené lavice, na pošvu s perom a atramentovú fľaštičku, ktoré mali na lavici osobitne vytesané miesto. Pamätám sa, ako sedím s rukami založenými za chrbát bez slova a sledujem, ako sa pani učiteľka pred nami pohybuje, vypráva, vypytuje a sleduje, či jej rozumieme. Spomienky na školské zážitky sú vlastne zrkadlom vlastného života. Pamätám si všetkých svojich spolužiakov, s ktorými sme spolu vyrastali v našej škole. Menoslov triedy dokážem odrecitovať aj teraz bez chyby. Bolo nás trinásť. Začínali sme v roku 1961 a ukončili sme základnú školu v roku 1969. Škola, to nie je iba názov a budova. Škola, to sú všetci bývalí a dnešní žiaci, učitelia, rodičia. Oni spolu dotvárajú atmosféru školy. Škola, to sú spoločne strávené chvíle, mnoho spomienok, mien a osudov. Preto sa život školy podobá životu človeka.”

Neskôr sa obecenstvu prihovoril predseda Čabianskej organizácie Slovákov Michal Lásik ako jej dlhoročný kolega a dobrý priateľ: „Anna Ištvánová tak z historického, ako i ľudského aspektu patrila a patrí k výnimočným osobnostiam slovenskej Dolnej zeme, ako aj Slovákov v Maďarsku. A na večné časy sa svojím dielom, svojimi činmi zapísala do kultúrnej dedovizne celého slovenského národa. Bola charizmatickou, talentovanou, neúnavnou osvetárkou, v opravdivom zmysle slova organizátorkou života Slovákov. Jej iniciatívnosť, novátorské, premyslené činy, jej jasné videnie možnej budúcnosti smerovali k vybudovaniu kultúrnej autonómie Slovákov, ako i zabezpečeniu základov jej financovania. Vždy zdôrazňovala nevyhnutnosť občianskej sféry, spolkov, ktoré spájajú ľudí nielen na základe spoločných záujmov, kultúrnych aktivít, ale i v rodiacom sa samosprávnom systéme budú základom jeho budovania. Jej mottom bola mnohokrát zopakovaná veta:

Spraviť všetko pre našich ľudí. Naši ľudia v zmysle slova Slovák.

Jej najväčší a najkrajší sen sa splnil v novembri roku 1996, keď bol slávnostne odovzdaný za prítomnosti maďarského premiéra a slovenského ministra kultúry Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe, ako sídlo Čabianskej organizácie Slovákov. Bol to prvý spoločenský majetok Slovákov v Maďarsku. Vznikol ako nový model fungovania, s reštauráciou a hotelom, príjmy slúžili na kultúru. A. Ištvánová sama hovorievala, že nechce budovať ostrov slovenskosti, akúsi inkluzívnu skupinu Slovákov. Dvere domu boli otvorené pre všetkých, pre domácu a slovenskú kultúru. Vítala hostí, pre hostí ďalej umelcov, politikov a záujemcov z celého sveta. Za základ fungovania pokladala Anna Ištvánová prácu vlastných krúžkov, na ktorých sa mala zakladať celá organizácia. Jej heslom a cieľom bolo prebudovať celý systém spolkov, a to tak, aby ich fungovanie bolo demokratické, aby mali svoje vlastné členstvo, aby voľbami vybrali svoje vedenie, aby boli budované zhora nadol. A. Ištvánová bola pri zrode samosprávneho systému, bola jej oduševnenou podporovateľkou. Pracovala na tom, aby sa občianske organizácie, spolky a združenia stali nominačnými organizáciami a aby sa úlohy rozdelili tak, že spolky budú nositeľmi, rozvíjateľmi kultúry, a samosprávy budú predovšetkým zastupovať politické a iné záujmy Slovákov. Dostal som krátky čas na to, aby som vás zoznámil s veľmi bohatou činnosťou, ktorú vykonávala A. Ištvánová. Takže vyzdvihnem len niektoré veci. Je dôležité poznamenať, že pokračovala v tradíciách, ktoré sú vlastne genetickým kódom Čabänov. Od roku 1991 spolu s Elenou Šomodiovou a Jánom Siráckym začali znovu vydávať Čabiansky kalendár a mesačník Čabän. A k jej menu sa viaže aj Svetový kalendár Slovákov. Bol som jej spolupracovníkom, predsedom Čabianskej organizácie Slovákov a naše dni s Ančou našou, ako sme ju nazývali, boli veľmi rušné. Ani jeden deň neprešiel bez humoru. Smrť je však ukrutná. Anička pracovala do poslednej možnej chvíle. Chodila svojím autom do práce, kým vládala. Odišla do večnosti a teraz stojíme tu, aby sme odovzdali jej pamätnú tabuľu. Vďaka za jej obetavú a záslužnú prácu, ktorú budeme vždy pokladať za obeť za nás všetkých. Venovala nám svoj čas, to najdrahšie, čo človek môže dávať. Tak, že nikto jej ho nevrátil. Táto pamätná tabula bude večným mementom a navždy nech nám pripomína tvoje zásluhy, ktoré nech budú vždy prítomné v génius loci, v duchu tvojej prvej školy. Pre nás si postavila veľmi vysokú latku a my sa budeme usilovať dosiahnuť všetko to, čo bolo v tvojich cieľoch v záujme našej komunity. Česť tvojej pamiatke!“

Zo strany rodiny prehovorili po slovensky Mária Leginská a po maďarsky Ján Klement. Okrem iného povedali: „A. Ištvánovú, našu tetku sme volali tak, ako ju volali aj jej rodičia: Čuri, Čurika. Aj vekom nám bola veľmi blízka, spájala generácie v rodine. Pri svojej aktívnej a húževnatej práci vždy dbala aj o svoju rodinu. Všetkým pomáhala a podporovala každého, vedela, že za to všetko dobré, čo dostala od rodiny, ako sa má odvďačiť. Sme pyšní na ňu, na jej nadanosť, húževnatosť, dobrosrdečnosť. Veľmi nám chýba.“

Po prejavoch Michal Medovarszki a J. Klement, syn a bratranec A. Ištvánovej odhalili tabuľu. M. Medovarszki sa vyjadril o slávnosti takto: „V prvom rade som bol veľmi hrdý na svoju mamu. Úprimne povedané, rátal som s tým, že skôr či neskôr sa to stane, teda nebol som prekvapený. No teraz nehovorím o pamätnej tabuli, ale o tom, že na ňu nezabudnú. Slávnosť bola veľmi dojímavá. Myslel som si, že príde veľa ľudí, ale prišlo ich ešte viac, a odzneli prekrásne myšlienky o mojej matke.“ Podpredsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy Ildika Zelmanová Klementová bola spoluorganizátorka slávnostného aktu: „Zaujímavé, že práve pred 60 rokmi začala chodiť do tejto školy. Túto pamätnú tabuľu si zaslúžila. Ľudia sa dostavili v hojnom počte, rátali sme s tým, lebo všetci, s ktorými som sa stretla, jej môžu veľa ďakovať a vážia si ju. Ja, ako členka rodiny, lebo bola teta môjho manžela, som to prežívala inak, ako ostatní. Keď som sa dostala do rodiny, trávili sme spolu veľa času, lebo naše deti sú v rovnakom veku. Ona vždy na niečom pracovala, vždy nám rozprávala o svojich plánoch, takže aj Dom slovenskej kultúry sa rodil pred našimi očami. Čo by ona povedala na túto slávnosť? Ako to vyzdvihol aj môj manžel: „Ale Janko... Začo?“. Ona sa nikdy nevystatovala, len robila, čo bolo treba. Teraz sme pozbierali jej vyznamenania, a pravdu povediac, nikdy nám ich neukázala. Vedeli sme, že ich má veľa, ale netušili sme, že až toľko.“

Z týchto prejavov vyplýva, že naša Anča položila nielen základy našej novodobej dolnozemskej slovenskej existencie, ale aj to, že jej rodisko na ňu nikdy nezabudne a ďalej bude pestovať pamiatku výnimočnej Anny Ištvánovej.

(BPL)

Foto: Bence Püski-Liker