Zastupiteľský zbor župného mesta Békešská Čaba na svojom poslednom valnom zhromaždení rozhodol o udelení posmrtného titulu Čestný občan roľníckemu politikovi a slovenskému parlamentnému poslancovi z Békešskej Čaby Ondrejovi Áchimovi Likerovi. Návrh iniciovala Slovenská samospráva župného mesta Békešská Čaba. Túto iniciatívu môžeme pokladať za obrovský úspech. Ale prečo? V tomto článku sa pokúsime vysvetliť pozadie tejto problematiky.

Áchim zomrel pred viac ako 100 rokmi 15. mája 1911. O jeho živote bolo napísaných mnoho kníh a článkov, preto ich nebudem uvádzať. Myslím si, že väčšina čitateľov nášho týždenníka jeho príbeh pozná. Približne pred dvoma rokmi vyšiel v rubrike Békešských župných novín (Békés Megyei Hírlap) rozhovor s miestnym historikom, predsedom Spolku na ochranu a obnovu mesta Gáborom Ugraim. V článku sa píše: „Podľa encyklopédie miestnych dejín Békešskej župy na jar 1911 boli o ňom uverejnené diskreditačné novinové články a Áchim obvinenia rovnako odmietol. [...] Existuje aj iná teória, podľa ktorej nešlo o politický konflikt: Áchim trval na práve „prvej noci“, ktoré chcel uplatniť na Zsilinszkých dievčatách, a obaja bratia si ho nárokovali.“

Prirodzene, takáto lož nemohla zostať bez povšimnutia, a tak viacerí súčasní i bývalí členovia slovenskej samosprávy spolu s miestnymi historikmi uverejnili otvorený list, v ktorom odmietli tieto nepodložené a nezrozumiteľné tvrdenia. G. Ugrai potom oznámil svoju rezignáciu, ale napokon neodstúpil. A imaginárna rozbuška bola zapálená. Vo viacerých miestnych novinách sa objavili články pre a proti. Obyvatelia Békešskej Čaby, novinári a politici posielali odkazy. Po čase sa záležitosť utíšila.

Medzitým tu zúrila pandémia a my sme otočili kalendár na rok 2022. Pamätný rok Áchima sa tiež presunul na rok 2022. Séria podujatí sa začala slávnostným otvorením Áchimovej siene vo februári, kde predseda Slovenskej samosprávy župného mesta Békešská Čaba Ondrej Kiszely uviedol, že minulý rok (2021) sa pre pandémiu neuskutočnili žiadne programy, takže tento rok (2022) bude spomienkovým rokom Áchima. Nultý bod podujatí bolo odovzdanie obnovenej siene. V rámci toho sa časť výstavy „Objektívne o Áchimovi“ presunula z Múzea Mihálya Munkácsyho do siene. Pri ceste do Csanádapáce stál kedysi Áchimov kríž, čo dokladá stará anekdota, a ten mal byť znovu inštalovaný na Wenckheimskej turistickej a cyklistickej trase pri banských jazerách. Okrem toho bola tiež v ten deň spustená petícia za posmrtné ocenenie O. Áchima L. titulom Čestný občan mesta. Program sa nazýval: „Chceme nášho Ondriša za díszpolgára Čaby!“ Pri tejto príležitosti sme požiadali o rozhovor O. Kiszelya.

– Išlo o návrh slovenskej samosprávy. Prečo je podľa vás táto otázka aktuálna aj dnes?

– Pred dvomi rokmi sme sa v rámci slovenskej samosprávy rozhodli, že sa opäť pokúsime navrhnúť Áchima za čestného občana Čaby. Niektorí ľudia sa o to pokúšali už predtým, dokonca aj hneď po jeho smrti. Snažili sa o to i bývalý predseda miestnej slovenskej samosprávy, dnes už nebohý Juraj Ando a Helena Csicselyová. Poučení z toho, čo sa stalo, sme si povedali, že sa vrátime späť a premyslíme si postup a nielen pošleme primátorovi návrh, ale pripojíme k nemu aj petíciu.

– Ste spokojní s výsledkami kampane?

– Samozrejme, pretože sme dosiahli náš cieľ. Nenazval by som to kampaňou, pretože sme ju veľmi nepropagovali, požiadali sme o pomoc naše najbližšie okolie, ale zrazu sme mali 1 000 podpisov. Boli ľudia, ktorí chodili po okolí a vrátili sa s podpismi celej ulice alebo poschodia. Myslím, že sa nám podarilo mnohých zmobilizovať.

– A prišiel veľký deň. Čas rozhodnutia.

– Boli sme veľmi nervózni, pretože mestské zastupiteľstvo rozhodovalo na uzatvorenom zasadnutí, takže sme nemali žiadne informácie o priebehu rokovania. Na prvý pokus sa nehlasovalo, návrh však nebol zamietnutý, ale bola zriadená nezávislá komisia, ktorá mala prešetriť, čo Áchim pre mesto urobil (predsedom údajne nezávislej komisie bol Gábor Ugrai, človek, na podnet ktorého prepukol spomínaný spor o Áchimovi – pozn. autora). Samozrejme, že sme nezostali nečinní, pretože sme oslovili poslancov mesta a postupne s nimi rokovali. Prirodzene, čoskoro sa ukázalo, ktorí predstavitelia sú za a ktorí nie.

– Možno z toho vyvodiť nejaké konklúzie?

– Poslanci, ktorí boli proti, bez ohľadu na stranícku príslušnosť, sa nenarodili v Čabe, ale boli prisťahovalci. Takže diplomaticky povedané, tí, ktorí neboli naši, boli proti.

– Čo presne myslíte tým, že neboli naši?

– V žiadnom prípade tým nechcem povedať, že ich nepovažujem za Čabänov. Skôr by som povedal, že sa nenarodili v Čabe, neboli vychovaní v čabianskom duchu, takže sú veci, o ktorých zmýšľajú inak alebo im nerozumejú, hoci pre nás, čabianskych lokálpatriotov sú tieto veci prirodzené. Napríklad nedovolíme, aby sa v našom meste pomenovala ulica po Endrem Bajcsy-Zsilinszkom.

– Môžeme však povedať, že Ondrej Áchim L. bol významnou osobnosťou?

– Určite. Najmä dnes. Možno by som zdôraznil tú časť jeho práce, v ktorej sa s neskrývanou vehemenciou prejavoval jeho bezpodmienečný zmysel pre spravodlivosť. V dualistickom Uhorsku totiž jedna stále sa rozširujúca vrstva nemala zastúpenie v parlamente ani na radnici. Hovorím tu o chudobných, najzraniteľnejších vrstvách, v prípade Békešskej Čaby o roľníkoch, ktorí boli bez peňazí alebo mali veľmi málo pôdy, a druhou takou vrstvou bola slovenská národnosť. V tom čase bola Čaba dedinou so slovenskou väčšinou, a predsa sa kultúrne a jazykové práva materinského jazyka mohli zdať, mierne povedané, veľmi vzdialeným snom. Pre všetkých, ktorým na Slovákoch záležalo a ktorí za nich bojovali. Okrem toho nemôže zostať bez povšimnutia, že Áchim bojoval za revitalizáciu Čaby, pretože na začiatku storočia tu panovali zaostalé pomery. Na prahu prvej svetovej vojny bola Békešská Čaba dedinou s takmer 40 000 obyvateľmi a stále mala štatút obce. No nepovedal by som jednoznačne, že to bolo nevhodným riadením obce alebo, že návrh na premenu na mesto s regulárnym zastupiteľstvom bol podaný účelovo, ale mám v tejto súvislosti veľké obavy. Nesnažili sa získať štatút mesta, takto im to vyhovovalo. Áchim preto svojráznym spôsobom bojoval za zveľadenie nemocnice a za vybudovanie siete sociálnych inštitúcií. Možno práve to dodnes vyvoláva rozdielne názory na tú dobu.

– Aké sú vaše plány do budúcnosti s Áchimom?

– Vážime si jeho podiel na rozvoji mesta, ale v budúcnosti nás čaká ešte veľa práce. Nezostaneme len pri tom. Pri formálnom predkladaní nás viacerí ľudia upozorňovali, aby sme pomenovali ulicu aj po Endrem Bajcsy-Zsilinszkom. Dôsledne sme trvali na tom, že toto je mesto Áchima a že Ondrej Áchim L. má byť jeho čestným občanom, preto sme nepodávali žiadne iné návrhy.

Bence Püski-Liker

Foto: archív