Priznám sa, že keď som sa predposlednú júlovú sobotu vybral na súťaž v speve slovenských a maďarských ľudových piesní s názvom Nemôžem žiť bez muziky do Novohradu, čakal som jednoduché zápolenie detí a dospelých, spojené s odovzdávaním vyznamenaní. Na miesto činu som dorazil krátko po dvanástej a ostal som prekvapený.

Dvor Domu kultúry praskal vo švíkoch, skupiny v kotlíkoch varili jedlá. Pod stanom vyhrávala slovenská a maďarská muzika, mal som pocit, že som trafil vedľa, na Obecný deň. Po krátkom hľadaní na stránke Slovenskej národnostnej samosprávy obce Novohrad novohrad.hu som zistil, že boli pripravené dva druhy pozvánok. Ja som dostal takú, na ktorej figurovala len súťaž v speve, o súťaži vo varení a priateľskom futbalovom turnaji nebola ani zmienka. Keďže Novohradčania sú známi svojou pohostinnosťou, onedlho sa moje obavy rozplynuli a nechal som sa unášať rodinnou atmosférou. Pred začatím kultúrneho programu sa súťažiaci vo varení dozvedeli ako chutnali ich pokrmy štvorčlennej porote. Osobitné ceny získali Združenie Novohradčania Novohradu, za prípravu 450 kusov lekvárových a kakaových palaciniek, a aktivista slovenskej samosprávy István Slenk, ktorý pre hostí navaril bravčový perkelt. Štvrté miesto patrilo slepačej polievke z kotlíka Klubu pre zachovávanie tradícií v Novohrade. Bronz získala skupina Obecných samospráv Novohrad a Cibakháza s jelením perkeltom. Striebro si zaslúžil hovädzí perkelt Priateľského spolku Srdce Novohradu. Zlato putovalo do rúk členov miestneho Dobrovoľného hasičského zboru za perkelt s kolienkami. Putovná varecha teda ostala v Novohrade.

Po hymne Slovákov v Maďarsku Daj Boh šťastia sa vo veľkej sále Domu kultúry začalo odovzdávanie cien. Prítomných privítala predsedníčka miestneho slovenského zboru Tünde Debreceniová Králiková. „Samospráva obce Novohrad má od roku 2011 družobný vzťah so slovenskými Hornými Turovcami, ale vďaka futbalovým turnajom toto priateľstvo má vyše 20 ročnú minulosť. Druhou sesterskou osadou je Cibakháza, ktorá leží v Jasovsko-veľkokumánsko-solnockej župe. Toto priateľstvo by dozaista nevzniklo, keby tam neslúžil kňaz narodený v Novohrade András Szarvas. Tretie partnerstvo vzniklo vďaka miestnemu hasičskému zboru, ktorý má kontakty s poľským Poborszówskym hasičským zborom v Reńska Wieśi. Mnohokrát sme zobrali k nim naše slovenské tance a piesne, s ktorými sme zožali veľký úspech,“ povedala. Slová predsedníčky do slovenčiny pretlmočil pisateľ týchto riadkov. Obecenstvu sa prihovoril aj starosta Novohradu Richard Varga. Vo svojom prejave ocenil prácu slovenskej samosprávy, zdôraznil, že v súčasnosti je veľmi dôležité byť spolu, kovať silnú komunitu, keďže za hranicami vyčíňa vojna a ľudskosť akoby vymierala. Humorne dodal, že premýšľa nad možnosťou vyhľadať obec v Česku a podpísať s ňou zmluvu o spolupráci. Takto by Novohradčania mohli povedať, že majú vlastnú mini Vyšehradskú štvorku. Starosta obce následne odovzdal predsedníčke miestnej slovenskej samosprávy T. Debreceniovej Králikovej Pamätný list za nezištne vykonávanú prácu v prospech komunity v Novohrade. V tomto roku vyznamenanie Strážca novohradských hodnôt získala znalkyňa pôvodného ľudového kroja Alžbeta Klucsiková rod. Szojková. Uznanie za nezištnú prácu vykonanú pre Slovenskú národnostnú samosprávu obce Novohrad prevzala Marta Eva Mlinárcseková. Laudácie si môžete prečítať nižšie.

Po odovzdávaní ocenení nasledoval 7. ročník súťaže v speve slovenských i maďarských ľudových piesní Nemôžem žiť bez muziky. Pódium najprv patrilo mladým spevavým škovránkom. Za odvahu každý z nich od T. Debreceniovej Králikovej dostal zlatú medailu a darček. Medzi dospelými súťažili sólisti aj skupiny. V prvej kategórii tretie miesto získala Milena Záchenská z Horných Turoviec, druhé Peter Mészáros z Novohradu a prvenstvo si medzi jednotlivcami vybojovala Luca Boldizsárová spolu so svojou mamičkou Henrietou Boldizsárovou Pásztiovou. Zo skupín si bronz odniesol Spevácky krúžok z Cibakházy, striebro novohradský Spevácky chór Nevädze a zlato od slovenského poslaneckého zboru prevzal Spevácky zbor z Horných Turoviec.

Po rozdelení ocenení prekvapila hlavnú organizátorku podujatia jej rodina. Hrdá matka a babka T. Debreceniová Králiková nasledujúci deň oslavovala svoje narodeniny, takže jej celá sála s úsmevom na tvári zaspievala Veľa šťastia zdravia. Táto časť bola výborným ukončením kultúrneho programu. Nasledovala zábava do večera. Na syntetizátore hral Peter Csabuda.

Vedenie Slovenskej národnostnej samosprávy obce Novohrad opäť prekvapilo. Vďaka pomocníkom sa mu podarilo usporiadať nevšedné celodenné podujatie. Nálada bola výborná, jedlá chutné a ľudia milí. Veríme, že budú pokračovať v začatej ceste, lebo takto svoju slovenskú komunitu dozaista udržia pri živote.

Atila Rusnák

Foto: autor

Laudácie

Alžbeta Klucsiková rod. Szojková

Prednedávnom sa niektorí nadšení lokálpatrioti z Novohradu rozhodli, že sa pustia do šitia novohradských krojov pre lúčiacich sa škôlkarov. Áno, lenže nebolo treba vedieť len strihať a šiť, ale aj sukne plisovať po starom. Tomu bolo potrebné rozumieť. Vtedy prišla odborná pomoc v osobe Alžbety Klucsikovej, ktorá to mala v malíčku.

Narodila sa 28. apríla 1934 v Novohrade. Jej otec pochádzal z Hornej zeme, ale musel sa presťahovať do Maďarska. Po príchode slúžil u Dudásovcov. Jeho príbuzenstvo nebolo veľmi známe. Vtedy spoznal svoju manželku. Neskôr chodil pracovať do záhradníctva v Budapešti. Domov za rodinou mohol prísť len na víkendy. O deti sa starala matka, ktorá vedela po slovensky hovoriť i písať. Naučila sa to od otca. Alžbeta mala deväť rokov, keď sa jej otec dostal do vojnového zajatia v Rusku. Domov sa už nevrátil, zomrel tam v roku 1944. Otec ju už nemohol naučiť slovenské slovo.

Alžbeta do školy chodila v Novohrade. Jej učiteľmi boli ujo „Bandi” Bényi a Pál Németh. Na Németha sa dobre pamätá, keďže ju vytiahol na dereš: deti si museli ľahnúť na lavicu a bil ich s palicou, s ktorou vysvetľoval učivo na tabuli. „Zaslúžili sme si to. Rozprávala som sa s mojou priateľkou Kati Haljánszkou. Mňa to nebolelo, lebo som mala na sebe veľa sukní,“ spomína. Nezbedné deti od učiteľa Bényiho dostali iba po prstoch. Ďalším trestom bolo presádzanie. Keď dievča bolo vinníkom, dali mu na hlavu čiapku a posadili ho medzi chlapcov. Keď

chlapec bol zlý, posadili ho medzi dievčatá. Po slovensky sa v škole neučili a Alžbeta sa slovenské piesne neučila ani od rodičov.

Marta Eva Mlinárcseková

Milá Martuška!

Ja osobne ťa nepovažujem za kolegyňu, ale za priateľku. Bez ohľadu na to, či ťa obťažujem vo dne alebo neskoro v noci, s projektom, prekladom alebo akýmkoľvek problémom, vždy mi pomôžeš! Keď mi dochádza energia a chcem to vzdať, Ty ma povzbudzuješ, že to pôjde!

Je pre mňa cťou s Tebou spolupracovať. Ak človek čo i len trochu vidí do fungovania Slovenskej samosprávy, rýchlo pochopí, že dnes už môže byť úspešný len vtedy, ak bude neustále sledovať projekty a pokúsi sa cez ne získať zdroje pre svoje aktivity. Tak ako tento rok pre detský tábor, v ktorom sa dobre cítili mnohé deti a rodičia. Marta Eva Mlinárcseková je odborníčkou v tejto oblasti, pozná jazyk projektov, všetky detaily ich písania. Popri tom všetkom však nielen preto sa medzi ňou a predsedníčkou novohradskej slovenskej samosprávy vytvoril dobrý vzťah, veď ona sama je v mnohom spojená so slovenskou

národnosťou.

Pochádza z Guty, čo je známa slovenská obec. Jej matka sa nazýva Hornyáková, otcovo priezvisko je Mlinárcsek, takže jej slovenský pôvod je jednoznačný. Jej rodičia, aj starí rodičia hovorili slovenským jazykom ako svojím materským. Jej starší brat do troch rokov hovoril len po slovensky. V škole sa osem rokov učila slovenčinu. Na prvom stupni v Gute, potom od piateho ročníka chodila do centrálnej školy v Nógrádkövesde, kde ďalej pokračovala v štúdiu slovenčiny. So školou boli pravidelnými účastníkmi festivalov v Banke, ako aj jazykových táborov organizovaných Júliusom Altom aj súťaží v recitácii poézie.

Dokonca v Gute existovala aj mandolínová skupina, ktorá hrala aj slovenské ľudové piesne.

Po strednej škole bolo jej prvé zamestnanie v samospráve Nógrádkövesdu. Začala tam pracovať v auguste 1993 a bola tam až do svadby. Do Novohradu prišla v roku 2002. Keď sa vytvorila miestna slovenská samospráva, bolo pre ňu úplne prirodzené byť im nápomocná. A to až do takej miery, že keď sa dostala z Novohradu do Netejču, tento kontakt a nepretržitá spoločná práca ostala stále zachovaná.

Spolu s manželom Zoltánom Hustyavom sú prítomní na všetkých slovenských podujatiach a zachytávajú významné udalosti. Po sobáši často cestovali za oddychom na Slovensko a v tom čase sa im zišla znalosť slovenského jazyka. Vždy mala rada slovenčinu a jej zvuk. Rada počúva aj relácie slovenského rozhlasu. Aj v dospelosti sa cíti čoraz viac spojená s materinským jazykom svojich predkov. Navštevuje aj bezplatný kurz vo Vacovskom Osvetovom stredisku v rámci vacovskej slovenskej samosprávy pod vedením Júliusa Alta, ktorý je úzko spätý s Novohradom.

Ju som požiadala, aby na slovenskej svätej omši prečítala čítanie v slovenčine, slovenské pozdravy na oslavách, ktoré si mohla osobne vypočuť Alžbeta Hollerová Račková a aj poznamenala ako pekne Martuška rozpráva po slovensky. Čím pomáha aj Slovenskej

národnostnej samospráve obce Novohrad. Ďakujem Ti za všetko, dúfam v spoločnú prácu a priateľský vzťah aj v budúcnosti.