V dňoch 14. až 17. marca sa konala v Nadlaku medzinárodná konferencia organizovaná Demokratickým zväzom Slovákov a Čechov v Rumunsku pod názvom Dolná zem a kontext slovenskej kultúry. Ako zvyčajne, v predvečer konferencie boli odovzdané Ceny Ondreja Štefanka.

Jej tohtoročnými laureátmi boli profesorka Segedínskej univerzity na dôchodku Katarína Maruzsová Šebová, za príspevok k rozvoju a propagácií slovenskej literatúry tvorenej v slovenskom zahraničnom svete, a bývalý predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Ján Varšo, za príspevok k rozvoju, organizovaniu a diverzifikovaniu kultúrneho života a spolkovej činnosti v slovenskom zahraničnom svete. Rozhodla o tom sedemčlenná porota, v ktorej zasadali predsedníčka Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku Ľudmila Šomráková, predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková, dcéra Ondreja Štefanka Tatiana Štefanková a nositelia tohto ocenenia Katarína Melegová Melichová, Ivan Miroslav Ambruš, Michal Babiak a Pavel Hlásznik.

O činnosti K. Maruzsovej Šebovej napísala laudáciu riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, nasledovníčka laureátky na poste vedúcej Katedry slovenského jazyka a literatúry Segedínskej univerzity Tünde Tusková. Predniesol ju riaditeľ Budapeštianskeho slovenského odborného kolégia Juraj Rágyanszki.

Pani profesorka sa poďakovala za vyznamenanie slovami: „Dovoľte mi, aby som vyjadrila svoju úprimnú vďaku za udelenie Ceny Ondreja Štefanka, že moju doterajšiu prácu vykonávanú v oblasti slovenskej literatúry v Maďarsku ocenila prestížnou cenou, nosiacou meno výnimočného nadlackého kultúrneho dejateľa. Táto cena je pre mňa veľkým vyznamenaním aj z toho dôvodu, že je prvá svojho druhu, ktorou bola uznaná moja vedecká a popularizačná činnosť v rozvíjaní slovenskej literatúry a literárnej kritiky v Maďarsku. Zatiaľ som dostala vyznamenania kvôli mojej pedagogickej činnosti. Cenu O. Štefanka som prebrala s radosťou a s dobrými pocitmi. Bude pre mňa prameňom motivácie pri ďalšej práci v prospech Slovákov z Dolnej zeme. Veľká vďaka patrí aj mojej rodine a každému, kto ma podporoval v mojej činnosti.“

„Medzinárodná vedecká konferencia Dolná zem a kontext slovenskej kultúry nadväzuje na predchádzajúce konferencie v regióne, ktorých cieľom je reflektovať spôsob života Slovákov na Dolnej zemi z rôznych perspektív vedeckého výskumu – historického, etnologického, kultúrneho alebo umeleckého. K fenoménu života dolnozemských Slovákov sa tak pristupuje z hľadiska vlastnej imanentnej existencie na jednej strane a z pozície komparácie na strane druhej: na jednej strane porovnávanie javov jednotlivých dolnozemských komunít a na strane druhej porovnávanie vybraných javov s materskou krajinou – Slovenskom,” povedal P. Hlásznik na otvorení konferencie.

Cieľom tej tohtoročnej bolo zamyslieť sa nad kontextom slovenskej kultúry: do akej miery je produktívne uvažovať o javoch slovenskej Dolnej zeme len v ich pôvodnej, neopakovateľnej podobe a do akej miery by sa takéto vybrané javy mali premietnuť do širšieho pohľadu na národnú slovenskú kultúru. Doterajšie výskumy ukazujú, že mnohé javy skúmali len v úzkom kontexte dolnozemského prostredia a neboli rovnako reflektované v národnom kontexte. Riešenie tejto zjavnej anomálie mala ponúknuť medzinárodná vedecká konferencia, ktorá bola fórom pre neprebádané oblasti výskumu kultúry dolnozemských Slovákov a možnosti integrácie výsledkov týchto výskumov do širšieho národného, prípadne aj nadnárodného kontextu.

Z radov našich bádateľov na konferencii prednášali J. Rágyanszki na tému Štefan Jančovič v Slovenskích národňích novinách a predseda Čabianskej organizácie Slovákov Bence Püski-Liker o Karolovi Strakovi v Békešskej Čabe.

Laudácia

K pani Kataríne Maruzsovej Šebovej ma viažu viaceré okolnosti: obe sme rodáčky Slovenského Komlóša, obe sme absolventky čabianskeho slovenského gymnázia, ako aj Filozofickej fakulty univerzity Komenského v Bratislave, či Ústavu slavistiky Univerzity ELTE v Budapešti, a navyše ona ma pozvala aj učiť na Katedru slovenského jazyka a literatúry v roku 1992, hneď po získaní diplomu. Zblízka som mohla sledovať jej pedagogickú a vedeckú prácu, z oblasti ktorej jej monografiu Poetika priestoru v poézii Slovákov v Maďarsku (2019) som mala šťastie redigovať a sledovať jej novátorský prístup k literárnej tvorbe Slovákov v Maďarsku. Spolu s ňou sa teším, že v tomto roku jej bola udelená prestížna cena Ondreja Štefanka.

Katarína Maruzsová Šebová sa narodila 3. februára v roku 1952 v Slovenskom Komlóši. Po ukončení Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe (1970) ako štipendistka Maďarskej ľudovej republiky pokračovala v štúdiách na Filozofickej fakulte univerzity Komenského v Bratislave. Po získaní diplomu stredoškolského učiteľstva odbor slovenčina-estetická výchova (1975) nastúpila ako asistentka na Katedru slovenského jazyka a literatúry Vysokej školy pedagogickej Gyulu Juhásza v Segedíne. Od roku 1992 do 2011 zastávala funkciu vedúcej katedry, a v období 2006-2011 bola súčasne aj riaditeľkou Národnostného ústavu združujúceho tri samostatné národnostné katedry univerzity.

V období r. 1994 – 2011 bola externou spolupracovníčkou, členkou odborného tímu pre prípravu a kontrolu dvojstupňových maturitných skúšok Ústavu edukácie (OKÉV), fungujúceho pri Ministerstve školstva, neskôr Ministerstve ľudských zdrojov. Je spoluzakladateľkou a redaktorkou univerzitného periodika Slavica Segediensia (2003 – 2012) a viacerých zborníkov týkajúcich sa slovakistiky napr. Komunikačné bariéry – Úvahy o vyučovaní materinského jazyka a jeho používaní v každodennom živote (1999), Katedra na Labutej ulici – Tanszék a Hattyas utcán (2010). (Oba zborníky boli vydané vo vydavateľstve Gyulu Juhásza v Segedíne.)

V roku 2004 obhájila dizertačnú prácu v Ústave slavistiky na Univerzite Eötvösa Loránda (ELTE) v Budapešti, ktorej témou bola slovenská literatúra v Maďarsku (Obrazy dolnozemských Slovákov v súčasnej krásnej próze v Maďarsku), za ktorú jej bol udelený titul PhD.

Katarína Maruzsová Šebová od roku 1975 do jej odchodu na dôchodok v roku 2011 pôsobila na Katedre slovenského jazyka a literatúry. V rokoch 2011 – 2016 prednášala a viedla semináre zo slovenskej a zo slovenskej dolnozemskej literatúry aj pre poslucháčov slavistiky Filozofickej fakulty Segedínskej univerzity. V roku 1985 bola vymenovaná za odbornú asistentku, v roku 1995 za docentku, a v roku 2006 za vysokoškolskú profesorku. Počas svojej aktívnej pedagogickej činnosti prednášala dejiny slovenskej literatúry; dejiny dolnozemskej slovenskej literatúry s osobitným dôrazom na literatúru Slovákov v Maďarsku, vrátane tvorby dvojdomého maďarského spisovateľa slovenského pôvodu Pavla Závadu. Prednášala teóriu literatúry a viedla semináre z oblasti interpretácie literárnych diel. Vo svojej vyučovacej praxi vychádzala z presvedčenia, že najoptimálnejšou metódou odhalenia skrytých registrov literárneho textu je priama práca s ním. Počas PhD. štúdií si osvojila dnes aktuálne, predovšetkým postštrukturalistické a dekonštruktivistické literárnovedno-interpretačné metódy, s ktorými oboznámila študentov a na konkrétnych príkladoch im demonštrovala rôzne spôsoby ponárania sa do hlbín textov. Pri ich uplatňovaní (aj pri vlastnej vedeckej práci) jej boli nápomocné romány Pavla Závadu, pri práci s ktorými poslucháči získali zbehlosť v poznávaní a komentovaní typických čŕt postmoderného textu. Pani profesorka paralelne s tým prehodnotila (tradičné) pozitivistické, opisné prístupy k textom a viedla študentov k vnímaniu literatúry z nového pohľadu. Pritom si uvedomila, že najmä pri analýze realisticko koncipovaných literárnych diel je vhodné zapojiť do interpretačného procesu aj tradičnú, kontextuálnu metódu v kombinovaní s novými, hoci aj postmodernými postupmi. V uvedených témach publikovala a publikuje v domácich a zahraničných zborníkoch, odborných periodikách a kultúrnych časopisoch (napr. Slavica Segediensia, Arca, Bárka, Híd, Nový život, Literárny týždenník, Ľudové noviny, Lúč, Náš kalendár, Dolnozemský Slovák, Barátság). Vystupovala na početných domácich a zahraničných konferenciách (Česká republika, Litva, Podkarpatská Rus, Rumunsko, Slovensko, Srbsko), na ktorých interpretovala a popularizovala medzi inými diela Pavla Kondača, Michala Hrivnáka, Zoltána Bárkányiho Valkána, Juraja Dolnozemského, Gregora Papučka, Alexandra Kormoša, Imricha Fuhla a Pavla Závadu. Jej štúdie vyšli v slovenskom, maďarskom, nemeckom a rumunskom jazyku. Núka sa nám tu odvolávať sa na mienku pani docentky Dagmar Márie Anoca, recenzentky diel profesorky Kataríny Maruzsovej Šebovej: „Jej výskumná a publikačná činnosť popri didaktickej a organizačnej, je bohatá a záslužná. Písala, a dodnes píše a vydáva štúdie, články, knihy, monografie. No v prvom rade nie kvantitou sa vyznačuje jej vedecká a publikačná činnosť, lež predovšetkým hodnotou. Originálny prístup, perfektné ovládanie bádateľskej metodológie, zaujímavé a pôvodné komentáre, hĺbka interpretácie a súvzťažností, podnetné témy, to je kvalita jej textov.“ (Ľudové noviny, LXVI, s. 16.)

Z jej doterajšej vedeckej činnosti vynikajú dve monografie: Kontúry prózy Slovákov v Maďarsku – Dolnozemská tradícia v súčasnej slovenskej próze v Maďarsku (Vydavateľstvo Ivana Krasku Nadlak, 2013) a Poetika priestoru v poézii Slovákov v Maďarsku (Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, Békešská Čaba, 2019). Vo svojich monografiách sa opiera o teoretické práce odborníkov – Petra Andrušku (1994; 2008), Anny Divičanovej (1999; 2002;), Michala Harpáňa (1999; 2004) a Dagmar Márie Anoca ( 2002; 2010) – ktorí vypracovali teoretický základ a terminologický aparát fenoménu „dolnozemská literatúra“. Pritom – vzhľadom na interdisciplinárny prístup autorky k interpretovaným textom – zúročí aj výsledky bádaní autorov rôznych vedeckých disciplín (T. Tušková, A. Uhrinová, M. Žiláková, A. L. György, A. Kovácsová, O. Krupa). Pani profesorka Maruzsová pri písaní oboch monografií sa pokúsila odhaliť nové, doteraz skryté, tradičnými interpretačnými metódami neodhaliteľné významy a súvislosti vybraných diel. O jej prvej monografii venovanej prozaickej tvorbe Slovákov v Maďarsku – recenzentka knihy, Zuzana Čižíková píše nasledovne: „Celou knihou sa tiahne premyslená metodologická koncepcia – autorka ako dôsledná nasledovníčka postštrukturalistickej a dekonštruktivistickej literárnovednej orientácie sa ponára do hlbín štruktúry literárneho textu, a to najčastejšie prostredníctvom kľúčových motívov (návrat, fotografia, dom), symbolov (klát, úľ, včela, mak, koreň, zem, strom) rituálov (pitie vína, gastronomické obrady) a pod., cez ktoré sa ako cez sietnicu pretínajú mnohoraké významy.“ (Dolnozemský Slovák, XIX, 2014, s. 41.)

Pani profesorka vo svojej druhej monografii venovanej poetickej tvorbe Slovákov v Maďarsku do centra svojho uvažovania kládla problematiku priestorovosti (Michela Foucault), z aspektu ktorej sa zatiaľ neskúmala lyrika týchto básnikov. K poetickému materiálu pristupovala z geokultúrneho pohľadu, úzko súvisiaceho s priestorovosťou a krajinnou semiotikou. Prostredníctvom týchto postupov sa jej podarilo identifikovať geokulturálne črty poézie vybraných autorov (G. Papuček, A. Kormoš, I. Fuhl, J. Dolnozemský), poukázať na zvláštnu formu muzealizácie pestovanej básnikmi, vďaka ktorej sa relikty zašlých čias stávajú základnou stavebnou zložkou básnického textu, zároveň načrtnúť geokultúrne znaky identity prejavujúce sa v básňach. Reflexie o vedeckej práci pani Maruzsovej uzatváram konštatáciou slovenskej kritičky Marty Součkovej: „Sympatické na čítaní Kataríny Maruzsovej Šebovej je, že si kladie viaceré (i pre čitateľa inšpiratívne) otázky a svoje analýzy ponecháva otvorené, v postštrukturalistickom chápaní, v ktorom každá z alternatív môže byť pravdivá. Tak, ako sa miešajú znaky jednotlivých kultúr v textoch dolnozemských autorov, aj autorka obohacuje doterajšie konkretizácie o nové významy. Katarína Maruzsová Šebová si zachováva potrebný literárnovedný odstup, ale zároveň prejavuje citlivú empatiu voči textom, ktoré interpretuje.“ (Slovenská literatúra, 62, 2015/2, s. 149 – 151)

Katarína Maruzsová Šebová popri svojej pedagogickej a vedeckej práci prispela k rozširovaniu slovenskej kultúry aj spoločensko-kultúrnymi podujatiami, keď moderovala rozhovory, či besedy s dolnozemskými autormi, podporovala príspevkami aj slovenské vysielanie segedínskeho rozhlasového štúdia. Ako zakladajúca členka prvej slovenskej národnostnej samosprávy v Segedíne, spájala svoju pedagogicko-vedeckú činnosť s predsavzatiami voleného zboru. Výsledkom toho bol napr. rad medzinárodných literárnych sympózií usporiadaných na pôde vysokej školy (1992 – 2006) na tému dolnozemská literatúra; slovensko-maďarské literárne vzťahy, v spolupráci so segedínskou slovenskou samosprávou, Slovenským inštitútom v Budapešti a s katedrami slovenčiny v Budapešti, Novom Sade, Bukurešti, Bratislave, Prešove a Banskej Bystrici. Za svoju mnohostrannú a záslužnú činnosť bola odmenená vyznamenaniami: „Pro Iuventute“ I.; (1987) „Pro Iuventute“ II.(2000); „Za našu národnosť“ (2011); BONIS BONA (Cena za starostlivosť o nadanú mládež (2014).

Pani profesorka Maruzsová sa v súčasnosti venuje písaniu recenzií, štúdií a článkov o slovenskej literatúre v Maďarsku, ako aj prekladu textov kultúrno-historického a pedagogického charakteru z češtiny.

(BPL)

Foto: Facebook DZSČR

Fotogaléria