Čudujem sa, že Morena ešte chce byť niekedy v Jášči. Už zas ju tam vyformovali zo slamy, obliekli do čistých šiat, prešli sa s ňou po dedine, aby ju vyzliekli, zapálili a potom nemilosrdne utopili v potoku. Ako napokon v ostatných storočiach asi neraz.

Žarty bokom! Je to vážna vec. Ako inak by mohli v Jášči odohnať zimu a privolať bohyňu jari Vesnu? Preto sa v základnej škole na to už vopred pripravujú. Na hodinách slovenskej vzdelanosti sa pod vedením učiteľky Viktórie Gerstmárovej Ečeriovej rozprávajú o jarnom zvykosloví Slovanov aj Slovákov v Maďarsku. Naučia sa alebo si zopakujú básničky a riekanky súvisiace s vyháňaním zimy, chladu a tmy, i s privolávaním jari, tepla a slnečného svitu. Niekoľko týždňov pred vynášaním Moreny sa deti v Jášči pripravujú na udalosť, ktorú majú veľmi rady. Pôvodne chceli vynášať Morenu ešte koncom februára. Mrzké počasie však ich plány prekazilo. Toľko pršalo, že pôda pri potoku bola samé blato.Ako nám prezradila hlavná organizátorka zachovávania tohto starodávneho zvyku V. Gerstmárová Ečeriová pred rozlúčkou so zimou umiestnili po dedine plagáty, aby dali na všeobecnú známosť, aká dôležitá udalosť sa chystá. Napokon sa 7. marca zišli všetci do krojov poobliekaní školáci, po prvý raz sa k nim pridali aj škôlkari, aj dospelí, čo si pamätajú na zvyk privolávania jari zo svojho detstva, ba aj zvedaví turisti, ktorí práve kráčali po modrej turistickej trase krížom cez krajinu a tým aj obec Jášč. Morena prilákala pozornosť dediny i cudzích. Kráčalo s ňou a za ňou vari aj 90 ľudí.

Morenu zaodeli do krásnych šiat ešte na školskom dvore. Pripravili ju na poslednú cestu. Deti recitovali riekanky na jej oslavu i na rozlúčku s ňou. Cesta s Morenou k potoku trvá asi 10 minút. Tam prichádza na rad osvedčený dialóg. „Morena, Morena kde si prebývala?“ pýtajú sa chlapci, na čo im dievčatá odpovedajú: „Tam hore, tam hore.“ A detská hra pokračuje, ako každý rok. Pri potoku už boli pripravení dvaja chlapci v gumákoch s vedrami, aby sa nedajbože nechytil nejaký konár, alebo krík. „Než sme však Morenu zapálili, vyzliekli sme ju, lebo jej šaty sú vzácne, sú to starodávne časti nášho kroja,“ povedala slovenčinárka Viktória Gerstmárová Ečeriová. „Zapálili sme ju a keď horela, hodili sme ju do potoka, ktorý sme pred tým vyčistili. Počkali sme až dohorí, aby bolo všetko v poriadku. V druhej časti slávnosti sme volili bohyňu jari Vesnu. Obyčajne je to ôsmačka. Uvijeme veniec a položíme na hlavu vyvolenej. Žiaľ, tento rok sme nemali veniec zo živých kvetov, lebo bolo chladno a nerozkvitli tie pekné kvety, z ktorých sa dá uviť skutočne honosná okrasa. Venček bol z umelých kvetov. Byť bohyňou jari je populárne, preto sa už teraz hlásila jedna siedmačka na pozíciu budúcoročnej Vesny,“ dodala hlavná organizátorka, ktorej s radosťou pomáhali pedagógovia školy. Po návrate do školy sa deti osviežili pagáčikmi a bazovou šťavou. Kroje, ktoré mali oblečené si potom zobrali domov, aby ich mamičky oprali, vyžehlili a pripravili na ďalšie vystúpenie.

Jar v Jášči neodkladne potrebujú, veď bez nej by nerozkvitla baza a ako by potom boli v máji bazové dni?

(-tre)

Foto: Viktória Gerstmárová Ečeriová