V XII. obvode Budapešti sa 28. mája konala prezentácia výpravnej publikácie Mesés Békés (Bájny Békeš). Podujatie v Kultúrnom salóne Hegyvidék zorganizoval Slovenský spolok Identita v spolupráci s Nadáciou PC Magister (Budapest).

Predstaviť opis netradičných príbehov obcí a miest Békešskej župy sa na prosbu predsedníčky našej najmladšej slovenskej nominačnej organizácie Karoly Klauszovej podujal pedagóg, etnograf, člen Maďarskej akadémie umenia Imre Harangozó. Program po slovensky moderovala K. Klauszová, po maďarsky Levente Galda.

V mene organizátorov privítala hostí z Budapešti, ale aj z okolia hlavného mesta, ba i z Dolnej zeme predsedníčka Identity Karola Klauszová. Ako uviedla, „táto jedinečná kniha netradičným spôsobom predstavuje osady Békešskej župy s osobitným zreteľom na ich národnostný charakter. Autormi sú pracovníci Munkácsyho múzea v Békešskej Čabe, obzvlášť jeho roku 2021 zosnulý riaditeľ, kulturológ, charizmatický člen nášho spolku Juraj Ando. Dnešnú prezentáciu venujeme aj jeho pamiatke.“ Ako predstaviteľku múzea privítala Gabrielu Gyarmatiovú a za Nadáciu PC Magister Eszteru M. Molnárovú.

Etnograf predstavil publikáciu po 22. raz

Publikáciu Bájny Békeš predstavil Imre Harangozó veľmi osobne. Svoje myšlienky bohato pretkal osobnými zážitkami a príbehmi, spomienkami a vysvetlivkami. Uviedol, že 75 obcí, ktoré môžeme prostredníctvom knihy „navštíviť“ v abecednom poradí, nie je výlučne len v Békešskej župe, kde žije najviac obyvateľov slovenskej identity, jazyka a kultúry, ale aj v Čanádskej, Aradskej i Bihorskej oblasti. Na úvod, pre vysvetlenie, prezradil: „Preto som otočil nádherný uterák na stole, ktorý priniesla z Békešskej Čaby Gabriela, lebo moja prastará mať nebola vo svojom okolí známa ako Krnáčová, ako je to tu vyšité, ale ako Jucika, ako to vidno na tomto konci. Napokon ako veľmi veľa žien v našej župe, kde boli Jutky, Marky alebo Žofky.“ Z vtipne prednesených slov prednášajúceho vyznelo, že nádhernými fotografiami bohato ilustrovaná, typograficky pútavá publikácia je fascinujúcim súhrnom tradičných ľudových rozprávok a príbehov, ba niekde aj receptov pochádzajúcich z mnohonárodnostného regiónu Békešskej župy. Autori tejto knihy, okrem už spomínaného Juraja Anda, sú maďarská etnografka rumunského pôvodu Emília Martyinová a etnografka a muzeologička Edina Salamonová. V tejto knihe, ktorá za sotva tri roky od svojho vzniku už zažila svoje tretie vydanie, sú zozbierané a spracované príbehy a rozprávky, ktoré boli od nepamäti súčasťou lokálneho súladu, harmónie a kultúrneho dedičstva. Každá rozprávka je viac než len príbehom – je kúskom histórie a folklórneho dedičstva, ktoré sa odovzdávali z generácie na generáciu ústnym podaním. Bájny Békeš sa zameriava na vystihnutie esencie ľudovej múdrosti a kreativity, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou každého kolektívneho vedomia. Bájky obsahujú rôzne námety, od hrdinských eposov a dobrodružstiev cez mýtické bytosti a kúzla až po každodenné životné skúsenosti a morálne ponaučenia. Kniha je nielen zbierkou príbehov, ale slúži aj ako okno do minulých čias, keď rozprávanie príbehov bolo kľúčovou formou socializácie a vzdelávania. Čitateľom ponúka možnosť rozjímať nad hodnotami ako odvaha, múdrosť, čestnosť a láska, ktoré sú univerzálne a nadčasové. Prostredníctvom svojich bohatých literárnych obrazov a živej narácie kniha dokáže vtiahnuť čitateľov do atmosféry starých čias a miestnych tradícií. Sama osebe nie je určená len pre milovníkov rozprávok a folklóru, ale ocení ju každý, kto má záujem o kultúrne dejiny a antropológiu. Slúži ako významný nástroj na uchovávanie a prenášanie kolektívnej pamäte a dedičstva regiónu Békeš do budúcnosti. Bájna zbierka tiež ponúka ilustrácie a krátke historické kontexty, ktoré obohacujú čitateľský zážitok a umožňujú hlbšie pochopenie textov. Celkovo je Bájny Békeš cenným príspevkom k literatúre a folklóru, posilňujúcim porozumenie a ocenenie bohatstva ľudových príbehov, ich vplyvov a významov v rámci konkrétneho kultúrneho prostredia. Aj takto možno zhrnúť prezentáciu pedagóga a etnografa Imreho Harangozóa.

O historickom vývine publikačnej činnosti vydavateľa hovorila pracovníčka békeščabianskeho múzea, kunsthistorička Gabriela Gyarmatiová. Poukázala na to, že Múzeum Mihálya Munkácsyho sa v roku 2013 dostalo do správy župného mesta Békešská Čaba. Vtedy vymenovali na čelo inštitúcie Juraja Anda. „Konečne dostal úlohu viesť túto významnú čabiansku inštitúciu čabiansky rodák,“ povedala odborníčka na dejiny umenia. „Prejavilo sa to vo vzťahu inštitúcie a mesta, oddanosti vyplývajúcej z pocitu spolupatričnosti k mestu, lokalite. Môže človek vykonávať svoju prácu svedomite hoci aj desaťročia, ale sú veci, ktoré sa nedajú naučiť, ktoré sú v ňom od narodenia. Preto aj nastali v živote múzea zmeny v oblasti výstavnej politiky, ako aj v nasmerovaní politiky vydávania odborných publikácií. Dovtedy, obdobne ako iné múzeá so župnou pôsobnosťou, sme vydávali publikácie s rôznorodými vedeckými štúdiami od rôznych autorov, ktoré stoja v dvojmetrových štósoch nevyužité a bez ohlasu v skladoch všetkých župných múzeí. Okrem niekoľkých muzeológov, ktorí sú odborníci na danú tému, nikoho nepriťahovali a ani sa nedali predať. Sú zväčša čiernobiele, možno niektoré aj farebné, ale široká verejnosť o ne neprejavuje záujem. Túto publikačnú činnosť Juraj Ando úplne zmenil. Odvtedy sme nevydali ani jedinú publikáciu obsahujúcu rôznorodé odborné štúdie,“ dodala G. Gyarmatiová. Múzeum začalo vydávať knihy sústreďujúce sa na jednotnú tému, ktoré mali predpoklad vzbudiť záujem verejnosti. S touto motiváciou sa zrodila aj výpravná publikácia Bájny Békeš, ktorá nás zavedie do veľkého počtu obcí a miest. Nebol to skok do neznáma, veď v roku 2018, pri príležitosti 300. výročia osídlenia mesta Slovákmi, múzeum vydalo publikáciu Csabensis. 300-ročnú históriu oslávili autori Ando – Martyinová za pomoci 300 príbehov. Popularita vydania poukázala na možnosti vzniku ďalších kníh v podobnom duchu.

Publikácia Bájny Békeš vyšla v náklade 1000 kusov. Tie sa za tri dni minuli. Nie náhodou I. Harangozó konštatoval, že dosiaľ ju predstavil publiku 21-krát, ale teraz po prvý raz to môže urobiť nielen v teoretickej rovine. Prítomní si ju mohli zobrať do rúk, zalistovať si v nej, ba si ju aj priamo na mieste kúpiť. Jednou z nich bola Katarína Špiryová, majiteľka cennej zbierky domácich textílií z Békešskej župy, ktorá zvedavo listovala v knihe. Chcela vedieť, čo sa v nej píše o jej rodnom Čorváši. Dojato konštatovala, že obec, dnes mesto, má už úplne iný charakter. Nuž veru všetko sa neustále mení. Na viacerých príkladoch na to poukázal aj I. Harangozó.

Prezentácia publikácie Bájny Békeš v XII. obvode Budapešti skončila recepciou a diskusiou.

E. Trenková

Foto: autorka