V prvú júnovú nedeľu sa v XI. obvode Budapešti konalo jedinečné mnohonárodnostné stretnutie. Iba v tomto obvode hlavného mesta spomedzi všetkých miest a obcí Maďarska má totiž samosprávnu reprezentáciu všetkých 13 autochtónnych národností v Maďarsku. Všetky sa predstavili na kultúrnom podujatí s názvom Bárka.

Minority ukázali v parku pri Bezodnom jazere (Feneketlen tó) jednotlivé kúsočky svojho kultúrneho dedičstva i pozoruhodnosti svojej gastronómie. Slovenská národnostná samospráva ponúkala okrem halušiek s bryndzou i zábavné vyučovanie slovenského jazyka, maľovanie ľudových motívov, súrodenci Kata a Zsolt Szilágyioví učili záujemcov tancovať slovenské tirpácke tance, ale ešte pred tým Folklórny súbor Lipa tie tance na asfaltovej ploche pred javiskom predviedol. Slovenská samospráva však poskytla účastníkom nádherného dňa plného akcií niečo mimoriadne: debatu umelcov na tému Predurčenie či voľba národnostného života – súvislosti národnostného jestvovania a jeho spätosť s kultúrou. Pod gaštanom debatovali prekladateľka, dramaturgička, režisérka a herečka Margita Garajská, rodáčka zo Šáre, ktorá diskusiu aj moderovala, nositeľ Kossuthovej ceny, čestný občan Budapešti a Slovenského Komlóša, v ktorom sa narodil, spisovateľ Pavol Závada a predseda Slovenskej samosprávy XI. obvodu Budapešti, folklorista, spevák a divadelník Levente Galda, rodák z Mlynkov. Než by sa však boli diskutujúci rozvraveli nádherné slovenské pesničky zaspievala Eleonóra Vančíková Kapasná a na harmonike ju sprevádzal Teodor Duchovič, tvoriaci hudobné teleso Folk Duo Plus z Bratislavy. Formácia sa v tých dňoch vrátila z Austrálie a priniesli so sebou nielen nádherné zážitky, ale aj pozdravy od slovenských krajanov z rôznych kútov svetadielu na opačnej strane zemegule. Na záver minikoncertu sa k nim pridal v interpretácii niekoľkých piesní aj Kultúrny spolok za Mlynky.

Bytie a súvislosti

Na úvod diskusie moderátorka Margita Garajská poukázala na zaujímavú situáciu, že sa pod gaštanom stretli predstavitelia slovenského národnostného bytia z rôznych končín krajiny, Levente zo severnej časti, z Mlynkov spod Pilíša, Pavol Závada z Dolnej zeme a ona sama z mestečka 40 kilometrov na juh od Budapešti, z Dabašu – Šáre. Témou na úvod bolo skúmanie prejavu národnostného bytia v súkromnom živote i dielach umelcov. Nakoľko ovplyvnil slovenský národnostný pôvod tvorbu Pavla Závadu, jeho osobné rozhodnutia? Spisovateľ, ktorý sa nikdy neučil v škole spisovnú slovenčinu, sa zo začiatku venoval sociografickej tvorbe o päťdesiatych rokoch minulého storočia, obdobiu Rákosiho v Slovenskom Komlóši, keď rozprášili dedinskú spoločnosť statkárov a kulackých hospodárov. Neraz sa opieral o rodinné dokumenty. Vo svojich románoch sa nateraz už odklonil od týchto motívov. „Bolo zrejmé, že mám vyrukovať s takým niečím, čo viem alebo mám skúsené zo života, do čoho som mal možnosť nahliadnuť viac než iní. A samo sebou sa stalo, že som mal potrebu poukázať na dvojjazyčné prostredie, z ktorého pochádzam, do ktorého som sa narodil. Keď som ja prišiel na svet, okolo mňa všetci hovorili po slovensky. Bolo to tak kvôli starým rodičom z oboch strán rodiny, ktorí boli potomkami roľníckych rodín prisťahovavších sa do Komlóša v 18. storočí. Najmä staré mamy ťažko zvládali maďarčinu. Kvôli nim sa nám naša mamka prihovárala po slovensky, vedela však, že v materskej škole a neskôr v škole sa naučíme po maďarsky. To, že rozumiem jazyk, ktorým sa mi prihovárali v detstve ešte neznamená, že som si osvojil celú šírku a hĺbku slovenského literárneho jazyka a kultúry. Jednak preto, lebo sa v rodine používal jazyk predkov, nárečie z 18. storočia, bola to veľmi zvláštna reč, ktorú moji slovenskí priatelia, keď nás navštívili, počúvali s otvorenými ústami, Pre dieťa to bolo smiešne, zábavné, najmä, keď nepostačujúcu slovnú zásobu doplňovali maďarskými alebo nemeckými výrazmi. ... Za komunizmu boli vzájomné medzištátne styky rodinných príslušníkov i priateľov vyslovene sťažené. Nemohli sme sa navštevovať, ako sa nám chcelo. Už ako dieťa som si mohol všimnúť, že jazyk národnosti chradne, že starší používatelia jazyka vymierajú, a mladí sa ho nenaučia. Než som vyrástol, rodičia boli toho názoru, že mám ísť na maďarské gymnázium, a keď som sa začal zaujímať o literatúru, čítal som nielen maďarskú beletriu, ale aj diela svetových autorov v maďarskom preklade. Slovenský jazyk zostal cennou súčasťou rodinného príbehu, na čo je človek pyšný a dodáva mu pocit útulnosti rodinného kozuba, pokúsi sa zachovať jeho stopy, nielen predmety, šaty starých a prastarých materí, pesničky, ktoré hrajú dychovky, tance interpretované teraz už len folklórnymi súbormi, ba aj bohoslužby v kostole v ďalšom zvláštnom jazyku, v kralickej češtine z dôb Tranoscia. Všetky sa spájajú so spomienkami na detstvo. Keď som začal písať, snažil som sa ich vložiť do truhlice spoločného dedičstva, k jazykovým spomienkam, k citovým situáciám, k rodinným vzťahom, k spomienkam na matku. Tie všetky sa mi zjavovali po slovensky. To je moje pestovanie ľudových tradícií, ba aj snaha o ich ďalší rozvoj.“ Margita Garajská konštatovala v mene každého Slováka v Maďarsku, že prenesenie slovenskej národnosti, jej prostredia a slovenského ľudového jazyka do kánonu maďarskej literatúry znamená istú emancipáciu slovenskej národnosti. Jadvigin vankúšik je pre nás všetkých dôležitý. Zároveň priznala, že jej vlastná identita je z hľadiska materinského jazyka maďarská, po slovensky sa učila v škole. V jej prípade bolo slovenské bytie tesne spojené so zachovávaním slovenských ľudových tradícií sprostredkovaných tými, ktorí sa o to snažia v kultúrnych telesách. Do svojich devätnástich rokov spoznávala slovenskú národnostnú kultúru, potom sa dostala na Slovensko na vysokú školu a zoznámila sa s väčšinovou slovenskou kultúrou. „Keď som sa už naučila po slovensky, prosila som starú mamu, nech aj ku mne hovorí po slovensky, nielen k dedkovi. Jej sa to veľmi nepozdávalo, lebo ja som používala spisovnú slovenčinu, ktorá sa neponášala na jej nárečie. Myslím, že identita Slovákov v Maďarsku je úplne špeciálna v porovnaní so Slovákmi v materskej krajine. Moja identita sa časom zmenila. V Maďarsku bola oveľa silnejšia moja slovenská identita, na Slovensku zosilnela moja maďarská identita, lebo tam som bola Maďarka, hoci aj pochádzam zo Šáre.“ K istým zmenám identity mali aj debatujúci páni čo dodať. Pavol Závada okrem iného s jemným úsmevom povedal, čo vraj už neraz svojim maďarským priateľom zo Slovenska, najmä svojim prekladateľom vravel, aby boli hrdí na svoje vzdelanie v slovenčine a dokonalú znalosť slovenčiny i napriek svojmu maďarskému bytiu, lebo len oni môžu splniť úlohu mosta medzi našimi národmi, na rozdiel od nás, Slovákov z Maďarska, ktorí si slovenčinu často len zvedavo obzeráme. Nemali by vystavovať na obdiv svoj maďarský pôvod na úkor Slovákov, či Rumunov. Oni poznajú obe kultúry, oba jazyky dokonale. Uznávaný spisovateľ vyjadril aj smútok nad stratou hrdých slovenských ľudí, ktorí sa zo Slovenského Komlóša pod vplyvom intenzívnej štátnej propagandy v roku 1947 v nádeji na lepší život presťahovali do Československa. Napísať si netrúfali, osobne však hovorili, keď mohli, o svojej rozčarovanosti. Robili si nádeje na dobré vzdelanie, dobré miesto, keď prišli na to, že vlastne nevedia po slovensky. Museli prehodnotiť svoje stanovisko, ba museli si vydobyť aj to, aby boli doma v krajine, kde ich matička zem povolala. Levente Galda hovoril v súvislosti s identitou o svojom vzťahu so starou mamou, ktorú v Mlynkoch volali tetkou Vitušou. On sa ako dieťa bránil slovenskej reči a zastrájal sa, že viac k starkej nepríde, ak s ním nebude hovoriť po uhersky. „Bola to múdra žena. Videla môj osud, ktorý som ja vtedy ešte nepoznal. Zamiloval som sa do ľudovej hudby. O ľudové pesničky som sa opieral, keď som si chcel obohatiť slovnú zásobu.“ L. Galda poukázal na generačnú medzeru, v ktorej prestali rodičia hovoriť s deťmi po slovensky. Napriek všetkému, čo sa prihodilo, si máme uvedomiť, že miestnu slovenskú kultúru každého mesta či obce si musíme chrániť a pestovať. Sme poslednými mohykánmi. Ako povedal Pavol Závada, niekto tancuje, niekto spieva, niekto píše, ale všetci máme osobné spomienky a tie môžeme používať, sprostredkovať v záujme presadenia a uznania svojej národnej príslušnosti inými národnosťami. Sú aj takí, ktorí si to stanovili za svoj cieľ. Indirektný spôsob je často účinnejší, než vnucovanie toho svojho. Propaganda nie je práve najlepšie fungujúci prostriedok.

Na otázku moderátorky P. Závada hovoril aj o svojich plánoch. Na jeseň by sa mala na knižnom trhu objaviť jeho ďalšia kniha, ktorej príbeh sa odohráva vo fiktívnej, Slovákmi obývanej obci, veľmi podobnej Slovenskému Komlóšu, kde aj prenasledovaní, aj prenasledujúci majú slovenský pôvod. Jej názov bude Pernye és fű (po slovensky možno: Popolček a pažiť).

E. Trenková

Foto: autorka