27. augusta 1936 v Horných Peťanoch sa narodila bývalá poslankyňa a podpredsedníčka maďarského parlamentu, predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku a riaditeľka budapeštianskej slovenskej školy Mária Jakabová Šingeľová.

Je autorkou devätnástich slovenských učebníc pre základné a stredné školy a mnohých štúdií z oblasti pedagogiky. Jej kniha, v ktorej sa venuje postaveniu slovenskej národnosti, vyšla v roku 1995 pod názvom Slová za nás a o nás.

Do základnej školy začala chodiť v Gute (Galgaguta), posledný ročník skončila v slovenskej škole v Budapešti. V roku 1958 absolvovala Univerzitu ELTE a nastúpila do budapeštianskej slovenskej školy, v ktorej kedysi študovala. Roku 1963 sa stala riaditeľkou svojich niekdajších učiteľov. Ako v rozhovore pre náš týždenník spomínala, pomáhali jej dobrými radami i nádherným ľudským prístupom. Popri škole pôsobiaca pobočka ju delegovala za členku Celokrajinského výboru Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. V roku 1967, keď vznikli odborné výbory Zväzu, sa stala vedúcou školského. V roku 1969 zo školy odišla do Celoštátneho pedagogického ústavu a o dva roky neskôr ju vymenovali za vedúcu národnostnej katedry. Tam pracovala do roku 1983, hoci od roku 1978 bola s manželom, ktorý bol riaditeľom Maďarského kultúrneho inštitútu v Sofii, v Bulharsku. Navštevovali ich speváci, básnici, aj politici a kultúrni činitelia. Vtedy sa dozvedela, že generálny tajomník DZSM sa chystá odísť do dôchodku a vo Zväze budú voľby nového vedenia. Ako vysvitlo, boli traja uchádzači. Po prvý raz v histórii o ich osude rozhodlo tajné hlasovanie. Takisto po prvý raz získala najviac hlasov žena. Na čele vtedy jedinej našej spoločenskej organizácie stála do roku 1993. V rokoch 1985 – 2002 bola poslankyňou a v rokoch 1988 – 1990 podpredsedníčkou maďarského parlamentu, ktorý v roku 1993 prijal národnostný zákon a národnosti v Maďarsku odvtedy zastupujú ich samosprávy. Dvanásť rokov (1990 – 2002) bola aj členkou Výboru pre ľudské práva, menšiny a konfesie Maďarského parlamentu.

„Mám rada pôdu: naučila som sa kopať, obrábať vinič, hrste zberať, ba aj priasť a tkať. Som potomkom slovenských sedliakov v Maďarsku, pokladám sa za učiteľku,“ priznala sa Mária Jakabová Šingeľová v rozhovore pre náš týždenník.

„O neprijateľnom prístupe k našej národnosti som hovorila aj s niektorými slovenskými prezidentmi, premiérmi. Boli, ktorí ani nechápali, o čom hovorím, boli, ktorí horlivo súhlasili, ba mali aj „akčné plány na našu záchranu”. (Na konci vysvitlo, že za ich neúspech by boli „recipročne” platili Maďari na Slovensku.) Lenže to sa tak nerobí! Premyslená, dobrá pomoc od materského národa nám vždy príde vhod. Ale nech nás nikto neponíži a nechce využiť ako politický prostriedok! Mala som konflikty aj na spomínaných úrovniach. Žiť vedľa seba a nedôverovať si – to nás nepovedie nikam! A za vlastné práva a jazykové možnosti musíme sami bojovať,“ povedala v rozhovore pre Náš kalendár 2016.

„Moje deti už viac ako štvrťstoročie žijú v cudzine. Pracujú – syn ako výskumník, dcéra ekonómka –, majú rodinu, deti. Sama som žila s dcérou, keď čakala dieťa, potom som 3 roky vychovávala vnučku. Každé leto som prišla domov a keď sa malá dostala do škôlky, vrátila som sa. Teraz chodievam k nim na Vianoce, oni prichádzajú domov v letných mesiacoch. Toľko v krátkosti. Život je však zložitejší: spoznala som tú vzdialenú krajinu celkom zblízka, vždy som tam mala pocit istoty, vyrovnanosti, osobného šťastia. Nič mi nechýbalo... Asi však predsa len dačo?! Bude to znieť pateticky: chýbalo mi rodisko, chýbala mi slovenskosť v Maďarsku,“ priznala sa tiež v našej ročenke Mária Jakabová Šingeľová.