Môžeme konštatovať, že populárnou súčasťou Dňa Slovákov v Maďarsku je už tradične prehliadka nášho dedičstva ľudových odevov. Krojované „bábiky” v životnej veľkosti defilovali javiskom a predstavovali šat, ktorý sa nosil v rôznych regiónoch Maďarska obývaných Slovákmi.

Pôvodný zámer bol, aby regionálni spolupracovníci Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku (ÚKSM) vybrali po jednom kroji, ktorý by predstavili. Nadšení kolegovia riaditeľky ÚKSM Kataríny Királyovej sa natoľko rozohnili, že nedokázali zostať len pri jednom exemplári. Podaktorí priniesli na javisko v Černi aj tri, či dokonca aj šesť oblečení, ktoré chceli predstaviť. Podľa plánov mala prehliadka trvať asi 30 minút, čo sa podarilo prekročiť snáď až trojnásobne. Istú brzdu znamenala aj viacjazyčnosť, veď jednotlivé kusy popisovali raz po slovensky, raz po maďarsky, niekedy s identickým prekladom, inokedy prezentáciu v jednom jazyku doplnili v tom druhom.

Na javisku predstavili pastierske aj meštianske šaty zo Sarvaša i Békešskej Čaby. Sarvašské starodávne, starostlivo ošetrované vlnené kabáty, z jemnučkej kože ušité a vlnou bohato vyšívané kožuchy popísal riaditeľ divadla Cervinus Teatrum, folklorista Ondrej Csasztvan. Z Békešskej Čaby do Černe priviezli kroje reštaurované podľa starých obrázkov z Múzea Mihálya Munkácsyho. Ako povedala riaditeľka ÚKSM, všetci sa rekonštrukcii nekonečne tešia, hoci Ondrej Kiszely a jeho pomocníci nedokázali reprodukovať také isté kožuchy, ako nosili naši kedysi, keď ešte pásli kučeravé racka ovce. Museli nájsť náhradný materiál zo súkna, z ktorého sa dal ušiť podobný odev. Diváci mohli porovnať oblečenie, aké sa nosilo voľakedy na Sarvaši, v Békešskej Čabe a Slovenskom Komlóši. Dokonca sme nadšene obdivovali aj brokátové sukne, ktoré mali zhodnú farbu so zásterou, a ktoré si mohli dovoliť len majetnejšie ženy. Jedinečný doplnok odevu nosili na Dolnej zemi voľakedy ženy na hlave, prenádherný čipkovaný čepiec, vyšitý aj trblietkami. Bohatú a vzácnu zbierku takýchto ako pavučinka jemných čipkovaných pokrývok ženských hlavičiek majú vo Veľkom Bánhedeši. Za pomoci ihličky, zásnubného darčeka od ženícha, čepiec podvihli ako kačací zadok. Katarína Király a vedúci regionálnych stredísk mohli predstaviť podobný štýl a podobné výšivkové motívy, upozorniť obecenstvo na zhodné detaily i na rozdielnosti. Z novohradského Veňarca prišla na javisko v odeve družičky nežná mladá dievčina Petra Ponikaiová, ktorá neskôr nádherne zaspievala svadobné piesne. Keby bola mala bielu sukňu a na hlávke venček – partu, bola by z nej hotová nevesta. Dozvedeli sme sa, že rozdiel je skutočne len v tom, či je sviatočná sukňa biela alebo farebná a či má nevestine doplnky, či nie. Kedysi, veď peňazí nikdy nebolo nazvyš, si aj na svadbu obliekali dievčatá len svoje najkrajšie šaty. Veňarecké kroje precízne popísala Terézia Nedeliczká.

Vzápätí sme putovali ďalej, neďaleko od Veňarca smerom späť k hlavnému mestu na povodí riečky Galgy je Pišpek, odkiaľ priniesli tiež bohaté a najmä všakovaké oblečenie. Kochali sme sa v dievčenskom šate, tiež v kroji mladej ženy, staršej ženy, mladého chlapca i regrúta. Predstaviť chceli všetko, aby ukázali nádheru a bohatosť kedysi nosených hábov. Ba dokonca došlo aj na porovnanie sviatočného odevu zo začiatku minulého storočia. Videli sme pekne a verne oblečených mladých i starších ľudí. Mali sme možnosť porovnať ečerský sviatočný odev. Spôsob nosenia a výzor prezentovali dve dievčatá, nádherne ukázali starodávny, tmavší šat z 18. storočia i novší kroj z päťdesiatych rokov minulého storočia. Dozvedeli sme sa tiež, že dievky, aby nelámali hodvábnu látku šatky cez hruď zaviazanú na drieku, previazali ju šnúrou zástery. Postupne od jej nosenia upustili, aby ukázali bohato vyšívané prusliaky, vesty aj blúzky. Prusliaky sa v dávnejšej minulosti nosili pod blúzkou, ako podprsenky. Až neskôr sa odhodlali nosiť tú vyšívanú nádheru verejne, na blúzke.

„Musíme sa priznať, márne všetko uverejňujeme v odbornej literatúre, v Národopise Slovákov v Maďarsku, laická verejnosť nesiaha po publikovanom materiáli. Keď ukážeme takto na javisku, ako oblečenie vyzeralo kedysi, ako ho nosili, aké rozdiely možno objaviť na prvý pohľad, ako sa odlišujú detaily, obecenstvo sa vďačne zaujíma. Snáď si aj uvedomí, čo dosiaľ nevedelo, čo si nevšimlo, čo možno dodnes obdivovať, keď na to poukážeme.“ povedala Katarína Király. Aj napriek ohromnému množstvu oblečenia, doplnkov, drobností, farieb a kusov, ktoré sú však veľmi dôležité pri určovaní veku a sociálnej príslušnosti nositeľov krojov, prehliadka bola dynamická, zaujímavá, pútavá.

Najprekvapujúcejšou udalosťou popoludnia bola prezentácia zbierky krojov mladíka z Tardoša Bendegúza Vada. Budúci lesník sa už ako malý chlapec rozhodol skúmať a zbierať kroje. Ba od svojej babičky sa naučil aj ušiť, keď mu niečo chýbalo. Duchaplne, sebavedome a vyrovnane poukazoval na svojich modelkách, čo priniesol. Hoci musel upozorniť na množstvo pozoruhodností, hovoril k veci a stručne. Predstavil tardošský dievčenský kroj so zamatovou vestičkou s bielym šnurovaním, odev nevesty z 90. rokov 19. storočia s myrtovým venčekom a mašličkami, aj lemom na spodku sukne. V rukách mala nevesta pátričky – ruženec. Na krku nosili dievky nielen korálky, ale na šnúrke mali aj obraz Panenky Márie. Napokon Bendegúz predviedol ženský kroj aj so zvláštnym zošívaním vpredu i vzadu. Poukázal na richelieu výšivku na čepci, ktorý zostával naškrobený a zaviazaný a kládli ho na hlavu ako čiapku.

Aj tohtoročná prehliadka krojov pripútala obecenstvo k stoličkám, a určite nikto neľutoval.

(-tre)

Foto: autorka

Fotogaléria

Čerňa hostila tohtoročný Deň Slovákov v Maďarsku

Galaprogram so stupňujúcou sa náladou

Pamätník zakladateľom obce

Pastva pre oči, potešenie pre žalúdok

Dielňa, hry a cirkus 

Úspešná súťaž pre deti a mládež

Oficiálna brožúrka Dňa Slovákov v Maďarsku