Chvál Pilíšu som za takmer 20 rokov napísal neúrekom. Nenadarmo sa vystatujem, že som Pilíšan z vlastného rozhodnutia. Využívam akúkoľvek možnosť vytrúbiť to celému svetu, alebo aspoň čitateľom mojich riadkov. Začiatok júla u mňa tradične patrí pobytu v Pilíši. Tak tomu bolo aj tohto roku. S rodinou som opäť objavoval dávno objavené slovenské súvislosti tohto kraja. Zlatým klincom bol Slovenský deň v Senváclave v sobotu 6. júla.

Senváclav bol pred vyše sto rokmi jednou zo šestice najslovenskejších obcí Pilíša. Boli to Mlynky, Čív, Santov, Kestúc, Huť a Senváclav, ktoré na začiatku 20. storočia podľa úradného sčítania mali 95% Slovákov, čiže Slováci tam boli všetci okrem farára, učiteľa a notára. A tí, čo prežili uhorskú, horthyovskú, ľudovodemokratickú či „len“ demokratickú maďarizáciu sa hlásia k slovenskosti aj dnes. Nie je ich veľa, ale počuť ich.

Tohto roku sa predstavili na spomínanom Slovenskom dni. Podujatie otvoril (aj po slovensky) zástupca starostu obce Senváclav György Illés a potom v svižnom tempe nasledovali vystúpenia čerpajúce z bohatej studnice slovenského folklóru. Po hymne Slovákov v Maďarsku „Daj Boh šťastia tejto zemi“, ktorú zaspievali všetci účinkujúci, patril úvod slovenským „ženičkám“ zo speváckeho krúžku v Senváclave s ikonickou piesňou Na kráľovej holi. Slovenský deň pokračoval vystúpením „Pilíšskej rodinky“ zo susedných Mlynkov ako aj tamojších tanečníkov. V obci Kóšpalag pri Naďmaroši je to so znalosťou slovenčiny biednejšie, tak sa tamojší účinkujúci predstavili pantomimickou scénkou. Po nich nasledovali vystúpenia slovenských speváckych skupín z Čúváru a Kerepeša. Pekné kroje, len trochu ma zarazili výrazné maďarské trikolóry na čepcoch... Profesionálny charakter malo tanečné vystúpenie komornej zložky Folklórneho súboru Lipa v Budapešti. Na záver primašírovala Hasičská hudba z mestečka Pomáz (kde sa okrem Slovákov voľakedy na počte obyvateľov výrazne podieľali Srbi). Ich vystúpenie potešilo, ba dokonca vyzvalo poniektorých aj do tanca. Slovenský deň vyvrcholil dobrým gulášom.

Mám jednu drobnú výhradu k podujatiu. Sprievodné slovo bolo (až na úvod) iba v maďarčine! Dobre chápem neutešený stav slovenskosti v dnešnom Maďarsku a príčiny, ktoré k tomu viedli. A veľmi si cením prejavenú snahu všetkých účinkujúcich, snahu prezentovať slovenskosť v tamojšom prostredí.

Vrátil som sa domov a otvoril Literárny týždenník, dvojčíslo 23-24 z 28. júna 2024. Pilíšske súvislosti neskončili. Na strane 13 venovanej recenziám som objavil príspevok Dušana Mikolaja s názvom „Spoločný jazyk s dvoma domovmi“, ktorý predstavuje knihu Imra Fuhla EXTRAKT, vydanú pred dvoma rokmi. Pekne to napísal. D. Mikolaj je aj spolupracovníkom Nadácie Národný pamätník slovenského vysťahovalectva, ktorá pri príležitosti Dňa zahraničných Slovákov (5. júl) udeľuje Medailu Š. B. Romana a pripomenul, že touto Medailou minulý rok ocenili aj Imra Fuhla. A všetci vieme, že Imro je Pilíšan.

Pilíšanov ako maku by povedala moja stará mama. Na strane 15 Literárneho týždenníka sa objavuje ďalší. V rubrike Jubilujúci spisovatelia – členovia Spolku slovenských spisovateľov v júli 2024 „tróni“ v čele (vďaka dátumu narodenia) meno Rudolfa Franya, ktorému srdečne blahoželajú k 75. narodeninám. Pridávam sa aj ja: Živió, Rudo! Nech žijú Pilíšania a všetci ľudia dobrej vôle!

Jozef Schwarz

Foto: autor