luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Dvojnásobný návrat Pavla Kondača

KMS-NesNavrat-01 

Myšlienky k dvojjazyčnému vydaniu staronového románu Neskorý návrat

V každej kultúrnej komunite je významnou udalosťou, ak uzrie svetlo sveta nová kniha. Tobôž to platí v prípade národnostných menšín, v kruhu ktorých k takýmto výnimočným chvíľam dochádza zriedkavejšie. Slováci v Maďarsku sa práve preto môžu zvlášť tešiť znovuvydaniu románu Pavla Kondača Neskorý návrat - Útban hazafelé, ktorý po 26 rokoch od prvého vydania (1987) vyšiel v týchto dňoch dvojjazyčne vo vydavateľstve Legatum z iniciatívy Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku a Slovenskej samosprávy v Sarvaši. K vydaniu knihy finančne prispeli Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku a Správa fondov ľudských zdrojov. Na význame nového vydania románu pridáva aj fakt, že pri pôvodnom slovenskom texte sa vo zväzku nachádza aj jeho maďarský preklad, čoho sa ujala Alžbeta Katarína Árgyelánová, ktorej patrí vďaka a uznanie za korektnú a tvorivú prekladateľskú prácu. Týmto záslužným činom iniciátori a realizátori akiste sledovali najmenej dva ciele: pozvanie čitateľov do dolnozemského románového sveta, s prísľubom dobrodružstva vyplývajúceho z možnosti spoznávania seba samého medzi riadkami, ako aj rozšírenie okruhu čitateľov slovenskej literatúry, hoci aj v maďarskom preklade.

Žijeme v dobe, v ktorej sme svedkami akejsi renesancie starších diel, uskutočňujúcej sa vo forme ich znovučítania a znovuhodnotenia z pohľadu dneška. Z tohto trendu sa nevymyká ani literatúra Slovákov v Maďarsku, ba priam volá starších k opätovnému a mladších k prvému čítaniu a zhodnoteniu literárnych diel našich autorov. Na nevyhnutnosť prehodnotenia dobových názorov o znovučítaných starších dielach upozorňuje v Ľudových novinách (LII/41 s. 10.) práve aj v súvislosti s Kondačovými textami Peter Andruška. O Pavlovi Kondačovi (1931) sa patrí povedať, že sa po zbierke krátkych próz (Onemelá izba, 1983) zapísal do dejín slovenskej literatúry v Maďarsku predovšetkým ako zakladateľ slovenského románu (Hrboľatá cesta, 1984, Neskorý návrat, 1987), a týmto činom doplnil zatiaľ neúplnú žánrovú paletu tejto literatúry. Autor vo svojich obidvoch románoch do centra svojej pozornosti kládol osudy dolnozemských Slovákov. Jeho staronový (termín vypožičaný od Andrušku) román už svojím novým vzhľadom oslovuje nádejných čitateľov a vzbudzuje v nich záujem aj o jeho obsah. Grafická úprava obalu s obrazom zapadajúceho slnka a nedozernej roviny implikuje nekonečnú cestu človeka, vedúcu do neznámych diaľav, čo práve vystihuje spisovateľov obľúbený topos cesty, známy aj z jeho románu Hrboľatá cesta. Využívanie tohto literárneho toposu pomáha autorovi pri stvárňovaní dejinných križovatiek Slovákov žijúcich v južných končinách maďarskej nížiny tak v konkrétnom, ako aj v metaforickom zmysle. Aj príbeh románu Neskorý návrat organizoval okolo cesty hlavnej románovej postavy Juraja Majrona do jeho rodiska. V kruhu našej informovanejšej slovenskej verejnosti už pri prvom vydaní románu bolo všeobecne známe, že za iniciálkami J. M. sa skrýva skutočná osoba Juraja Meliša, na celom svete uznávaného maďarského operného speváka slovenského pôvodu, pochádzajúceho zo sálaša v okolí Sarvaša. Táto skutočnosť však v istom slova zmysle zužovala a aj obmedzovala interpretačné opcie románového textu, keďže sa tradične čítal hlavne ako Melišov životopisný román. Prirodzene, Kondačovo dielo sa môže čítať aj ako biografický text, veď aj sám autor upozorňuje na tento aspekt, keď nové vydanie knihy venuje umelcovej pamiatke. Podľa mojej mienky však toto dielo ponúka čitateľovi aj univerzálnejšie sondy do hlbších vrstiev textu a nadhadzuje aj všeobecnejšie ľudské problémy, s ktorými sa v živote všetci musíme vyrovnať. Akoby na to upozornil aj obal s obrazom živej jarnej prírody, honosiacej sa sýtou zelenou trávou, splývajúcou s oranžovým horizontom a s vidinou nekonečnej cesty a bezmedznej voľnosti vtákov. V súvislosti s týmto prevažne optimistickým záberom (odhliadnuc od motívu zapadania slnka), ale treba naznačiť, že v nemalej miere protirečí melancholickému podtónu románového sujetu, ktorý je rámcovaný pochmúrnymi jesennými prírodnými dianiami, korelujúcimi s duševným stavom hlavného hrdinu. Na obale uvedené atribúty vyjadrujúce nádej (jar, zeleň, vták, nekonečná rovina a cesta vedúca do neznámych diaľav, splývanie neba a zeme) sú však zjavne prítomné v diele, ktorými spisovateľ navodzuje typickú dolnozemskú atmosféru a citovo pripravuje čitateľov na empatické vnímanie tohto kraja a tu žijúcich ľudí. Prejavuje sa to najmä pri opisoch krás dolnozemskej krajiny, svedčiacich o vrúcnej láske k nej, tak zo strany autora, ako aj románovej postavy. Napriek tomu sa však z významových registrov románu tradične vnímali hlavne jeho pochmúrny obsah a ovzdušie. Toto prečítanie pravdepodobne podporovalo aj výtvarné riešenie obalu prvého vydania, zobrazujúceho vyschnutý, neživý kúsok cesty tmavohnedej, čiernej a sivej farby. Nový dizajn však takmer provokuje k novému prístupu, veď nosí v sebe tajomstvá a neistoty, keďže človeka na nekonečnej ceste životom čakajú nevypočítateľné výhry a prehry a nikdy sa nevie dopredu, akým smerom sa uberá jeho život. Z toho môžeme vyvodiť, že aj náš román Neskorý návrat môže mať rôzne „prečítania“. Môže sa čítať napríklad ako umelecká spoveď o odchodoch a návratoch, vážne ovplyvňujúcich životnú dráhu jednotlivca, ako text, ktorý problematizuje univerzálnu dilemu medzi rodinnými záväzkami a kariérou a ktorý súčasne rozoberá aj proces starnutia a osamotenia, ako román o stratách a o pokuse o ich prekonávanie, ako text o odcudzení sa národnostného človeka od svojich koreňov zmietajúceho sa medzi dvoma kultúrami, ako príbeh spracúvajúci rozklad tradičného spôsobu slovenského roľníckeho života, existujúceho už iba v spomienkach niekdajších svedkov tohto života a podobne.

Pre nás bezpochyby bude najaktuálnejšia a najschodnejšia cesta upriamiť pozornosť v rámci tejto recenzie na národnostné súvislosti románu a pokúsiť sa vylúskať z radu voľne na seba nadväzujúcich prerozprávaných príbehov možné alternatívne významy, hoci aj vyvracajúce doterajšie závery o tejto vrstve textu. Začnime hneď s neodmysliteľnou kompozičnou kategóriou epiky, s rozprávačom. Kondačov rozprávač sa vyznačuje vlastnosťami personálneho narátora, sústreďujúceho sa iba na jednu postavu, ktorej život je preňho ako otvorená dlaň. Ovláda jej všetky vonkajšie a vnútorné informácie, jej osobnostné domény, myslenie a motivácie činov. Ponára sa aj do hĺbok jej podvedomia, kde sa skrývajú traumy spôsobené odchodom z rodičovského domu v období mladosti, čo zároveň znamenalo aj jej rozchod s dolnozemskými tradíciami. Vzbura mladého Juraja Majrona proti roľníckemu spôsobu života, proti predsudkom sedliackeho prostredia voči statusu umelca, pokladajúceho operného speváka za „šaša” a jeho spev za „kikiríkanie” svedčí o jeho pevnej viere vo vlastný talent, súčasne však pripomína podobný vzdor mladých mužov vystupujúcich proti rodičovskej vôli v „Hrboľatej ceste.” Literárny topos chudobného syna známy aj z ľudových rozprávok (často najmladšieho ako aj v prípade Majrona) odchádzajúceho do sveta s cieľom skúsiť šťastie je akiste veľmi blízky autorovi, keďže sám sa vydal na takúto cestu, v priebehu ktorej rozbehol úspešnú spisovateľskú kariéru. Ovláda teda všetky úskalia tohto procesu, dá sa povedať „z prvej ruky”. Pravdepodobne táto životná skúsenosť ho viedla ku konštruovaniu personálneho typu rozprávača, s ktorým sa, čitateľovi sa zdá, aj stotožňuje. Tento dojem nás však nesmie pomýliť, veď vieme, že autor prislúcha k svetu skutočnosti, kým rozprávač je súčasťou sujetovej, kompozičnej roviny.

Voľba tohto spôsobu vyrozprávania príbehu dodáva románu subjektívny charakter, čím sa text sčasti vymyká z línie tradičnej realistickej textotvorby a inklinuje k jej modernejšiemu variantu. Do tejto polohy zapadá aj modelovanie hlavnej postavy, ktorá reprezentuje typ moderného človeka so všetkými existenčnými a osobnými problémami svojej doby, vyplývajúcimi hlavne z dramatického kontrastu medzi morálnymi povinnosťami zakotvenými v slovenskej dolnozemskej kultúrnej tradícií a medzi túžbou ich prekonať. Na Juraja Majrona sa môžeme pozerať ako na jedného z nás, v osude ktorého je stelesnený viac-menej typický životný údel Slováka intelektuála, žijúceho v Maďarsku, prežívajúceho podobné ambivalentné pocity a situácie ako on, a ktoré si každý rieši podľa svojho habitu. Románový hrdina sa celý život nedokáže vyrovnať so svojím krokom z mladosti. Prechováva v sebe pocit viny a sústavne ho trápia výčitky svedomia kvôli odcudzeniu sa od kultúrneho dedičstva predkov. V tejto súvislosti treba spomenúť, že v jeho očiach je najvzácnejšia osoba jeho matka, ku ktorej sa viažu preňho také nepostrádateľné hodnoty ako materinský jazyk, teplo domova, synovská láska a evanjelická viera. Jej odchod zo života znamená preňho aj stratu týchto hodnôt (okrem viery) a posilnenie pocitu previnenia, spôsobeného aj skutočnosťou, že zmeškal jej pohreb. Následkom týchto napätých duševných dianí sa v jeho podvedomí uložia traumy, ktoré sa snaží všemožne potláčať a odďaľovať chvíľu, v ktorej sa konečne odhodlá vyrovnať sa s nimi. Na úrovni deja v neustálom odkladaní sú mu nápomocné prírodné živly (pochmúrne novembrové počasie: dážď, šmykľavá cesta, blato, vietor, hmla) aj na ceste z budínskej vily do cintorína, k maminmu hrobu, návšteva ktorého je nenávratnou príležitosťou sebaanalýzy a bilancovania života na sklonku jeho speváckej kariéry. Na úrovni narácie sa to realizuje retardáciami, častými vybočeniami z hlavnej línie, podrobnými komentármi vedľajších tematických zložiek, reflexiami, striedaním rôznorodých tém, motívov v rámci jednotlivých epizód. Jedným slovom rozprávač mnohovravnosťou vyjde v ústrety hlavnej postave. Rad Jurajových spomienok o detstve, o rodnom dome, o mladosti a o ceste vedúcej k dráhe svetoznámeho operného speváka uvádza do pohybu vidina sálaša na okraji cesty. Napokon motív sálaša sa stáva aj spojovacím článkom medzi jeho rozvetvenými spomienkami. Vidina cudzieho sálaša v ňom vyvoláva neuhasiteľnú túžbu vidieť Majronov sálaš na Čipkárovom rade, hoci si je vedomý toho, že ho už dávno niet. Nevie však túto stratu prijať, preto objekt svojej túžby z reálneho sveta posúva do imaginárnej sféry, čo možno pokladať za ďalší prejav odkladania definitívneho skoncovania s ilúziou ešte existujúceho domova.

Ku kulminácii príbehu dochádza uvádzaním motívu dávneho apokalyptického sna, v ktorom Juraj so sestrou pátra po stopách ich niekdajšieho domova, a na jeho mieste nachádza iba kus pôdy, na ktorej rastie kukurica, ktorú vyživuje žltá vrstva hliny, práve z ich zbúraného sálaša. Tento hiát však v jeho mysli supluje slovenská ľudová pieseň, s ktorou vo svojej „tanistre” odchádzal z domu, z ktorej žil, ktorú zužitkoval a zveľaďoval vo svojom speváckom umení. Na základe toho, ako aj jeho praktických skúseností a vedomostí o dolnozemskom sedliackom živote, ktorými je celý presiaknutý (prejavuje sa to hlavne pri detailných spomienkach na životný štýl dolnozemských sálašanov) ho čitateľ môže zbaviť zdanlivej viny nevery voči svojej slovenskosti a vidieť v ňom panónsky roľnícky archetyp (Michal Harpáň, 2004) so všetkými atribútmi dolnozemského Slováka.

Katarína Maruzsová Šebová

Použitá literatúra
Andruška, Peter: (Staro)nový pohľad na prózu Pavla Kondača. In.: ĽN.LII/41. 10.
Harpáň, Michal: Básnické paradigmy panónskeho archetypu. In.: Literárne paradigmy. Vyd. Ivana Kraska, Nadlac. 2004, s. 9 - 45.
Kondač, Pavol: Neskorý návrat. TNK, 1987
Kondač, Pavol: Neskorý návrat. Legatum, 2012
Kondač, Pavol: Štyridsať rokov na javisku. In.: ĽN. XXXVII/50. s. 2.