Počúvajte málo, čo sa iste stálo – vyzýva nás Mária Žiláková vo svojej najnovšej publikácii, ktorú autorka vydala v spolupráci so Slovenskou národnostnou samosprávou v Tatabáni-Bánhide a Výskumným ústavom Slovákov v Maďarsku so sídlom v Békešskej Čabe.

O obsahu knihy sa čitatelia nášho periodika už mohli dočítať v jeho prvej tohtoročnej prílohe, v Lúči. Najprv sa s knihou oboznámili slovenskí obyvatelia Tatabáne-Bánhidy, keďže ide o písomnú pozostalosť viacgeneračnej rodiny Izingovcov z tohto mestečka na úpätí Gereče. Ostatne, 17. apríla, v organizácii Knižnice a dokumentačného centra Slovákov v Maďarsku v priestoroch a za účasti Celoštátnej cudzojazyčnej knižnice (CCK) v Budapešti sme počúvali o tom, čo sa iste stalo. Dvojjazyčne, lebo medzi hosťami prezentácie boli rôzni ľudia, všetci však vospolok zvedaví, čo sa „iste stalo“. Vypočuli sme si na úvod očarujúci spev štipendistu Slovenskej samosprávy XIV. obvodu Budapešti, Domonkosa Valtera. Dozvedeli sme sa, ako sa písomná pozostalosť zachovala, ako sa jej chopila docentka Žiláková, keď jej starodávne zápisky ponúkla členka Slovenskej národnostnej samosprávy Rozália Izingová-Pružinová na spracovanie. Hostí privítala generálna riaditeľka CCK Annamária Pappová, ktorá nás informovala, že vo svojich archívoch má inštitúcia nielen hudobnú a medzinárodnú literatúru, ale slúži aj kultúrnym potrebám trinástich v Maďarsku žijúcich národností. Chránia viac ako 5000 zväzkov národnostnej literatúry, medzi nimi je v peknom počte aj tvorba univerzitnej pedagogičky Márie Žilákovej. Plodná autorka, než by bol ktokoľvek čokoľvek povedal o publikácii, nám prezradila, že jej prvým pracoviskom bola práve Celoštátna cudzojazyčná knižnica. Ladislav Lenovský z Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave, ktorý hodnotil zväzok, sa pre chorobu nemohol osobne zúčastniť, poslal svoj prívet, ktorý prečítal Juraj Rágyanszki. – Knižka s názvom „Počúvajte málo, čo sa iste stálo… (Písomná pozostalosť viacgeneračnej rodiny Izingovcov)” je veľmi zaujímavou prípadovou štúdiou pozostalosti náboženských písomných materiálov jednej rodiny, – píše vo svojom hodnotení L. Lenovský, a hneď aj pokračuje: – Obdivuhodná obsažnosť a rozmanitosť materiálu poskytli autorke výborný interpretačný potenciál. No vynútili si aj dôkladnú analýzu a klasifikáciu, – píše kulturológ, etnológ a univerzitný profesor, ktorý vysoko ocenil, ako autorka fundovane ukotvuje konkrétny materiál do širších časovo-priestorových, aj interdisciplinárnych súvislostí (história, folkloristika, religionistika atď.). V kapitole Charakteristika jazyka materiálu bravúrne analyzuje materiál – od archaických znakov češtiny cez slovakizované a slovenské varianty – k dvojjazyčnej fáze až k výmene jazyka. Posledná časť prvej kapitoly je folkloristickou analýzou a klasifikáciou textov letákov. Z vedeckého hľadiska zaujímavý a z toho laického pútavý je výklad a komentáre k legendám a obrazovému materiálu v prílohe.

Pozoruhodné paralely medzi slovenským a chorvátskym, ba aj univerzálnym kresťanským sakrálnym dedičstvom odhalil vo svojej analýze emeritný profesor Sándor Horváth. Jeho zaujímavá prednáška nepochybne upútala všetkých prítomných. Prednášajúci totiž zaradil obsah hodnotenej publikácie do časopriestoru pred Veľkou nocou.

Od riaditeľky Knižnice a dokumentačného centra Slovákov v Maďarsku Anny Szabadosovej sme sa dozvedeli, že Mária Žiláková sa autorsky podieľala na viac ako 180-tich vedeckých dielach a v ostatných rokoch sa venuje vo veľkej miere spracovaniu písomných pozostalostí nájdených na pôjdoch, v starých skriniach, či almarách slovenských predkov po celej krajine. Na našu otázku, čo pripravuje najbližšie, vedkyňa odpovedala, že sa jej do rúk dostal vojenský denník, dokument vojaka z Bánhedešu z roku 1876, v ktorom sa nachádzajú záznamy v ôsmich jazykoch. Je to vzrušujúci spis, ktorý bude pozoruhodným prínosom pre čitateľov odborníkov i zanietených amatérov.

Rozália Izingová-Pružnová sa od dojatia nedokázala na prezentácii prihovoriť. – Bola by som sa asi rozplakala, taká som vďačná, že sa zrodila táto neuveriteľná kniha. Stará mama mi zverila svoje zápisky, ktoré obsahovali nielen rukopisy a jarmočnú tlač letákovej formy, ale aj tri rukopisné zošity, do ktorých boli založené ďalšie nábožné piesne a modlitby písané rukou na papier. Odložila som ich medzi ďalšie rodinné relikvie. Potom som na celú vec úplne zabudla. Až predvlani sa mi dostala do rúk skrinka, do ktorej som papiere uložila. Krátko predtým sa objavila knižka na základe písomných dokumentov Forišekovcov. Uvedomila som si, aký poklad vlastním. Teraz som nesmierne rada, že si môžeme uctiť pamiatku jednoduchých ľudí, ktorí nemali neviem aké školy a predsa ako predspeváci pozapisovali, zdokumentovali pesničky, ktoré spievali v kostole pri rôznych príležitostiach. Spomenula som si, že moja stará mama mnohé z týchto pesničiek spievavala, keď som bola malá. Verím, že keby nás moji predkovia videli, boli by na nás pyšní, že sme toto dedičstvo uchovali pre budúce pokolenia. Veď aj preto zapisovali a chránili svoje zápisky, preto mi ich stará mama zverila do opatery.

Erika Trenková

Foto: autorka